Čís. 4418.

Ide-li o zabavenú pohľadávku, je objektívnou skutkovou náležitosťou trestného činu podľa § 368 tr. z., aby súdne usnesenie o zabavení pohľadávky bolo doručené poddlžníkovi podľa predpisov o doručovaní žalôb pred tým, než páchateľ pohľadávkou bezprávne disponoval.
(Rozh. z 19. mája 1932, Zm IV 203/32.)
Obžalovaný V. G., keď obdržal ako dlžník súdne usnesenie o zabavení svojej pohľadávky proti J. S. v prospech vymáhajúcej veriteľky firmy Z. B., postúpil ju svojmu bratovi M. G. Spomenuté usnesenie s platobným zákazom bolo doručené poddlžníkovi J. S. teprv po výplate postúpenej pohľadávky cesionárovi M. G. Súd prvej stolice odsúdil obžalovaného V. G. pre prečin podľa § 368 tr. z. Odvolací súd odsudzujúci rozsudok potvrdil.
Najvyšší súd zmätočnú sťažnosť obhájcu obžalovaného zamietol.
Dôvody:
Obhájca obžalovaného uplatňuje dôvod zmätočnosti podľa § 385 čís. 1 a) tr. por. preto, že usnesenie o zabavení pohľadávky nebolo nikdy doručené k rukám obžalovaného, doručenku na to sa vzťahujúcu obžalovaný nepodpísal a nestačí, že sa snáď súkromne dozvedel o zabavení pohľadávky. Námietka táto je potiaľ bezdôvodná, že podľa § 45 zák. z 19. januára 1928 čís. 23 Sb. z. a n., ktorý v dobe, kedy bola exekúcia na pohľadávku obžalovaného proti J. S. vedená, už platil, len poddlžníkovi treba doručiť platobný zákaz podľa predpisov o doručovaní žalôb; o doručení zákazu dlžníkovi — v tomto prípade obžalovanému — zákon takého ustanovenia nemá a platia teda podľa § 42 b) zák. čl. LX:1881, upraveného predpisom čl. V. čís. 15 cit. zák., obdobné ustanovenia civilného súdneho poriadku, tedy v tomto prípade predpisy § 157 o. p. p. o doručení do rúk členom rodiny. Súdy nižších stolíc zistily, že rodičia obžalovaného odovzdali obžalovanému súdne usnesenie o zabavení pohľadávky a že obžalovaný v dobe postúpenia pohľadávky vedel o jej zabavení. S hľadiska objektívneho je teda vyvrátená tá námietka sťažovateľova, ako by bolo potrebné, aby sa doručenie zabavujúceho usnesenia stalo k rukám obžalovaného; pre subjektívnu stránku činu, totiž pre dovodenie jeho úmyslu bezprávne odňať zabavenú pohľadávku oprávněnému vymáhajúcemu veriteľovi, stačí hore uvedené zistenie, že rodičia obžalovaného mu usnesenie odovzdali a že vedel o zabavení pohľadávky v době cessie. Tieto námietky sú preto bezzákladné a zmätočná sťažnosť nemohla byť úspešná.
Najvyšší súd pri tom neprehliadnul, že nie je a podľa stavu spisov ani nemohlo byť zistené, že v dobe cessie bolo usnesenie o zabavení pohľadávky už doručené poddlžníkovi J. S.; teprv týmto doručením by zabavenie pohľadávky bolo bývalo vykonané a vymáhajúci veriteľ by bol teprv od tejto doby nadobudol zástavného práva k zabavenej pohľadávke, ako je výslovné ustanovené už v cit. § 45 zák. čís. 23/1928. Bez tohoto zistenia nie je teda objektívna skutková náležitosť trestného činu podľa § 368 tr. zák., aby vec bola odňatá držiteľovi zástavy alebo tomu, kto má právo ju zadržovať, vôbec daná, lebo zástavné právo vymáhajúceho veriteľa v dobe cessie pohľadávky nebolo ešte ani založené, poneváč zákaz poddlžníkovi J. S. nebol doručený. Najvyšší súd cez to neshľadal dôvodu, aby obžalovaného sprostil obžaloby na tom základe, že táto náležitosť skutkovej podstaty trestného činu podľa § 368 tr. zák. nie je daná; lebo, keď je zistené, že obžalovaný vedel v dobe cessie o tom, že sa na pohľadávku vedie exekúcia a cez toto vedomie pohľadávku postúpil, niet pochybnosti, že takto scudzil svoju pohľadávku, tedy predmet patriaci k jeho majetku, preto, aby vymáhajúceho veriteľa poškodil. Poneváč tak učinil ešte před tým, než bolo usnesenie o zabavení pohľadávky doručené poddlžníkovi, ktorým by teprv zabavenie bolo prevedené, stalo sa tak pred nastávajúcou exekúciou. Jednanie obžalovaného teda správne zakladá ťažší trestný čin než je ten, pre ktorý bol odsúdený, totiž zločin podľa § 386 tr. zák., pre ktorý mal byť odsúdený. Keď je uznatý za vinného ľahčím trestným činom podľa § 368 tr. zák., niet dôvodu vyvodzovať dajaké dôsledky z pochybenej miernejšej kvalifikácie v jeho ďalší prospech, ktorý by sa mu pri správnom prísnejšom právnom pojímaní priznať nemohol. S týmto vysvetlením právneho stavu veci bola zmätočná sťažnosť zamietnutá podľa § 36 1. odst. nov. k tr. por. ako bezdôvodná.

Citace:

Čís. 4418. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 128-130.