Ročník LX.
PRÁVNÍK 1921.
SEŠIT I.

Socializácia práva

Napísal dr. Aug. Ráth.
Má to dvojaký smysel: jeden je preorientovanie a premiesenie právnych pojmov dľa socialistického svetového názoru; — jako príklad beriem socializáciu práva vlastníckeho — druhý smysel je vlastne mnou podvrhnutý dvojsmysel: že právo treba socializovať ba kommunizovať v tom zbežnom
všednom smysle, aby znalosť práva bola tak všeobecná, komúnná, že by bol právny poriadok Snadnější, keby boli sami
občania svojich práv znalí a dbalí.
Na prvý mach — tak sa po válke zdalo — keď revolučné vrenie bolo velmi rozšířené, že individualistické spoločenské zariadenie je otrasené; na čom bol postavený celý
náš právný system — to bolo v základoch urážané každý
den.
O čom sme mysleli, že je len prechodné — za trvania
války zavedené obmedzovanie práva, táto vis major sa zahniezdila trvale, a pod heslom, že musíme brať kam dial tým
väčší zretel na záujem spoločnosti na interes celku, v ktorom
žijeme, postavení sme pred problem jako srovnat svoje staré
pojmy práva s novým životom?
Dnešný neslýchaně vyostrený význam manuelnej práce v hospodárskom živote vôbec, riekol bych, naša závislost
i po stránke fyzickej existencie — holého života — strach
pred zimou a hladom, je v najtesnejšom súvise s námezdnou
smluvou. A tu je od locatio conductio operis — do triednej
organizácie, collectivnej smluvy a uzákoneného strajku
daleko.
Kde je smlouva trhová a právo vlastnické pri zábrane
statkov, úrody, smluva nájemní pri zábrane bytov? i
Stavebné otáziky, liquidácia moratoria, úroky a množstvo celých blokov otázok, pri ktorých náš starý arsenal rímský nestačí, často ostáva len meno jako na pr. legie.
Právo vlastníctva tedy není nenarušitelné a není už
pravdou, že sú nadobudnuté práva nedotknutelné, že je pri
uzavieraní smluv vôla stránok zákonom pre nich, ktorá vôla sa má vážiť a ctiť — a že je treba od týchto teoreticky nedotklivých principov v značnej miere odstúpiť — upustiť — k vôli záchrane celku, v záujmu všeobecnom.
Tento smer — v občianskom práve, že sa majú privatné práva vykonávať vždy výše a výše s ohladom na verejný interes so zřetelom na záujem celku — tento smer je nie dnešný. Len je dnes okatější — cítime potensovane na vlastnej koži tie problémy, ktorými sa dosial evolucionistická škola právná zaoberala. Priznávam sa, ja bohužial mnoho z, tejto literatury neznám, len tak eklekticky som čerpal to čo viem z diela Živana Periča: »Jedan pogled na evolucionističku právnu školu«, kde vyčerpáva základně toto
studium, — ďalej mladý professor Dr. Ninko Perić: »Teorija zloupotrebe práva« a Dr. D. Arandjelovića: »O právu svojime
u današujim prilikama« — vyšlo v archívu za právne i
družstvene náuke.
Najmarkantnejšie ale prehovoril o tomto ternate prof. Duguit na universitě v Bordeaux: Les transformations générales du droit privé. Agoston Péter: osztalyközi magánjóg - medizitriedne občanské právo. Georges Dazet: Lois collectivistes (Paris 1907). Kde podává 12 návrhov zákona -
ale len na konci knihy, hlavný obsah je dôvodenie proti kapitalismu. Zajímavé je, že nežiada zrušiť súkromé vlastníctvo i
jako inštitúciu, ale predbežne len kapitalistické vlastníctvo.
