Čís. 16532.

Veriteľ, ktorému dlžník na zaplatenie poskytnutej mu pôžičky postúpil v budúcnosti sročné nájomné za prenajaté miestnosti svojho domu, nie je oprávnený požadovať v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníkovy nájomné, ktoré sa stalo splatným po vyhlášení konkurzu, bolo z konkurznej podstaty vylúčené.
(Rozh. z 5. novembra 1937, Rv IV 297/37.)
Autonomná ort. židovská obec v N. požičala si v r. 1930 od S. banky 431000 Kč a na zaistenie pôžičky povolila vklad záložného práva na jej — v dlžobnom úpise uvedený — nehnuteľný majetok a na jeho úžitky; na zaplatenie dlhu postúpila S. banke nájomné za prenajaté obchodné miestnosti v jej dome s tými, že nájomníci majú platiť najomné priamo S. banke po celú dobu jestvovania dlhu. Záložné právo bolo vložené na nehnuteľnosti dlžníčky a S. banka vyberala nájomné od 1. januára 1931 do 28. februára 1936. — Dna 3. marca bol na majetok dlžníčky vyhlásený konkurz.
Žalobu S. banky, aby jel cedované a od 1. marca 1936 splatné nájomné bolo vylúčené z konkurznej podstaty, súd prvej stolice zamietol. Odvolací súd žalobe vyhovel.
Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a obnovil rozsudok súdu prvej stolice.
Dôvody:
Treba prisvedčiť dovolacej sťažnosti, že odvolací súd porušením hmotného práva vyhovel žalobe.
Právo autonomnej židovskej obce v N. vyberať nájommé od nájomníkov jej domu sa zakladalo na dvojstrannej smluve, podľa ktorej ona povinná bola dať prenajaté miestnosti k dispozícii nájomníkom a tito boli povinní za to platiť nájomné.
Keď autonomná židovská obec v N. toto v budúcnosti sročné nájomné podľa dlžobného úpisu cedovala žalujúcej banke, závisel tento právny úkon už od počiatku na rezolutivnej podmienke, že počas celého trvania cesie — splácania pohľadávky banky — (pomenovaná už náb. obec) prenajímateľka, v čase sročnosti jednotlivých nájomných súm bude mať právo predmetom nájmu disponovať, t. j predmet nájmu podľa smluvnej povinnosti nájomníkom prepustiť; keďže však dňa 3. marca 1936 upadla do konkurzu, stratila tým dispozičné právo nad predmetmi nájmu a nad nájomnými smluvami. Nastala preto rezolutivna podmienka dotyčné cesie, ako právneho úkonu, vzťahujúceho sa na prenájomné sumy v budúcnosti sročné. Preto žalujúce strana na základe tejto cesie nemôže vystúpiť vylučovacou žalobu podľa § 47 konk. zákona. Totiž keď v dôsledku konkurzu stratila úpadkyňa dispozičné právo nad predmetom nájmu, stratila aj právo požadovať nájomné od nájomníkov a preto nejestvuje toto právo ani pre cesionárku — pre žalujúcu banku —, ktorá by mohla vystúpiť aj na základe cesie len právom pomenovanej náb. obce ako prenajímateľky.
Preto aj keď nájomné bolo cedované, patrí po vyhlášení konkurzu sročné nájomné do spoločnej konkurznej podstaty, ak dom a úžitky z neho — nájomné — netvorie zvláštnu podstatu, slúžiacu k uspokojeniu veriteľov, ktorí si plátno nadobudli na dom a na jeho úžitky zvláštne uspokojovacie právo. Nepatrí však do rámca tohoto sporu riešenie otázky, či sporná cesie je pre žalujúcu banku zaisťovacími prevodom podľa odst. 3 § 12 konk. zákona, a v dôsledku toho či a nakoľko patrí žalujúcej banke zvláštne uspokojovacie právo podľa odst. 1 § 12 a § 51 konk. zák.
Preto je dovolanie dôvodné a bol rozsudok odvolacieho súdu zmenený a obnovený rozsudok súdu prvej stoliíce.

Citace:

č. 12961. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1934, svazek/ročník 15/2, s. 420-421.