Čís. 16883.

1. Neprieči sa zákonu ustanovenie stanov účastinnej spoločnosti, že věci filiálok viesť resp. kontrolovať ich spravovanie majú určití delegovaní členovia riaditeľstva (správy) resp. dozorčieho výboru. Takto delegované osoby neprestávajú byť členmi ústredného riaditeľstva (správy) resp. dozorčieho výboru. 2. Ak boly ročné súvahy účastinnej banky cez rad rokov nesprávné sostavované resp. sfašovávané, zodpovednosť členov predstavenstva a dozorčej rady (§ 200 obch. zák.) možno určiť prípadne podľa pomeru ich zavinenia (odst. 3 § 17 zák. č. 239/1924 Sb. z. a n.).1
3. Členovia predstavenstva účastinnej banky, ktorí trpeli porušovanie stanov resp. predpisov jednacieho poriadku, zodpovední sú za škodu tým vzniklú, krome že by dokázali, že ani pri zachovaní stanov a jednacieho poriadku by nebolo bývalo možno škode zabrániť.
4. Členovia dozorčieho výboru účastinnej banky sprostia sa zodpovednosti za škodu, povstalú banke malverzáciemi jej úradníka, ak dokážu, že pri vykonávaní revízie sa presvedčili, že vedenie kníh bolo v poriadku a že nezbadali podozrivé okolnosti, ktoré by činily dôkladnú revíziu (od položky k položke) nutnou, a že preto konali revíziu len nahodilými skúškami (Stichproben).
5. Absolutorium, udelené valným shromážděním účastinnej společnosti, kryje len také porušenia povinností orgánov účastinnej společnosti, ktoré mohly byť známe valnému shromaždeniu zo spisov mu predložených.
(Rozh. z 3. marca 1938, Rv III 340/37.)
Žalujúca úč. banka domáhala sa žalobou odškodného na 1.—8. žalovaných, bývalých členoch správy resp. dozorčieho výboru jej právnej predchodkyne A. úč. banky.
Oba nižšie súdy žalobu zamietly, Najvyšší súd rozsudek odvolacieho súdu rozviazal a uložil mu ďalšie pojednávanie a nové rozhodnutie.
Z dôvodov:
1. Spor je aj po právnej svojej povahe nesnadný, treba preto stručné poukázať, čo je podstatou sporu skutkove i právne, hľadiac na přednes žalujúcej strany.
Bývalý, vedúci filiálky predchodkyne žalujúcej strany v O. Imrich Z. spôsobiil jej údajne škodu 919 924 Kč 50 h zväčša trestnými činmi. Pravoplatným rozsudkom krajského súdu v N. zo dňa 27. januára 1930, č. j. Tk VII 229/29-131 bol uznaný vinným zločinmi podvodu, sprenevery a nevernej správy, ktoré od roku 1918 do 4. apríla 1929 spáchal tak, že vyplňoval zmenkové blankety na sumy, ktoré potřeboval, opatřil ich fingovanými podpismi nejestvujúcich osob, tieto u svojej banky eskontoval, podľa potreby predlžoval, konal na ne prípadne čiastočné platby na istinu a úroky — to všetko v 177 prípadoch, tým záludne uviedol dozor konajúce orgány v omyl, ich v omyle po dlhý rad rokov udržoval a tak banke spôsobil majetkovú škodu 362 265 Kč, ďalej že zo sverených mu peňazí přisvojil si celkovú sumu 399 716 Kč 55 hal. a aby tuto činnosť zatajil, falšoval obchodné knihy tak, že v běžných účtoch komitentov banky a vo vkladných knihách vkladateľov uviedol v trestnom rozsudku udané sumy a konečne tým, že svojmocným vybráním sumy 20 000 Kč a 5 000 Kč z běžného účtu Jozefa R., ktoré pozdejšie zpät splatil sumou 25 000 Kč, poškodil banku o úrokový rozdiel 1 121 Kč 50 h.