To jest právnický vyjádrené: nemá byť platná smluva námezdní v žiadnej forme — človek si nemôže zaistit a trvale
osvojiť celú prácu druhého človeka; prestáva pôžička,
prenájom a záloh — tedy človek nemôže svoju zvyšujúcu
vec svoj prebytok k tomu upotrebiť, aby pomocou jej tahal
užitok na úkor druhého, dľa zbežného hesla: nech vec nepracuje miesto človeka. Tedy Georges Dazet vlastne napáda
čiastku obligačného práva a nie tak právo vecné jako iní socialisti-collectivisti. Keď je reč o reformistickom hnutí v práve, tak sa hrnie
massa ludi tak zvaných sociologov na nás, a naopak naši
právníci zabiehajú do močiarov a trasovísk sociologie. Túto
vedu nemenujem označenými prídavnými menami snád z
neúcty alebo z malovážnosti — to by bolo pošetilé — ale sociologia není ešte tá tvrdá reálna pôda práva, je to ešte pre
nás právnikov nebezpečné prepadlisko často hmlistých teorij, nedokonalých poznatkov a preto treba súhlasiť s tým čo
napísal Dr. Weyr v Právníku o tomto predmetu a s názorom: právnik ostaň pri právu, sociolog pri sociologii.
Duguit tvrdí, že už od napoleonovského code civile
cez celé XIX. stoletie sa vedie borba proti starej právnej
concepcii v smysle socialisovania práva.
Staré pojímanie práva je v tom, že je človek od prírody slobodný, nezávislý, izolovaný, nositel individuálnych
práv neodcuzitelných a nezastarajúcích, práv tak zvaných
prírodných, ktoré sú nerozdvojne viazané k nemu ako človeku. § 15. rak. o. z. povedá: »Každý člověk má vrozená,
již podle rozumu zrejmá práva, a buď proto považován za
osobu. — § 16. Co odpovídá vrozeným přirozeným právům,
o tom se potud předpokládá, pokud se neprokáže, že byla
tato práva obmezena zákonem. »
Proti tomu stojí druhá mienka, že je človek sociálny
tvor, ktorý môže žiť len v spoločnosti ľudskej a preto sa musí
ve vykonávaní svojich práv stále obzerať na tú spoločnosť.
Tendencia spoločenského vývinu sa stále pohybuje v smere
transformácie individualistického systému k socialistickému
— ale nie v tom smysle, ako to politická strana socialistická
vykladá, ale v smysle podrobovania sa každého individua
ohľadom na spoločenský celok.
Tu si dovolím malú exkursiu na pole práva muslimanského. Čo sa týka otomanských zákonov je rozdiel medzi
šerijatským právom, ktoré je vlastne v pravom smysle právo a medzi svetským právom.
Šeri ako vierské právo sa zakladá na koráne, na svatej tradicii a riešeniach vydaných v duchu týchto dvoch
prameňov, tak zv. fetve. Fetve sú shrnuté vo zvláštnej sbierke, ktoré zodpovedajú »responsa« rimských juristov. Šeriatské právo v otomanskom carstve je platné vo
formě tak zvaného hanefitského práva — ktore je osnované
na nauke velikého imama Abu Hanifa jako zakladatela sekty
»sunitov« — muslimani v otomanskom carstve sú hanefiti.
Na hanefitskom práve je osnovaná sbierka šeriatského
práva, známa pod menom »Multeka« celým menom »multe-
ka ei ebuhr« = sústava mora), ktorú sostavil za vlády sultána Solimana (1520—1566) šeich Ibrahim z Alepa preto
zvaný Halepi. Tato sbierka má najväčšiu autoritu a preto
platí skoro jednako ako aj zákon. Obsahuje v 57 knihách i
rituálné pravidlá i v užšom právo mysle privátne, trestné i
process, všetko zväčša casuisticky.
Po pri šerijatskom práve sa vyvinulo i štátne svetske
právo t. zv. Kanuny, boly to z počátku fermany, pozdejšie
v slávnostnej forme vlastnoručných carských písem zvaných »hakišerif«. Tieto obsahujú politicko-administrativné,
finačné, trestné a občianské práva.
Po krymskej válke v druhej polovici XIX. stoletia Turecko pristúpilo k reformám; tieto zákony »taucimata« sú
v sbierke »Destur«, francúzsky preklad pod menom »Legislation ottomane« par Aristarhy, Bey, Carigrad 1873. Nákladom Demetrius-a Nicolaides-a r. 1881 bol Destur čiastočne
preložený do nemčiny »Sammlung der für Bosnien und
die Herzegovina erlassenen Gesetze, Verordnungen und
Normalweisungen« úradne štyry šväzky. Spomeniem ešte
dielo Eichlera: Das Justizwesen Bosniens und Herzegovina, Wieden 1889. Tam je na str. 358 a násl., i register
otomanskyeh zákonov a nariadení obsažených v sbierke
»Destur«.
