Čís. 6198.

K § 108 tr. zák.
Premlčanie sa nepretrhuje zavedením trestného pokračovania proti neznámennu pachateľovi.
(Rozh. zo dňa 13. mája 1938, Zm III 149/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre prečin podľa § 310 tr. z. zamietol zmätočnú sťažnosť náhradného súkr. žalobcu, pokiaľ uplatňovala vecný dôvod zmätočnosti podľa bodu 1 c) § 385 tr. p.; ďalšiu časť zmätočnej sťažnosti poukázal na toto rozhodnutie. Z dôvodov:
Náhradný súkromný žalobca napáda rozsudok vrchného súdu zmätočnou sťažnosťou z dôvodov zmätočnosti podľa § 384, čís. 9 a podľa § 385, čís. 1 a), c) tr. p.
Najvyšší súd skúmajúc vec sa presvedčil, že súdy nižších stolíc správne v rozsudkoch vyslovily, že čin tvoriaci predmet obžaloby je premlčaný, a následkom toho že trestné pokračovanie pre tento čin proti obžalovanému je vylúčené v smysle 2. odst. § 106 tr. z., lebo odo dňa, kedy sa stal úraz poškodeného, t. j. od 21. októbra 1933, uplynula doba dlhšia ako tri roky bez toho, že by bolo učinené dajaké súdne opatrenie smerujúce proti obžalovanému pre tento čin, ktorým opatrením by bolo premlčanie pretrhnuté v smysle 2. odst. § 108 t. z.
Poškodený teprv podaním došlým dňa 21. novembra 1936 ku krajskému súdu učinil na obžalovaného A. ako na pachateľa činu trestné oznámenie pre prečin podľa § 310 tr. z., následkom ktorého oznámenia bolo krajským súdom proti obžalovanému nariadené vyšetrovanie usnesením zo dňa 2. januára 1937, čo bolo aj prvé súdne opatrenie, ktoré bolo učinené proti obžalovanému.
Zmätočná sťažnosť napádajúca sprosťujúci rozsudok, vynesený z toho dôvodu na základe § 326, čís. 3 tr. p., výtkou zmätku podľa čís. 1 c) § 385 tr. p. je preto bezzákladná.
Námietka sťažovateľova, že premlčanie bolo pretrhnuté zavedením trestného pokračovania proti neznámemu pachateľovi, inak bližšie neodôvodnená, nemá v zákone žiadnej opory.
Zmätočná sťažnosť bola preto v tejto časti podľa 1. odst. § 36 por. nov. zamietnutá.

Citace:

VOREL, Jaroslav. Kontingent vojáků. Slovník veřejného práva Československého, svazek II. I až O. Brno: Nakladatelství Polygrafia – Rudolf M. Rohrer, 1929, s. 375-378.