Trestný súd zistil tedy úhrnnú škodu 763 148 Kč.
Od znaleckých posudkov, podaných v tomto spore, rôzni sa tento výpočet tým, že znalci nemali zretel na vybranie z účtu Rudolfa T. 3 050 Kč, zistili však ďalšiu spreneveru sumy 4 550 Kč knihovanej ako zmenková pohľadávka proti Jánovi T., hoci banka proti tomuto žiadnej zmenky nemala, ďalšiu škodu vo věci dlžníka banky Michala S. v sume 148 373 Kč, ktorej sa banka v spore Ck 303/29 proti nemu vedenom u krajského súdu v N. musela zrieknuť preto, že mu nemohla dokázať výplatu úvěru v tejto výške, lebo pokladničné poistenky neboly príjemcom podpisané, ďalej vybranie sumy 2 009 Kč z vkladného účtu Anny S., ktorú sumu musela banka i s úrokmi, spolu 2 158 Kč nahradiť, diferenčné úroky vo věci účtu W-ovcov 110 Kč. Ďalšie položky — sostavenia znalcov v sumách 328 Kč, 100 Kč, 4 050 Kč a 184 Kč neboly dostatočne objasnené.
Z týchto škod činí žalujúca strana zodpovědnými predovšetkým žalovaných 1., 3.—8., a to preto, že 1., 3. a 4. žalovaným ako členom správy bolo sverené vedenie filiálky v O. od 5. septembra 1925 resp. od 19. februára 1928 resp. od 21. februára 1926 v smysle §§ 26, 47 a 49 stanov, a že 5.—8. žalovaní ako členovia doizorčieho výboru boli s účinkom od 17. februára 1918, resp. 9. marca 1924, resp. 3. apríla 1927, resp. 4. februára 1912 ustanovení, aby kontrolovali spravovanie filiálky v O. v smysle 4. odst. § 37 a § 49 stanov.
Stanovami tu třeba rozumeť tie, ktoré platily od 16. apríla 1926 a boly čiastočne zmenené podľa usnesení valného shromaždenia z 19. februára 1928 a z 18. decembra 1928.
V uvažovanej otázke týká sa zmena len § 47, odst. 1, ktorý vypadol, změna tá je však bezvýznamná, lebo ostalo v platnosti ustanovenie stanov § 26 o delegovaní určitých členov správy na vedenie věcí filiálok, právě tak ako obdobné ustanovenie § 37 o členoch dozorčieho výboru.
Pre predchôdziu dobu možno zistiť zo stanov firmy A. Takarékpénztár Részvénytársulat z roku 1911, připojených k trestným spisom, že platily rovnaké ustanovenia podľa § 57 resp. § 68.
Tým spomenutí žalovaní nepřestali byť členmi ústrednej správy resp. dozorčieho výboru a pretože také štatutárne rozdelenie práce medzi členov týchto orgánov účastinných spoločností sa zákonu neprieči, možno rozumeť ustanoveniu 2. odst. § 48 stanov z r. 1926 tak, že povinnosť tu určenú majú vykonávať delegovaní členovia správy centrály, tedy 1., 3. a 4. žalovaní, čo sa podľa nesporného stavu veci aj skutočne tak praktikovalo. Dotyčné 1. žalovaného predložila žalujúca strana doklad, podľa ktorého správa (ústredná) schválila usnesenie z 5. septembra 1925, aby bola rozšířená posobnosť jej členov Jána M. a 2. žalovaného aj na filiálku v O., »pretože (aj u nej) prevádzajú už dlhý rad rokov viackrát do roka prehliadky bilancii a chodu obchodu«, z čoho žalujúca strana dovodzuje zodpovednosť tohoto žalovaného aj za čas před 5. septembrem 1925. Mimo toho dovodzuje jeho zodpovědnosť aj tým, že bol zvolený správou za generálného riaditeľa ústavu (3. apríla 1927 ).