Najvážnejšie siú »medžele« (vo francúzskom preklade
»Code civile ottoman«), ktoré sa zakladajú na šeriatsíkom
právu, a obsahujú občianske právo v 16 knihách.
Zákony muslimanské znajú dva druhy vlastníctva:
mulk-vlastnictvo, plné neohraničené vlastníctvo na movitosti a z nemovitosti len na dom, plac a zahradu pri dome.
Všetka ostatná zem sa pokladá za državné vlastníctvo. Tato
zem sa dává pojedincom na obrábanie, užívanie na »tessaruf« — čo značí držbu — ale »rekabe« t. j, všetky práva,
ktoré tvoria bytnost vlastníctva ostávajú dŕžave — štátu. Lesy, pastviny patria obciam = »metruke«. Dľa ramazanskeho zákona o držbe zeme (crazie kanuname) môže
dostať jednotlivec na užívanie na základe úradnej listiny t. zv. tapie a platí od zeme ročne dávku ozvanú »desiatka«. Toto
je druhá vrstva vlastníctva = crazie mirije, čo je podobné
§ 357. r. o. z. Obereigentümer je štát a Nutzungseigentümer
občan.
Má to ďalekosiahle následky: 1. zem rozdáva štát, nemožno si jú ináč nadobudnúť len úradnou listinou — tapia,;
2. prenos takej země medzi živými sa môže diať len s dovolením úradu v zastúpení štátu; 3. na prípad smrti dedia len
zákonní dedičia, ináč pripadajú nazpet štátu. Tento princip
jako caducitas coronae bol všude, kde bola donatio bonorum.
4. štát dozerá na obrábanie takých zemí a môže zemi od
držitela nazpet vziať, jestli ju tento 3 roky nechá ladom ležať.
Nemôžem sa tu púšťať do rozoberania musulmanského
práva. Chcel som len jako curiozum pripomenúť, že pojem
práva vlastníctva je tam odlišný od nášho. A keď my dnes
probujeme svoje síly o riešenie agrárnej reformy, len sa
ďalej trápime s otázikou, ktorá už dávno mučí ludstvo a na
ktorú ešte nikdo nevynašiel neomýlné arcanum.
Zaujímavé je ako sa vyvíjal pojem práva vlastníctva
v XIX. století.
»Vlastnictví jest bezprostřední a úplná čili nejsvrchovanější právní moc nad veěí hmotnou, nebo správněji řečeno: pojmová právní možnost přímého a neobmezeného nakladaní věcí hmotnou.« Takto Randa. Eigenthum ist die volle
(vollkommene, unbeschränkte, ausschliessliche etc.) rechtli-
che Herrschaft! über die Sache. Так Unger a s ním velmi
mnohí.
V podstate s § 354. rak. obč. zák. sa shoduje § 903. ne-
meckého říšského obč. zák., len že tam je už ohraničenie:
Der Eigenthümer einer Sache kann soweit nicht das Geset oder Rechte Dritter entgegenstehen, mit der Sache
nach Belieben verfahren und Andere von jeder Einwirkung
ausschliessen. § 641. z r. 1907 švajciarskeho obč. zák. a
544. franc. obč. zák.
Tedy tak jako v štáte bola suverénna moc neohraničená = impérium, tak bolo i v občianskom práve neohraničené právo vlastníctva = dominium rimského práva. Následky tohoto pochopovania práva vlastníctva sú, že vlastník
má právnu moc ku všemožnému nakladaniu s vecou i požitkami jej na ten spôsob ako sa mu páči, tedy jestli chce, môže
i zneužívať svoju vec ba ju aj zničiť.
To, čo právníci vypočítavajú ako obmedzenie práva
vlastníctva (vyvlastnení na silnice, železnice, vodní stavby,
lesnictví, hornictví atp.) to sú v starom smysle obmedzenia
neškodné; v pomere k dnešným — zcela nevinné obmedzenia.
