NPD documents search: Váž. tr., 17 (1935)

Čís. 5376.

Poskytnutie prístrešia zběhovi, menovite v dennej době a v zime, je pomáháním zběhovi na útěku v smysle § 21, čís, 2 zákona na ochranu republiky.
Po subjektivnej stránke sa vyžaduje k tomuto zločinu úmysel vinníka
nadržovat a vedomie, že ide o pachatela vojenského zločinu. Okolnosti,
že vinník radil vojenskému zběhovi, aby sa vrátil k svojmu telesu, a že
mu poskytol prístrešie z potulovania nad jeho stavom, sú len pohnutkami, pokial ide o vinu pachatelovu, trestne-právne zcela nerozhodnými.
(Rozh. zo dňa 20. septembra 1935, Zm IV 357/35.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti A. G. a spol., obžalovaným ZO zločinu podla § 21, čís, 2 zák. na ochr. rep., vyhověl zmátočnej sťažnosti vrchného prokurátora, pokial sa týkala obžalovaného A. G., rozsudky nižších súdov čo do tohoto obžalovaného zrušil z dovodu zmátočnosti podla § 385, čís. 1 a) tr. por., a uznal obžalovaného A. G. vinným zločinom nadržovania k vojenskému zločinu podla § 21, čís. 2 zák. na ochr. rep., spáchaným tak, že dňa 18. februára 1934 v Č. poskytol vojenskému zběhovi H. P. na uteku útulok vo svojom byte až do tmy a ochranu proti zimě, tedy pachatelovi vojenského zločinu po jeho spáchaní nadržoval pomáháním na útěku.
Z dovodov:
Vrchný prokurátor uplatňuje proti rozsudku vrchného sudu, ktorým bol potvrdený sprosťujúci rozsudok súdu prvej stolice, dovod zmátočnosti podla § 385, čís. 1 a) tr. por. Pokial ide o obžalovaného A. G., je třeba jeho zmátočnej sťažnosti přisvědčit.
Podla zistenia odvolacieho súdu zbehol vo fébruári 1934 H. P. od svojho vojenského telesa a ako zběh sa potuloval v okolí Č. Dňa 18. februára 1934 asi o 14. hod. objavil sa úplné vysílený, vyhladovaný a zimou sa trasúci u domu obžalovaného A. G. Manželka G. ho zaviedla do domu, poskytla mu vodu k umytiu a niekto z rodiny G. mu dal polievku a chlieb. Prostrednictvom spoluobžalovaného J. K., znajúceho nemecky, dozvěděl sa obžalovaný A. G., že P., s ktorým sa G. nemohol dorozumět, je zbehom. Obžalovaný G. radil sice P., aby sa vrátil ku svojmu pluku, ale preca ho nechal ďalej vo svojom dome až do doby, kedy sa zatmělo. Vtedy sa P. vzdialil v domu G. za nového upozornenia tohoto, aby sa vrátil do vojenskej služby. V tomto zistenom jednaní obžalovaného G. neshladal odvolací súd skutkovej podstaty zločinu podla §21, čís. 2 zák. na ochr. rep., poneváč vraj obžalovaný jednal voči P. len z potulovania a nie cielom předpokládaným v právě citovanom ustanovení. Neshladal tedy odvolací súd v čine obžalovaného subjektívnu podstatu zločinu podla § 21, čís. 2 zákona na ochr. rep. Právna mienka, takto odvolacím súdom prejavená, nie je správná.
H. P. bol rozsudkom divizného súdu v Košiciach uznaný vinným zločinom zbehnutia podla § 183 voj. tr. z., tedy zločinom uvedeným v druhej časti vojenského trestného zákona, spáchaným právě v době hoře opísanej. Bol tedy pachatelom vojenského zločinu. Poskytnutie prístrešia menovite v dennej době až do tmy a v zimě, je pomáháním na útěku. V tomto smere nebola vyslovena pochybnost. Po objektivnej stránke sú tedy v jednaní obžalovaného A. G. dané všetky znaky zločinu podle § 21, čís. 2 zákona na ochr. rep.
Nevyjadřuje sa zcela presne sťažovatel, keď tvrdí, že po subjektivnej stránke stačí ku zločinu podla § 21, čís. 2 zákona na ochr. rep., vedomie pachatela, že osoba, ktorej sa poskytuje pomoc, je pachatelom vojenského zločinu. Po tejto stránke sa vyžaduje ku zločinu tomu úmysel nadržovat’ a vedomie, že ide o pachatela vojenského zločinu. Ani odvolací súd nepochybuje o vědomí obžalovaného (a to pre dobu, kedy P-emu vo svojom dome poskytoval útulok), že P. bol vojenským zbehom, tedy pachatelom vojenského zločinu. Vylučuje len prvú z hoře uvedených náležitostí subjektívnej podstaty, totiž úmysel P-emu nadržovať. Ale aj tento úmysel je u obžalovaného A. G. daný. Obžalovaný vedel, že vojenskí zbehovia sú příslušnými úradmi stíhaní. Plynie to už z rady jeho, aby P. sa vrátil k svojmu vojenskému telesu, poneváč vraj bude určíte chytený. Taktiež vedel, že ukrytie zběha v dome sťažuje pátraníe po ňom. Toto vedomíe je zřejmé z okolnosti, že obžalovaný nechal P. vo svojom dome právě až do tmy, kedy pátraníe je nepomerne ťažšie ako vo dne. Keď tedy obžalovaný P. nevykázal z domu, akonáhle sa dozvěděl o jeho dezercii, ale ho tam až do tmy ponechal, musel si uvedomiť, že poskytováním útulku a ochrany proti zimě mu poskytuje pomoc na jeho útěku. Úmyselné poskytnutie týchto prospechov pri vylíčenom vědomí je však totožné s úmyselným nadržováním. Neprávom preto neshťadal odvolací súd u obžalovaného A. G. úmysel nadržovať zběhovi na uteku. Rada obžalovaného, aby P. sa vrátil k svojmu vojenskému telesu, tento úmysel nevylučuje, lebo išlo len o radu, pri ktorej nemal obžalovaný záruky, že P. ho poslúchne, a prez to sa rozhodol pre poskytnutie pomoci. Potulovanie nad stavom P. nie je skutočnosťou pre posúdenie úmyslu obžalovaného rozhodnou. Potulovanie je len pohnutka, ktorá je trestne-právne, pokial ide o vinu obžalovaného, naprosto irrelevantná. Keď preto odvolací súd neshladal v konaní obžalovaného A. G. skutkovú podstatu zločinu § 21, čís. 2 zák. na ochr. rep. a sprosťujúci rozsudok súdu prvej stolice potvrdil, zavinil zmátok podla § 385, čís. 1 a) tr. por., ktorý vrchný prokurátor právom uplatňuje. V dosledku toho bolo třeba dotyčné tohoto obžalovaného zrušit rozsudky obidvoch nižších súdov, uznat obžalovaného vinným hoře citovaným zločinom a podla § 21, čís. 1 zák. na ochr. rep. vymerat mu trest.

Citace:

č. 5220. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 96-96.