Nie je sporné, že žalovaní — o ktorých je tu reč — vykonávali tieto svoje funkcie či už ako členovia správy, či ako členovia dozorčieho výboru pri filiálke v O. až do zatknutia Imricha Z. 9. apríla 1929 mimo člena správy 3. žalovaného, ktorý tvrdí, že přestal byť jej členem v januári 1929 a 1. žalovaného, ktorý tvrdí, že v O. pôsobil len do 21. februára 1926.
Z pripojených firemných spisov je zistiteľné, že 3. žalovaný bol z registru vymazaný až r. 1930. 7. žalovaný tvrdí, že konal svoju funkciu len čiastočne v r. 1928. Podľa opisu zápisnice z 29. decembra 1928 údajne aj on spolu s 3. žalovaným podpísal zápisnicu o preskúmaní záverečných účtov.
Dotyčne 1. žalovaného možno zistiť z příloh, že podpísal závěrečné účty filiálky v O. za roky 1924, 1925, 1926 a 1928, ďalej zápisnice dozorného výboru zo 4. júla 1923, z 10. júla 1924, 16. januára 192.5, 2. júla 1925, 31. decembra 1925, 2. júla 1926, 6. januára 1927, 5. júla 1927, 3. júla 1928 a 29. decembra 1928. V tom ohľade je stav věci sporný a třeba ho zistiť. Nemožno však uznať námietku 5., 6. a 8. žalovaných, že predajom svojich účastin ipso facto přestali byť členmi dozorčieho výboru v smysle §§ 25 a 43 stanov, lebo podmienka složenia účastín týká sa len členov správy.
Pokiaľ ide o 2. žalovaného, nebol sice vyslaný, aby vykonával pri filiálke v O. funkciu člena správy. Žalujúca strana tvrdl, že bol podpredsedom správy a vykonával funkciu předsedu správnej rady, ktorý zvolený nebol.
Hľadiac na znalecký posudok, ktorý třeba pokladať za súčasť přednesu žalujúcej strany, lebo sa ho dovolává, vytýká sa mu, že ako člen centrálneho vedenia nevěnoval dostatočnej pozornosti a dozoru filiálke, lebo jej bilancie sa posielaly sice polročne, ale bez akýchkoľvek podrobnejších výkazov o dlžníkoch a ostatných majetkových pomeroch filiálky. Bez týchto výkazov nemala však centrála možnosť kontroly, či filiálkou vykázané bilančné cifry sú správné a či vôbec pri obchodnom vedení filiálky zachovávajú sa ustanovenia stanov. Znalci tvrdia, že také konanie je v bankovej praxi niečo celkom neobvyklého.
Mimo toho platí aj o tomto žalovanom, čo je uvedené v ďalšom 2. odsieku o předkladaní nesprávnych bilancií, lebo je zistiteľné aspoň z pripojenej účetnej zprávy žalujúcej strany za rok 1927, že ju tento žalovaný spolupodpísal. Preto nemožno ani jeho zodpovednosť za straty vopred vylúčiť.
Přednes žalujúcej strany v otázke funkcie žalovaných, jej výkonu a jej trvania, bol dostatočne určitý, áby, hľadiac na udávánu škodu, mohly byť učiněné právně závěry, správnejšie právně směrnice, potrebné na ďalšie vedenie sporu, hľadiac tak na odôvodnenie žalobného nároku ako i na obranu žalovaných.
2. Z přednesu žalujúcej strany je najvážnejšia výčitka, že siedmi žalovaní, o ktorých tu ide, předkládali centrále resp. jej prostredníctvom valnému shromáždeninu nielen nesprávne sostavené, ale priamo sfalšované ročné bilancie o hospodaření o-skej filiálky.
Sfalšovanie ročných bilancií bude nepochybné, len čo odvolací súd nadobudne presvedčenia, že Imrich Z. dopúšťal sa malverzácií a cieľom ich zahalenia falšoval knihy. Dôsledkom falšovania knih je falošná bilancia. Přednes žalujúcej strany hľadiac na znalecké posudky dovodzuje, že toto falšovanie je zistitelné už od roku 1918.
