Čís. 6226.

Verejným úradníkom v smysle § 394 tr. zák. je aj súdny kancelársky pomocník, poverený svojím úradným predstaveným — bárs aj neprávom — vedením overovacej agendy.
K subjektívnej stránke skutkovej podstaty zločinu podľa § 394 tr. zák.
(Rozh. zo dňa 18. júna 1938, Zm III 69/38.)
Obžalovaný A., súdny kancelársky pomocník, bol poverený prednostom okresného súdu vedením overovacej agendy. Bolo zistené, že v dvoch prípadoch v tomto svojom postavení napísal do overovacieho registru, že predavatelia podpísali kúpopredajné smluvy v jeho prítomnosti u súdu, obidve smluvy opatril príslušným záznamom, súdnou pečaťou a svojím podpisom; v oných záznamoch stálo, že predavatelia podpísali smluvy vlastnoručne pred súdom, hoci to pravda nebolo, lebo účastníci podpísali listiny v neprítomnosti obžalovaného na notárskom úrade. Oba súdy nižších stolíc shodne spatrovaly v činoch obžalovaného po stránke objektívnej skutkovú podstatu zločinu podľa § 394 tr. zák.; súd prvej stolice však sprostil obžalovaného obžaloby, lebo dospel k presvedčeniu, že si obžalovaný nebol vedomý bezprávnosti svojho konania, lebo si počínal podľa praxi zavedenej jeho predchodcami v úrade, takže sa mohol domnievať, že prítomnosť strán v inkriminovaných prípadoch nebola v skutočnosti nezbytná a že išlo o púhu, prakticky nie dôležitú formalitu.
Vrchný súd však uznal vinu obžalovaného i po stránke subjektívnej a odsúdil ho pre dvojnásobný zločin padelania verejných listin podľa § 394 tr. zák.; v dôvodoch svojho rozsudku uviedol: Márne sa obžalovaný dovolává prípisu prezídia krajského súdu, že ako výpomocný kancelársky pomocník nemal byť poverený overovaním, a keď sa to proti právu stalo, nestal sa vraj tým nijak úradníkom súdnej kancelárie v smysle § 49 org. zákona a § 3 nar. min. sprav. čís. 180/97 ř. z. Naproti tomu treba konštatovať ako skutočnosti, že obžalovaný bol poverený vedením registru O a funkcíou overovania podpisov svo- jím úradným představeným-, že tuto funkciu aj vykonával, že sa strany na neho vo veciach overovania podpisov ako na oprávneného činiteľa obracaly a že obžalovaný s nimi vstúpíl vo styk vo svojom úradnom postavení. Na základe týchto skutočností treba ho považovať za verejného úradníka v smysle § 394 tr. zák. bez ohľadu na obsah citovaného výnosu prezídia vrchného sudu, lebo tento výnos môže mať význam len pre obor služby vnútornej, ale účinok na venok v pomere obžalovaného voči stranám mať nemôže.
Najvyšší súd zmätočnú sťažnosť obžalovaného zčasti odmietol, zčasti zamietol.
Z dôvodov:
Obžalovaný napáda rozsudok vrchného súdu zmätočnou sťažnosťou z dôvodov zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a), b) a čís. 2 tr. p.
Vecný dôvod zmätočnosti podľa bodu 1 a) § 385 tr. p. uplatňuje sťažovateľ námietkou, že je mylný názor vrchného súdu, že čin, pre ktorý bol uznaný vinným, tvorí aj po stránke subjektívnej skutkovú podstatu zločinu podľa § 394 tr. z., lebo pri spáchaní činu nemal vraj vedomie toho, že jeho postup pri súdnom overovaní je nesprávny a nedovolený a že by z neho mohla nastať akákolvek právna ujma.
Zmätočná sťažnosť je však v tejto časti bezzákladná. Odvolací súd správne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku na to, že obžalovaný ako dlhoročný zamestanec súdnej kancelárie, ktorý už tri roky viedol overovaciu agendu, musel jednak už z textu overovacieho razítka samého spoznať, že okolnosť, ktorú v súdených prípadoch potvrdzoval, nie je pravdivá, a že už z povahy veci musel poznať a vedeť, že nejde o púhu formalitu. Z toho aj plynie, že obžalovaný musel si byť vedomý aj toho, že z jeho nesprávneho postupu pri overovaní môže nastať pre niekoho právna ujma. Vzhľadom na dlhoročnú súdnu prax obžalovaného nemožno uňho toto vedomie vylúčiť, aj keď je skutkom, že u okresného súdu, kde obžalovaný pôsobil, jeho predchodcovia pri súdnom overovaní predpisy nezachovávali.
S hľadiska uplatňovaného vecného dôvodu zmätočnosti podľa bodu 1 b) § 385 tr. p. namieta sťažovateľ, že jeho čin nenaplňuje skutkovú podstatu zločinu podľa § 394 tr. z., lebo vraj pachateľom tohoto trestného činu môže byť len osoba, ktorá je na základe zákona ustanovená k určitému úradnému výkonu a ktorá vyhovuje pri tom podmienkam, stanoveným zákonom pre zastávanie tejto funkcie po stránke osobnej a vecnej. Obžalovaný však že nebol podľa zákona oprávnený vykonávať overovaciu agendu a že tedy nevykonával tuto úradnú funkciu vo svojej úradnej pôsobnosti, resp. vlastnosti.
Touto námietkou sťažovateľovou sa zaoberal už aj vrchný súd v odôvodnení svojho rozsudku a najvyšší súd poukazuje v tom bode na jeho správne dôvody. Výtky zmätočnej sťažnosti v tomto smere rozsudku činené sú tedy bezpodstatné.

Citace:

č. 6226. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 294-296.