Dl'a Patentu ze dne 17. dubna 1784 »vlastník selského
pozemku nesmi gruntu svých po delší dobu nežli po tři leta
ladem ležet nechati, neučiní-li v příčině té rozkazu správního
řádu zadost, budiž pozemek jeho ve veřejné dražbě na jeho
účet prodán.« Tento patent by už znamenal silnú infractiu
do tvrdze práva vlastníctva. Lenže sám Randa uvádza: »Pochybno, zdaliž ustanovení to posud platí. Srov. čl. V. základního zákona ze dne 21. prosince 1867 č. 141, kterýž vlastnictví prohlašuje za neporušitelné. Protož pokládá Strohal,
Zum Eigenth. str. 63 p. 3. za to, že patent ten více neplatí.
Nerozhodně Stubenrauch (7. vyd.) str. 508 pozn. 1. Dľa ústavnej listiny našej: zákon ze dne 29. února 1920, č. 121 je
povedané v § 109. Soukromé vlastnictví lze omeziti jen zákonem. Vyvlastnění je možné jen na základě zákona a za
náhradu, pokud zákonem není nebo nebude stanoveno, že se
náhrada dáti nemá.
Právo vlastníctva je absolutno právo a sice i oproti
verejnej moci štátu. Verejné právo môže postaviť isté hrádze, medze na pr. policajnej prírody — ale toto zasahovanie
sa môže diať len v presne určených zvláštnych prípadoch a
za pravidelnú náhradu škody. Právo vlastníctva je absolutno
i voči druhým osobám, lebo vlastník má právo činiť na svojom majetku i to, z čoho nemá žiadneho užitku a není zodpovedným, jestli vykonávaním svojho práva druhému zapríčiní škodu, na pr. vezme svetlo, vyhlídku atd. Má právo vylúčiť zo zasahovania do svojho majetku každého i vtedy,
jestli ho to v užívaní nijak nezkracuje. Vidz spory o umiestnení telefonových drôtov.
Právo vlastníctva je absolutne i vo svojom trvaní —
na tomto principe sa zakladá i právo nakladať s vecou testamentom. Prof. Duguit tvrdí, že dnes už ani jeden atribut tu opísaného práva vlastníctva nestojí — alebo aspoň že pojímánie
práva v smysle individualistickom mizne. I v jurisprudencii
i v zákonodarstve je sklon k tomu názoru, že jednotlivec
není ciel ale len prostriedok, že je jednotlivec len kolečko
v tom stroji sociálneho telesa a každý z nás má len toľko
dôvodov a oprávnenia k bytiu, ria kolko koná istú užitečná
pvinnosť v spoločnosti ľudskej. Svedomie národa, životný
náš názor sa k tomuto smeru kloní. — V čom pozostáva pojem sociálnej funkcie? Duguit hovorí: človek nemá práva,
spoločnosť tiež nemá. Tedy hovoriť o právach individua alebo spoločnosti alebo ich chcieť do harmonie priviesť, slúčíť značí hovoriť o veci, ktorej niet. Ale každý človek má
plniť istú povinnosť, má konať istú prácu, lebo jestli ju nekoná, nastane neporiadok, vznikne škoda pre spoločnosť. Na
druhej strane tomu, kdo by si proti svojej povinnosti počínal, tomu bude sociálne prekážané, a kto ich dla povinnosti
koná, ten je sociálne chránený a garantovaný. Tedy vlastnictvo není subjektivné právo vlastníka, ono je sociálna
funkcia držitela bohatstva, ktorý koná svoju sociálnu povinnosť. Jestli tuto svoju missiu neplní alebo špatne plní — zem
svoju neobrába, dom nehá spustnút, peniaze ukladá do truhly a tomu podobné — tak je intervencia úradu zákonitá a
úrad poženie vlastníka, aby svoju sociálnu funkciu plnil. Positivné právo tedy nezaštítí — alebo netreba, aby zaštítilo
subjektivné právo vlastníka, ale ho štíti len jako držitela bohatstva, ktorý plní svoju sociálnu funkciu a len potial, pokial
to koná. Na tento spôsob sa vlastníctvo socialisuje.