V případe pravdivosti posudkov boly by falšované všetky bilancie roky 1918—1928, a to tak, že neboly vykázané straty
za r. 1918 a 1919 .... 1 550 Kč
za r. 1920 ďalšia strata .... 2 285 Kč
za r. 1921 » » ... 3 000 Kč
za r. 1922 » » ... 100 850 Kč
za r. 1923 » » ... 66 952 Kč
za r. 1924 » » ... 21 950 Kč
za r. 1925 » » ... 73 700 Kč
za r. 1926 » » ... 88 615 Kč
za r. 1927 » » ... 266 200 Kč
a za r. 1928 » » ... 214 578 Kč
takže v bilancii za tento posledný rok mala sa objaviť strata (celková strata 919 924 Kč — strata za r. 1929 80 244 Kč) .... 839 680 Kč
Vykazoval sa však zisk . . . . 32 604 Kč 66 h
namiesto skutočnej straty .... 807 075 Kč 34 h.
Toto platí len pri predpoklade, že všetky straty dajú sa vysvetliť podvodnými machináciami Imricha Z., tedy s výhradou toho, čo bolo hoře spomenuté dotyčné stratovej sumy 148 372 Kč z účtu Michala S. a niektorých iných položiek, pri ktorých by nebola zistiteľná sprenevera.
Podľa § 200 obch. zák. za správné sostavenie ročnej súvahy zodpovední sú členovia riaditeľstva a dozorčieho výboru solidárne, tedy v súdenom prípade zodpovědní sú na pr. za súvahu v r. 1928 všetci žalovaní, ktorí v tom čase fungovali u filiálky v O. s výhradou toho, čo bolo rečené ad 1. o 1. a 8. žalovanom. Odvolací súd správne vycítil, že zodpovednosť žalovaných nemôže byť rovnaká vzhľadom na skutočnosť, že nie všetci žalovaní fungovali v každom roku pri sostavovaní ročných bilancií. V tomto spore má význam, že jedna každá falošná bilancia navazovala na predošlú falošnú bilanciu. Možno tu určiť rôzny pomer zavinenia, ako to dopúšťa tiež 3. odst. § 17 zák. č. 239/1924 Sb. z. a n. pri zodpovědnosti za škodu, ktorá vznikne spoločnosti z obchodu.
Odvolací súd neprávom vyžadoval od žalujúcej strany čo do požadovaného odškodného ďalších dôkazov, lebo ide o otázku právnu, ktorú si musí sám rozhodnúť, pri čom nie je viazaný ani znaleckým posudkom, ktorý slúži len na to, aby poukázal na isté technické bankové skutočnosti a zvyklosti. Žalujúca strana učinila zadosť svojej procesnej povinnosti, keď
1. předložila sväzky bilancií filiálky v O. od roku 1917 do roku 1928 a zápisníc dozorčieho výboru z tejže doby, z ktorých je zistiteľné, kto zo žalovaných a kedy jednotlivé bilancie a zápisnice podpísal,
2. dokladala malversácie Imricha Z., ktoré práve maly vliv na falošné sostavenie bilancií, pravoplatným trestným rozsudkom, obchodnými knihami, znalcami a znaleckým svedkom T.
Úlohou odvolacieho sudu boto tieto dôkazy shodnotiť podľa § 270 Osp. a keď by mu nestačily, náležite to odôvodniť. Preto porušením formálneho práva obmedzil sa na tvrdenie, že žalovaní i tuto škodu zapierali.
V pojmu zodpovednosti leží, že žalovaní majú sa exkulpovať, t. j. dokázať také okolnosti, z ktorých by bolo vyvoditeľné, že konali riadne svoju povinnosť, t. j. od pôsobnosti zák. č. 239/1924 Sb. z. a n. — od dňa 7. novembra 1925 (§ 37) — s pečlivosťou riadneho obchodníka (§§ 9 a 12), a keď preca došlo ku škodě, že jej mohli pre skutočnosti jestvujúce mimo ich zavinenia zabrániť.
