Čís. 14702.

Rozhodovať o tom, či titulárny četnícky strážmajster vo výslužbe je pre kumuláciu požitkov podľa § 18 zák. čís. 268/1924 Sb. z. a n. povinný vrátiť preplatok na prijatých odpočivných požitkov, nie sú povolané riadne súdy, ale administratívne úrady (§ 21 odst. 3 cit. zák.).1
(Rozh. zo 14. XI. 1935, Rv IV 161/34.)
Podľa prednesu žaloby, ktorú podal štát na dedičov Jozefa R., hlavné finančné riaditeľstvo vyplácalo Jozefovi R., býv. titulárnemu uh. četníckemu strážmájstrovi odpočivné požitky v plnej zákonnej miere, hoci mal vedľa odpočivných požitkov — ako vyšlo pozdejšie na javo — ešte iný zárobkový príjem, ktorý je podkladom pre vymeranie dane dô chodkovej, tak že mu podľa § 18 zák. č. 286/1924 Sb. z. a n. odpočivné požitky nemaly byť vyplácané v celej zákonnej výške, ale maly byť snížené na polovicu. Podľa § 19 cit. zák. bol Jozef R. povinný tento príjem oznámiť, čo však neurobil. Žaloba domáhala sa vrátenia neoprávnene prijatého preplatku na dedičoch medzitým zomrelého Jozefa R.
Oba nižšie súdy rozhodly spor meritórne.
Najvyšší súd rozsudky oboch nižších súdov zbavil účinnosti a spor pre sporu prekážajúcu okolnosť podľa § 180 č. 1. Osp. zastavil. Dôvody:
Rozhodovat’ o tom, či právny predchodca žalovaných titulárny četnícky strážmajster vo výslužbe Jozef R. je pre kumuláciu požitkov podľa § 18 zákona zo dňa 22. decembra 1924 čís. 286 Sb. z. a n. povinný vrátiť sporný preplatok na prijatých odpočivných požitkoch, nie sú povolané riadne súdy, ale administratívne úrady (§ 21 odst. 3 cit. zák.), lebo ide o zrejmý pomer verejnoprávny. Opak ani žalujúca strana netvrdila a keď sa snaží sám napadnutý rozsudok porad práva zachrániť tým, že na žalobný nárok hľadí ako na nárok na náhradu škody, je to počínanie márne, lebo však nárok svojou podstatou verejnoprávny nemôže sa žiadnym spôsobom stať nárokom súkromnoprávnym. Rozhoduje tu podstata veci a nie forma a zovňajšie rúcho.
Keď dovodzuje sama žalujúca strana v odpovedi na dovolaciu žiadosť prípustnosť poradu práva z toho, že žaloba nesmeruje proti samotnému Jozefovi R., ale proti jeho dedičom, zdôrazňujúc pri tom tento súkromnoprávny prechod a majetkoprávnu povahu sporného nároku, je na omyle, lebo však žalovaní ako univerzální dedičia spadajú pod to isté posúdenie ako ich právny predchodca Jozef R. Bolo preto treba rozhodnúť podľa § 540 Osp. (v znení čl. III. bodu 10. zák. č. 23/1928 Sb. z. a n.) tak, ako sa stalo.

Srovnaj Úr. sb. č. 1476.

Citace:

č. 14702. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1081-1082.