Na pomoc si berie Duguit dielo Hauriou: Principes de
droit public a činí nášmu myšleniu prístupným tvrdenie, že
zákonodárstvo dnes ešte nepotrebovalo formálne premeniť
znenie §§ov o práve vlastníctva, lebo de facto dnes každý
obrába svoju zem, nedá prepadnúť, zkazu vziať domu, netezauruje svoj kapitál v tej miere, aby z toho celku povstala
znatelná škoda alebo sme boli tým ohroženi — ale pravda
je, že v tom okamžení, ako by sme pocítili tuto potrebu, doniesli by sme zákony, ktoré boly r. 1811, keď sa zrodil r.
obč. zákonník, ešto nemyslitelné, ktoré by sme ale dnes s
uspokojením a bez reptania svojho právnického svedomia
kline prijali. V Belehrade ešte pred vojnou zamyślali pohnať majitelov stavebných pozemkov k tomu, aby stavali: vyrubením
velikej dane na prázne stavenišťia, aby sa z čiastky zamedzilo špekulácii so stavebnými pozemkami a odpomohlo už
vtedy znatelnému nedostatku bytov.
Dernburg v svojom Občianskom práve výlučnosť práva vlastníctva tak ďaleko ženie (III. str. 229), že vlastník není povinný trpeť ani schránku na listy na svojej budove i v tom páde, jestli z toho nemá žiadnej škody. Vo Francii
zákon nakladá vlastníkovi trpeť na majetku telegrafne i telefonne drôty a síce bezplatne — jestli z toho škody nemá.
Velmi vypukle sa javí rozdiel dvojakého nazierania pri
pozemku. Zem hrá v hospodárskom živote dvojakú úlohu:
jako výdelkový prostriedok zabezpečuje vlastníkovi istý
dôchodok. Zem je tedy v prvom rade pramen renty pre majitela. Ale zem nám poskytuje aj nezbytné prvotné životné
potreby, krom toho suroviny a pomocné látky pre priemysel, tedy je zem základom ukojenia ludských potrieb, nezbytná
pre verejný consum — Právo vlastníctva bude dľa toho
ináč regulované, jestli sa zákonodarca postaví na stanovisko, že je zem prameňom renty — a zase ináč, jestli sa divá na
zem s toho druhého bodu. V prvom prípade bude tendencia
smerovať k stabilizácii, ý druhom bude hlavným cielom
dvihať produktivitu zeme.
Na príklad usus — usufruktus — užívanie, povedzme v
podobe vdovského práva — poneváč je časové obmedzené
a neisté, nemá záujmu na investícii, amelioracii, nemá cielu
a meritka, aby vytěžil zo zeme čo najhospodárnejšie a čo
najviacej — to jest, aby produkoval so zřetelom na verejnosť,
ale bude hladieť vyssať pre seba čim viacej i v tom páde,
jestli to znamená pre neho plus len v grajciaroch — minus
pre všeobecnosť v stovkách.
Keď stojí vlastníctvo oproti držbe, tu vlastník len vtedy
je povinen nahradiť to, čo držitel na pozdvihnutie výnosnosti
zeme vynaložil, jestli sa to dá vtiesnať do troch stávajúcich
formulí: mandátům, negotiorum gestio — a causa data causa
non secuta in quantum locupletior factus sit. To ale dnes už
— horoznačenému stanovisku nezodpovedá. Isté je, že starý pojem práva vlastníctva je vystavený
zvlášť dnes velikým a urputným nápadom — nemyslím ani na
komunismus, ktorý mu zrovna na živôt siahá, ale spomenuté
nápady stavajú otázku: či máme zachovať pojem individualistického vlastnického práva a či tvoriť nový pojem socialistického vlastníctva povinnosti. — La force n’a jamais persuadé
personne. A už najmenej vo vede právnickej má slovo a oprávnenosť násilie. Tak i násilie, ktoré sa činí právu vlastníctva,
nepresvedčuje o tom, že je koreň tohoto práva nezdravý, že
odumiera a že ho třeba nahradiť iným pojmom. Ani Duguit
ani iní nás nepresvedčili o tom a nevymysleli niečo lepšieho.
Keby zákonodarca dal novú definíciu vlastníctva ako zákonom predpísanej a zaštítenej povinnosti vlastníka, aby svoju
vec využitikúval v svoj prospech s ohladom na interes národa — štátu — nemala by táto definícia ani smyslu ani
žiadnej praktickej ceny, lebo si nemožno predstaviť ani tie
predpisy, ktoré by boly potrebné a dľa ktorých by vlastník
konal svoju povinnosť v smysle sociálnej funkcie — ani ten
aparát úradný, ktorý by to prevádzal a dohliadal, no a bez
sankcie by ostal zákon zase len na papieru.
