Čís. 5893.

S hľadiska § 2 zákona čís. 562/1919 Sb. z. a n. aj podmienené odsúdenie môže byť překážkou povolenia podmieneného odkladu výkonu trestu, a to aj v době po vyslovení, že sa podmienene odsúdený osvedčil.
(Rozh. zo dňa 4. mája 1937, Zm III 205/37.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre zločin podľa § 462, 463 tr. z. zamietol zmätočnú sťažnosť obžalovaného.
Dôvody:
Proti rozsudku odvolacieho sudu ohlásil obžalovaný ihned po jeho vyhlášení zmätočnú sťažnosť »čo do výroku o třeste podľa § 385, č. 2 tr. p.«, ktorú po doručení vyžiadaného opisu rozsudku previedol výtkou nesprávného rozhodnutia v otázke podmieneného odsúdenia. Z toho je zřejmé, že sťažovatel’ nechcel svojím ohlášením zmätočnej sťažnosti napadať výměru trestu (čo by ostatně s ohľadom na použitie § 92 tr. z. pri výmere trestu a na předpis § 33, odst. 2 por. nov. ani nébolo prípustné), ale že už pri ohlášení zmätočnej sťažnosti mal na mysli len výtku nesprávného rozhodnutia otázky podmieneného odkladu výkonu trestu.
Táto výtka je bezzákladná. Sťažovateľ namieta, že podmienené odsúdenie nie je uňho vylúčené, lebo v trestnom pokračovaní u okresného súdu v N. pod č. T 1369/31 proti němu vedenom bolo už vyslovené, že sa osvědčil, preto bol z trestného registríku vymazaný a má byť před súdom považovaný za Zachovalého, ako keby vobec nebol odsúdený; preto nemôže vraj ani ono odsúdenie byť překážkou povolenia podmieneného odsúdenia v tejto trestnej veci. Tým však sťažovatel’ nijako nevyvracia správnost’ dôvodov rozsudku odvolacieho súdu, ktorý odvolávajúc sa na uvedené odsúdeníe pre čin spáchaný z pohnútok nízkých a nečestných a na ustanovenie § 2, odst. 1 a 2 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n., právom vyslovil, že podmienené odsúdenie je vylúčené.
Názor sťažovateľov, že vyslovením, že sa osvědčil, přestává mať skoršie odsúdenie význam a nemože byť překážkou povolenia podmieneného odsúdenia v novom trestnom pokračovaní, odporuje jasnému ustanoveniu § 2, odst. 2 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n., podťa ktorého obmedzenie vyslovené v odst. 1 cit. § neplatí len vtedy, uplynulo-li do dňa, kedy spáchal nový trestný čin, pri drievejšom odsúdení pre prečin pať rokov odo dňa, kedy bol trest vykonaný, preminutý, premlčaný, alebo kedy bolo podľa tohoto zákona vyslovené, že sa podmienene osúdený osvedčil. Z toho je zřejmé, že aj podmienené odsúdenie mbže byť překážkou povolenia podmieneného odsúdenia, a to aj v dobe po vyslovení, že sa podmienene odsúdený osvědčil.
Keďže je správný názor odvolacieho sudu o vylúčení podmieneného odsúdenia podľa § 2 zák. č. 562/1919 Sb. z. a n., neprichádzajú vôbec v úvahu osobné vlastnosti obžalovaného, ktoré by mohly mať význam len s hľadiska § 1 cit. zákona. Bezzákladná zmätočná sťažnosť bola préto podľa § 36, odst. 1 por. nov. zamietnutá.

Citace:

č. 5893. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 215-216.