Pre členov dozorčieho výboru, ktorý v podstatě kontroluje správu a len nepriamo tiež správě podriadené orgány, stačilo by k exkulpácii, keby títo dokázali, že konali revízie, hoci len nahodilými skúškami (Stichproben), pokiaľ by sa přesvedčili, že vedenie knih bolo v poriadku, že bilancia súhlasí s knihami, najmä s inventárom a že neboly zbadané podozrivé skutočnosti, ktoré by dôkladnú revíziu činily nevyhnutnou.
V takom prípade nemohlo by sa im vytýkať, že ušly ich pozornosti určité vady, ktoré pri spomenutom spôsobu revízie neboly zistiteľné.
V súdenom případe bude třeba pečlive uvážiť, či určité znalcami zistené nedostatky filiálky preca len nečinily nevyhnutnou potrebnú prehliadku knih »od položky k položke«, t. j.
a) že pokladničná a účtovnícka služba vo filiálke bola až do roku 1926 v jedných rukách, od toho času však bola pokladníčkou Mária H., podľa jej svědeckých výpovědí složených v trestnej veci neskúsená mladá osoba, ktorá ponechala obidva kľúče od veľkej pokladnice Imrichovi Z., len od malej pokladnice mala kľúče sama, a že peniaze banky boly rozdělené do oboch pokladníc. »podľa potreby«,
b) že podľa nálezu znaloov a spisov Ck 303/29 doklady o výplatách banky zväčša neboly podpisovávané príjemcami,
c) že nebol zachovávaný predpis § 45 stanov z roku 1926 a § 76 stanov z roku 1911, platný do konce roku 1928, podľa ktorých filiálky nemaly poskytovať pôžičky na bežné účty,
d) že jednotlivé úvery na bežné účty neboly buď vôbec povolené, buď dané povolenie bolo značné prekročené, úvěr povolený do 100 000 Kč dosiahol 278 810 Kč, porov. § 47 stanov z r. 1926 a konformný § 78 stanov z r. 1911, kde hranica 2. odst. činila len 4 000 K,
e) že podľa znalcov cenzúrna kniha od 1. januára 1918 do 26. septembra 1926 nebola nikým podpisovaná, od 27. septembra 1926 do 29. októbra 1927 nebola vobec vedená, že len od októbra 1928 sú u jednotlivých žiadateľov udávané majetkové pomery, ale bez doloženia, z čoho by sa dalo uzatvárať, že bonitu úverov nikto nekontroloval, najmä pri 177 falošných zmenkách, kde sú podpisy osob vymyšlených,
f) že neboly komitentom sdeľované knihovné výťahy, v dôsledku čoho nemohly byť kontrolované jednotlivé salda s prípadnými potvrdeniami komitentov,
g) že účet »Berendezés«, ktorý má obsahovat svojou povahou len položky za inventář pre banku nakúpený, vykazuje nápadné položky, ktoré s týmto účelom nesúvisia (splátka na rádio 1 500 Kč, na koberec 1 250 Kč, ktorý bol najdený v jedálni Imricha Z., kúpna cena za psa 565 Kč, že v tomto účte prichádza výplata »M.« 12 250 Kč bez bližšieho označenia, převod falošného účtu D. a iné položky svojou povahou nezistiteľné, že tento účet Imrich Z. 22. decembra 1928 vyrovnal saldom Kč 27 159, pri čom v deníku textoval nie »Berendezés« (zariadenie), ale »Jul. B.«, tak že účet ten do bilancie neprišiel a teprv dňom 1. januára 1929 účet »Berendezés« tou istou sumou zaťažil pod textáciom v deníku »Dr. Fr. H.«,
h) že takto údajne využil Imrich Z. nedopatrenia členov správy a dozorčieho výboru, ktorí uzavierku za rok 1928 zhotovili resp. preskúmali předčasné a nie podľa § 49 stanov predpisujúceho, že súvaha má byť sostavená koncom kalendárneho roku.