Povedal som, že je koreň zdravý, — len mu treba okliesniť škodlivé výhonky, treba pristihnúť právo nakladať s
vecou ľubovolne, užívat jako chce — alebo neužívať, každého iného vylúčiť z užitku svojej veci, eventuelne ju zničit.
Jestli nechceme prijať kollektívne vlastníctvo v smysle
kommunistickom — socialistickom — a to zaiste nechceme,
tak môžeme zachovať jako princip definíciu Randovu, jestli
dopustíme vo väčšej miere zákonné ohraničenia a obmedzenia v nakládání s vecou. Salus publica suprema lex esto.
Malým nábehom v tomto smere je § 2226. nemeckého Reichsgesetzbuchu: »Die Ausübung eines; Rechtes ist unzulässig,
wenn sie nur den Zweck haben kann, einem Anderen Scha-
den iztuzufügen.«
Zákony zasahujú a ohraničujú aj iné právne dobra a
statky — celkom tak dôležité ako je vlastníctvo, na pr. sloboda smlúvy je garantovaná všetkými občianskými zakonníkami, a predsa dnes v individualistickom spoločenskom
rádu ani jedno zákonodarstvo sa nerozpakovalo ohraničiť
slobodu smluvnú čo sa týká pracovnej doby medzi zamestnavatelom a IO
delníkom — a či už z dôvodov a v interesu
zachovania delníkovej pracovnej síly a či z iných příčin:
predpísalo maximum pracovnej doby, zabránilo práci detí
pod istým vekom, zabránilo upotrebenie zdraviu škodných látek pri výrobe, ohraničilo nočnú prácu, žiada hygienické
opatrenia v továrňach, nariadilo nedelný klid... atd. —
Všetky zákonodarstva ohraničujú na pr. individuálnu slobodu predpisami o školopovinnosti, o delnickom úrazovom
poistení a o pensijnom poistení — Občianske právo stavalo
dosial povinnosť náhrady za škodu na tak ovanú subjektivnu zodpovednosť, jestli je totiž vinen, kdo učiní škodu, —
dnes sa prijíma princip objektívnej zodpovednosti bez ohladu na vinu, sám causalný nexus rodí právo na náhradu, —
pri železniciach, automobiloch, továrňach je tento princíp
už všeobecný. Spomeniem ešte stavebný řád v mestách.
Predpisy manipulácie vína.
Nesporné je, že každé súkromé právo obsahuje dva
prvky: jeden individualný a druhý socialný. Z jednej strany
je inštinktívna žiadost človeka, aby sám, výlučne, obyčajným spôsobom osvojoval si veci a vykonával svoje práva
tak, aby z nich vytěžil najväčší úžitok pre seba — s druhej
strany sa vo vykonávaní tých práv ohraničuje. Z ohladu
na spoločenský moral a na to, že človek žije v sriadenej spoločnosti, sociálnej vzájemnosti — túžba po výlučnosti a bezhraničnosti sa súžuje, smešuje. A celý problém zákonodárný je v tom: nájsť proporciu, súlad, v ktorom by sa tie dva
elementy kombinovaly, nájsť kompromis medzi tymi dvoma interesami.
Tedy ani bezdušný, hrabivý, sobecký, ukrutný individualismus — ale ani nie žiaden kommunismus.
Keď už hovoríme o socializácii, tak mi bude odpustená
hračka slova, kterou navrhujem socializáciu práva.
Zákony sú dnes výlučným majetkom členov cechu
právnického, lebo im iný nerozumie. Tacitus píše: utque antehac flagitiis ita tune legibus laborabatur. A jako stúpal počet zákonov, tak sa kazila ich kvalita, tak že zvolal: corruptissima respublica — plurimae leges. To bolo vtedy keď zákony li
neboly vyvolané potrebou života, ale boly umové plo ly úradných codifikátorov často problematickej ceny. Ale i dnes aby bola concordantia medzi zákonami, aby nebolo
antinomie a heterogenne zákony boly dovedené do súladu,
potrebný je solidny program.
