Čís. 15445.

I. Cudzozemská firma má v Československu sporovú spôsobilosť, ak je zapísaná v cudzozemskom obchodnom registre.
II. Keď sa tuzemská a cudzozemská firma shodly na příslušnosti tuzemského súdu, podrobily sa tým aj tuzemskému právu.
(Rozh. z 25. septembra 1936, Rv III 618/35.)
Podľa přednesu žaloby žalovaná strana, resp. jej právna predchodkyňa (tuzemská firma), zaviazala sa závěrkovými lištami z 19. augusta a 30. septembra 1919 dodať žalujúcej straně »Ľudevit G. a synovia, parná pila a obchod so stavebným a palivovým drevom v S.« (v Maďarsku) 2000 vagónov palivového dřeva za pevne ujednaná kápnu cenu, ktorá mala byt zvýšená o príplatok 400 Kč za každý vagón, ktorý by bol dodaný v době od 20. novembra 1919 do 31. januára 1920. Na případ, že by dřevo vôbec nebolo dodané, ujednaná bola v závěrkových listoch smluvná pokuta 250 Kč za každý nedodaný vagón. — Žalobou domáhala sa žalujúca strana toho, aby žalovaná strana povinná bola zaplatiť 543346,71 Kč. V žalobnej sumě zahrnovala žalujúca strana tieto položky: 1. smluvnú pokutu za nedodaných 1281 vagónov, 2. sumu, ktorá zaplatila za také — žalovanou stranou fakturované — vagóny, ktoré jej v skutečnosti nedošly, a 3. sumu, ktorá zaplatila titulom příplatku 400 Kč aj za také vagóny, ktoré jej nedošly vo vyššie spomenutej době, ale až pozdejšie.
Súd I. stolice medzitýmnym rozsudkem vyriekol, že žalobný nárok je svojím základem po právě. Odvolací súd rozsudek súdu 1. stolice čiastočne změnil tak, že žalobu dotyčné smluvnej pokuty zamietol, inak rozsudek odvolacieho súdu potvrdil s poukazem na jeho správné dôvody. Najvyšší súd dovolacie žiadosti oboch stráň zamietol z dôvodov:
Bezzákladná je dovolacia sťažnosť žalovanej strany, že odvolací súd porušil materiálně právně pravidlo tým, že žalujúcej straně přiznal sporovú spôsobilosť.
V Československu cudzinci — pokiaľ ide o práva súkromné — majú vôbec rovnaké práva a povinnosti, ako tuzemci, keď nie je k vzniku týchto práv výslovné potřebné československé státně občianstvo. Podľa čs. práva k uzavreniu obchodných úkonov nie je potřebné čs. štátne občianstvo a preto cudzozemci môžu uzavierať obchodné úkony na území československej republiky, ak im toto právo nebolo odňaté v dôsledku retorzie. Obchodníkom, bydliacim v Maďarsku, toto právo nebolo doteraz odňaté a tak obchodníci, bydliaci v Maďarsku a majúci maďarské státně občianstvo, môžu platné uzavierať obchody v Československej republike. Z toho však plynie, že môžu aj sporom uplatniť před československými súdmi práva, ktoré vyvodzujú z takých obchodných úkonov.
Žalujúca strana tedy má sporovú spôsobilosť aj na území československej republiky a nezbavuje ju tohoto jej práva okolnosť, že jej firma, to jest měno, pod ktorým prevodzuje svoj obchod a ktorým sa podpisuje (§ 10 obch. zák.), odchyľuje sa od občianského měna terajšieho jej jediného majiteľa, predpokladajúc, že jej táto firma patří podľa zákonov jej vlasti a je zapísaná tam do firemného registra; lebo podľa medzinárodného súkromného práva osobná spôsobilosť cudzincov k právnym úkonom má sa posudzovať vôbec podľa zákonov miesta, ktorým je cudzinec podrobený podľa svojho bydliska; teda, keď obchodník prevodzuje obchod vo viac štátoch, smerodajný je dotyčné jeho firmy zákon toho štátu, kde má svoje sídlo. Výpisy z firemného registra dosvedčujú, že žalujúcej straně podľa zákonov jej vlasti patří firma, pod ktorou vystúpila v tomto spore.

Citace:

č. 15445. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 883-884.