Udávané skutočností ad a), b), f) mohly by sice slúžiť za dôkaz porušenia §§ 42, 43, 81 a 87 jednacieho poriadku a v prípade, že by dozorčí výbor ich bol zbadal alebo pri povinnej pečlivosti bol zbadat musel, tiež porušenie tohoto (dozorčieho poriadku) podľa § 14, čo samo ho zavazuje k náhradě škody podľa 4. odst. § 12 zák. č. 239/1924 Sb. z. a n.
To platí však len od času účinnosti tohoto poriadku, ktorý je dosiaľ sporný.
Nehľadiac však na to, či jednací resp. dozorčí poriadok už platil v době pôsobenia žalovaných členov dozorčieho výboru, bude treba uvažovať o týchto skutočnostiach v prípade ich dokázania s hľadiska povinnej pečlivosti pri vykonávaní tejto funkcie.
Žalovaní nemôžu sa odvolávať na to, že nie sú zbehlí vo vedení knih. Keď prijali členstvo dozorčieho výboru, zodpovedajú aj za tento nedostatok. Nezáleží tu ani na tom, akú odmenu za svoju funkciu dostávali.
Ináčej na zbadanie závad, o ktorých bola reč ad a)—h), níe je třeba zvláštnej odbornej kvalifikácie, tieto závady, keď skutočne jestvovaly, maly ich pohnúť k opatreniu podľa 2. odst. § 12 zák. č. 239/ 1924 Sb. z. a n., čím by sa boli bez ďalšej revízie sprostili svojej zodpovednosti.
3. O zodpovednosti žalovaných členov správy platí v podstate to isté, čo bolo ad 2. vyložené s tým rozdielom, že ich zodpovednosť za správnosť súvah je ťažšia, lebo tieto treba pokladať za ich vlastné výkony, i keď si súvahy dajú zhotoviť vedúcim filiálky.
Mimo toho byvší delegovaní spravovať filiálku, majú ovládať jej agendu podrobnejšie ako dozorčie orgány.
Najmä boli povinní povolovať (cenzurovať) úvěry, pokiaľ patrily podľa stanov do pôsobnosti filiálky, přesvědčovať sa o ich náležitom krytí a splatení a dbať na to, aby vedúci filiálky skutočne oznamoval do 24 hodin centrále úvery, převyšujúce sumu, rečenú v § 47, odst. 2, stanov. V súdenom případe musia ospravedlniť, ako bolo možno v tolkých prípadoch drobných úverov — doložených 177 falošnými zmenkami— viesť účty po dobu až 10 rokov, prečo neboly stanovami filiálke nedovolené běžné účty likvidované včas, čím by sa bolo predišlo aspoň stratám z nich údajne vzniklým.
Podľa § 189 obch. zák. a § 9 zák. č. 239/1924 Sb. z. a n. zodpovední sú v prípade, že trpeli porušovanie stanov resp. predpisov jednacieho poriadku, v tomto prípade od nezistenej dosiaľ jeho účinnosti, za škody tým vzniklé. Tu třeba poukázať na to, že dotyčné předpisy stanov a jednacieho poriadku slúžia právě tomu cieľu, aby sa zabránilo případným malverzáciam aj úradníkov banky. Keď žalovaní členovia správy prestúpili tieto předpisy, ktoré snažia sa predísť poškodeniam, ktoré by druhí spôsobili, zodpovedajú sa opomenutie zvláštneho závazku zamedziť zlo. Příčinná súvislosť tohoto opomenutia s udávanou škodou bola by tu daná dotyčné tých škod, ktoré nastaly v době platnosti predpisov, ktoré boly porušené. Je vecou žalovaných, aby dokázali, že
1. takých škôd nebolo, o čom bude reč v ďalšom odseku, alebo
2. že ani pri zachovaní řečených predpisov nemohlo byť škodám zabránené.