My máme mnoho nových zákonov a nariadení, ale
to bolo nevyhnutne potrebné, my sme sa nemohli postavit
na stanovisko consideracie, a keď sa tvrdí, že desorientacia
dnešná a okolnosti nie sú pre nové zákony priaznivé — to
je omyl, lebo národ práve od nasej ženiality očakáva tu
úpravu, čaká stváranie právneho poriadku v dnešnom kysnutí, stváranie normálnych pomerov, na to sú tie normy.
Ovšem zákony treba stroviť, zákony nie sú zákony, jestli
ich nikto nezná, zákony musia byť, abych laicky riekol,
vstrebané do organismu národa. Zákony treba znať. Neznalosť zákona nikoho neomlúva, ignorantia iuris nocet. Znať
zákony je občianska povinnosť.
Nemožno sa tu pustiť do rozeberania tohoto thematu,
len na krátko pripomeniem, že Georg Simmel: Einleitung in
die Moralwissenschaft str. 260, 261 praví: Simmel, G., Einleitung in die Moralwissenschaft, s. 260« — Do krajných základov psychologicko-sociálných
tohoto principu dnes tuná nemôžeme zabiehať, nám je dosť,
že je to jeden z tých princípov, ktoré, sú nášmu svedomiu
intuitivno dané, my spontánne reagujeme na hôrni princíp a pýtame sa: jako može byť zodpovedný človek, ktorý,
nevie proti čomu sa previnil?
A predsa vzdor tomu, že je hlboko v svedomie ľudstva zakorenený, je platné vo všetkých právných systémoch
pravidlo: ignorantia legis nocet. Zákon z počiatku neznámý
— applikovaním, samým životom sá sice stáva vždy známejším, každý človek v svojom povolaní, kruhu života pozná
tie predpisy, ktoré sa jeho týkajú a sú mu ku každodennému
konaniu potrebné, obchodníci, učitelia v demokracii politikovia ... atd. Ale toto všetko sú faktá, ktoré nedajú riešenie
problemu, lebo všetci ludia nemôžu znáť všetky zákony, a
keď sa najde jeden človek, ktorý nezná jeden zákon, tak sme
tam, kde sme boli. Gierke: Deutsches Privatrecht vydanie 1895 I, s v. § 134
hovori: »Gierke, X., Deutsches Privatrecht (1895), § 134«
Mayer: Kulturnormen, Rechtsnormen § 75—76 dôvodí,
že ignorantia legis nocet, lebo človek je zodpovedný nie
preto, lebo zná právne pravidlá, ale preto, lebo to pravidlo
zná jako kulturný tvar.
Písané zákony je ťažko znať a málo je tých ludi, koří
ich znajú, veď pri dnešnom specialisovaní jednotlivých odvetví, je odborná znalosť zriedkavá. Za vyplnenia prihlášky
k dani z majetku platili tisícové honoráre! Ale nepísané
zákony, kulturné normy, ktoré najčastejšie sú morálne normy,
tie môže lahko každý riadny normálny človek znať, lebo
su všeobecnejšie, fundamentálnejšie.
Obe tieto stanoviská predpokladajú istú homogénnu
spoločnosť, ktorá nejestvuje, a žiadajú nemožnosť. Priznať
treba, že v tomto punkte sa neshoduje ethika s právom, ale
táto protiva není absolutna.
Leges scire non est verba earum tenere sed vim ac
potestatem. Učme v tomto smysle národ právu. Len morálna sila udržuje štát. K nášmu sebavedomiu, sebedúvere je
potrebný silný právny cit, smysel pre spravedlnosť, hlboká
úcta k zákonom a ústave.
Pravda a spravedlnost boly jako manifest ludského
zkúmajúceho ducha vždy najvyšším ideálom a od počiatku
histórie národov stavali ludia pravdu a spravedlnost nad
všetko na svete, keď budeme slúžiť tomuto ideálu —tak
strasieme so seba pohanu vyjadrenú v sentencii: summum
jus summa injuria.

Citace:

Kobliny (rokoviny). Slovník veřejného práva Československého, svazek II. I až O. Brno: Nakladatelství Polygrafia – Rudolf M. Rohrer, 1929, s. 218-220.