Čís. 17120.

Sľub daný vydatej žene treťou osobou, že sa postará o jej výživu, ak dá svoje manželstvo súdne rozlúčiť, je v rozpore s dobrými mravmi.1
(Rozh. z 8. septembra 1938, Rv IV 116/38.)
Žalobkyňa predniesla v žalobe, že žalovaný naliehal na ňu, aby dala svoje manželstvo, ktoré uzavrela s N-om, rozlúčiť, sľúbil jej, že bude ju aj jej nezl. dcéru vydržovať, ak dojde k rozluke jej manželstva, cieľom urýchlenia tejto zdržali jo od toho, aby sa v rozlukovom spore, ktorý medzitým započali proti nej jej manžel, bránila a aby požadovala od manžela platenie výživného; žalobkyňa sa preto v rozlukovom spore nebránila a v dôsledku toho manželstvo rozlúčené bolo z jej viny. — Žalobou domáhala sa na základe uvedeného sľubu najmä toho, aby žalovaný zaviazaný bol platiť jej až do jej prípadného výdaja mesačne 1000 Kč na výživu.
Oba nižšie sudy žalobu zamietly. Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalobkyne zamietol z týchto
dôvodov:
Prieči sa dobrým mravom úmluva, ku ktorej došlo v záujme rozluky manželstva, a to aj vtedy, keď k takej to úmluve došlo nie medzi manželmi lež medzi jednými z manželov a osobou trefou. Na tejto povahe úmluvy nič nemení ani skutočnosť, že úmluva tá obsahuje leu majetkovoprávne dispozície v záujme rozluky manželstva. Žalobkyňa aj v dovolacej žiadosti prizvukuje, že základom jej žaloby sú skutočnosti prednesené v žalobe a v jej prípravných spisoch, podľa ktorých »žalovaný jej sľúbil poskytnutia uvedené v žalobnej žiadosti, aby žalobkyňa nechala svoje manželstvo súdne rozlúčiť«, čo už samo o sebe činí úmluvu, učinenú v zaujme dosiahnutia tohoto účelu, za úmluvu proti dobrým mravom.
Pokiaľ žalobkyňa v dovolacej žiadosti zastáva názor, že spomenutý sľub so strany žalovaného bol jej daný »už aj po pravoplatnými rozlúčení manželstva«, z čoho potom vyvodzuje nesprávnosť právneho stanoviska odvolacieho súdu, podľa kterého tento sľub bol iba pokračovaním predchádzajúcich sľubov, — stačí v tomto smere poukázať na právne pravidlo, že na neplatnosť (ničotnosť) úkonu priečiacého sa dobrým mravom nemá vlivu ani dodatočné uznanie prevzatého závazku so strany osoby zavazanej, ani iné dodatočné upevnenie takéhoto úkonu prípadným dalším sľubom.
Z týchto dôvodov bola neopodstatnená dovolacia žiadost zamietnutá.

Porov.: Úr. sb. č. 2178, 3285.

Citace:

č. 17120. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1154-1155.