Čís. 6147.

Náležitosti subjektivnej stránky skutkovej podstaty krivého obvinenia podľa § 227 tr. zák.
Pre skutkovú podstatu krivého obvinenia je bez významu, či sa pachateľ z vlastného popudu u úradu prihlásil, aby niekoho krive obvinil, alebo či učinil oznámenie pri tom, keď bol sám úradom vypočúvaný ako obvinený. Rovnako na veci nič nemení, jestliže pachateľ po zahájení trestného pokračovania proti krive obvinenému krivé obvinenie u súdu odvolal.
Obvinenie verejného úradníka, že si dal poskytnúť dar za to, že vykoná svoju úradnú povinnosť tak, ako ju vykonať má, je obvinením z trestného (§2 zákona čís. 178/1924 Sb. z. a n.) činu.
Stopovanie podľa hlavy VIII trestného poriadku je trestným pokračováním v smysle ustanovení §§ 228 a 229 tr. zák.
(Rozh. zo dňa 1. marca 1938, Zm III 24/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A., obžalovanému zo zločinu krivého obvinenia, zmätočnú sťažnosť obžalovaného čiastočne odmietol a čiastočne zamietol.
Z dôvodov:
Po zákone je na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p. uplatnená zmätočná sťažnosť námietkami, že obžalovaný nekonal v úmysle, aby bolo proti poškodenému zavedené trestné pokračovanie, že oznámenie nepodal dobrovoľne sám od seba, ale na výzvu vyšetrujúceho policajného úradníka, a konečne že pozdejšie obvinenie odvolal.
Zmätočná sťažnosť je v tejto časti bezzákladná.
K uskutočneniu skutkovej podstaty krivého obvinenia po subjektivnej stránke je treba vedomie pachateľa, že niekoho obviňuje u vrchnosti z určitého činu trestného alebo disciplinárneho a že toto obvinenie je proti pravde, a ďalej vedomie pachateľa, že čin, ktorým niekoho obvinil, bude mať za následok zavedenie trestného pokračovania proti obvinenému. Pri tom je ľahostajné, či sa pachateľ z vlastného popudu u úradu prihlásil, aby oznámenie učinil, alebo či oznámenie učinil pri tom, keď bol úradom sám ako obvinený vyslúchaný, a na veci nemení nič, že po zahájení trestného pokračovania proti krive obvinenému pachateľ, bárs aj pred súdom, krivé obvinenie odvolal. Odvolací súd zistil, že obžalovaný nepravdive tvrdil u policajného riaditeľstva v M. při príležitosti policajného pátrania po trestných činoch úplatkárstva, z ktorých boli podozrelí niektorí činitelia firmy N. a spol. a rôzne úradné osoby, že čiastku 600 Kč dal colnému adjunktovi O. a iným dvom osobám za hladké prevedenie domácej colnej prehliadky pri stahovaní P. do cudziny.
Skutočnosti tieto odovodňujú záver, že si bol obžalovaný vedomý toho, že jeho prednes učinený u úradu povolaného k vyšetrovaniu trestných činov, bude mať za následok zavedenie trestného pokračovania proti úradníkovi, o ktorom udal, že prijal úplatok v súvislosti so svojou úradnou činnosťou, lebo obžalovaný bol preca policajným úradníkom priamo tázaný na mená z trestných činov podozrivých osob za tým účelom, aby proti nim bolo zavedené trestné pokračovanie.
Dôvod zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 b) tr. p. je po zákone uplatňovaný jednak námietkou, že hľadiac na nedostatek úmyslu môže ísť len o kvalifikáciu činu podľa § 3, odst. 2 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., jednak námietkami, že obsahu udania, tak ako ho obžalovaný učinil, nie je možné rozumeť tak, že išlo o obvinenie z prečinu podľa § 2 zák. č. 178/1924 Sb. z. a n., lebo colní úradníci sú už podľa svojich predpisov povinní colné prehliadky prevádzať rychle a promptne a bez zbytečných ťažkostí pre strany, takže obžalovaný im dával dary len za to, aby konali svoju úradnú povinnost. Bol vraj tedy poškodený obvinený len z činu disciplinárneho a nie z prečinu. Konečne namieta sťažovateľ, že údajne poskytnutý prospech bol nepatrný, že verejný záujem podľa stavu veci ohrozený nebol, takže by tiež v tomto prípade išlo len o obvinenie z činu disciplinárneho, a z toho dovodzuje, že by mohlo ísť len o kvalifikáciu prečinu podľa § 227, odst. 2, vety 2. tr. z.
Ani týmto námietkám neľze priznať oprávnenia.
Okrem už uvedenej subjektívnej stránky sa požaduje u krivého obvinenia, aby sa obvinenie stalo pred úradom. Keď tedy obžalovaný obvinenie učinil u policajného riaditeľstva a sú dané aj ostatné náležitosti krivého obvinenia, neprichádza v úvahu miernejšia kvalifikácia podľa § 3, odst. 2 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n.
Aj ostatné dve námietky sú pochybené. Sťažovateľ vychádza z mylného výkladu ustanovenia § 2 zák. č. 178/1924 Sb. z. a n., keď sa domnieva, že nie je úplatkárstvom prijatie daru za to, že verejný činiteľ vykoná úradný úkon tak, ako ho podľa svojej povinnosti vykonať má, lebo k skutkovej podstate tohoto činu sa nevyžaduje, aby verejný činiteľ za poskytnutý dar svoju povinnost porušil. Je tedy verejný úradník trestne zodpovedný aj vtedy, keď si dá poskytnúť dar za to, že vykoná svoju úradnú povinnost tak, ako ju vykonať má, a je preto obvinenie verejného úradníka z takého činu obvinením z činu trestného.
Nie je odôvodnená ani námietka, že išlo o obvinenie z prijatia prospechu nepatrného. Odvolací súd zistil, že obžalovaný nepravdive udal, že na čiastke 600 Kč mali participovať dvaja colní úradníci a jedna ďalšia osoba, a že ďalej udal, že colní úradníci dostávali od neho za takých okolností po 200—350 Kč. Za týchto okolností nemôže sa údajne poskytnutý prospech považovať za nepatrný a jeho údajné prijatie za púhy disciplinárny čin.
Bezpodstatná je aj námietka, že stopovanie nie je ešte trestné pokračovanie. Odvolací súd správne odôvodnil, že zavedenie stopovania je trestným pokračováním, poneváč proti osobe podozrelej môžu byť prevedené také opatrenia (výsluch podezrelého, prezatýmne zadržanie atď.), ktoré svojím významom a dosahom podľa formálneho práva vyčerpávajú pojem trestného pokračovania. Nemýlil sa preto odvolací súd, keď uznal, že išlo o obvinenie z prečinu.

Citace:

Včera v pět jsem paní Máňu domů ved'.... Soudní síň. Illustrovaný týdenní zpravodaj vážných i veselých soudních případů. Praha: Vydavatel Ing. Josef Buchar, 1926, svazek/ročník 3, číslo/sešit 3, s. 36-36.