Podľa vyloženého právneho stavu veci je zřejmá vada napadnutého rozsudku, že v otázkách ad 2. a 3. proberaných, presunul dokazovacie bremeno na žalujúcu stranu. Dotyčné 1. žalovaného bolo by třeba uvážiť, či tvrdené jeho spolčenie sa s Imrichom Z. k rôznym obchodom, ktoré údajné odporovaly ustanoveniu § 7 c) a 2. odst. § 8 zák. č. 239/1924 Sb. z. a n., neviazalo mu ruky pri výkone zodpovednej kontroly nad rečeným vedúcim filiálky, čo by vplývalo prípadne aj na činnosť ostatných žalovaných, konajúcich v dôvere v jeho autoritu ako advokáta a generálneho riaditeľa banky. Tým sa tiež jednotliví žalovaní aj bránili. Konečne třeba upozorniť, že ich tiež stíha zodpovednosť za údajné malverzácie, spáchané Imrichom Z. v r. 1929 na rozdiel od členov dozorčieho výboru, ktorí v ten čas neboli povinní preskúmať riadnu súvahu.
4. Pomerne najvážnejšia obrana čo do exkulpácie je, že z konania Imricha Z. nevznikla škoda, resp. nie taká, ako je tvrdená. Je pravda, že trestný rozsudok v tom ohľade neprejudikuje tomuto sporu, ale môže slúžiť len za dôkaz škody, ktorý možno vyvrátiť.
Nestačí škodu len zapierať, hľadiac na to, čo bolo v tejto otázke vyššie vyložené.
Žalovaní, keď už nie sú teraz členmi správy resp. dozorčieho výboru, preca sú — hľadiac na tento spor — voči žalujúcej strane v takom právnom pomere, ktorý ich oprávňuje, aby aj mimosúdne nahliadli do jej obchodných knih, pokiaľ sa týkajú ich činnosti, za ktorú sú volaní k zodpovednosti.
Majú tedy možnosť pripraviť aj konkretne svoju obranu čo do výšky požadovaného odškodného. Akby im žalujúca strana v nahliadnutí bránila, možu požadovať, aby táto im knihy předložila u súdu. Žalovaní mali ináčej příležitosť žiadať před výsluchom znalcov, aby boli pri preskúmaní knih přítomní a to opomenuli.
5. Žalovaní bránili sa tiež tým, že dostali za svoju činnosť do konca roku 1928 absolutorium valného shromaždenia.
Hoci v pojmu absolutoria leží zrieknutie sa dalších nárokov a nie je ani pochybné, že valné shromaždenie oprávněné je sprostiť orgány spoločnosti závázkov i pri kulpóznom porušení ich povinností, preca třeba podľa stanoviska novšej právnej nauky i judikatúry mať za to, že absolutorium kryje len také porušenia povinností, ktoré valnému shromaždeniu z předložených mu spisov mohly byť známe. Znalosť posudzovaných orgánov nenahradzuje ešte znalosť valného shromaždenia. Spomenutými spismi předloženými valnému shromaždeniu sú pravidelne len výročné správy a záverečné účty. Keď sú tieto spisy spôsobilé uviesť valné shromaždenie v omyl — ako to snáď v súdenom prípade, keď v skutočnosti stratové bilancie filiálky v O. boly pojaté ako ziskové do súhrnnej bilancie celého podniku —, nemôže sa na absolutorium odvolávať orgán, ktorý je povinný skladať účty. Právě tak má sa vec, sú-li účty tie spôsobilé vzbudiť omyl pre svoju neúplnosť. Valnému shromaždeniu sa tak predstiera výslovne alebo mlčky, že správa i dozorčí výbor konaly svoje povinnosti podľa zákona a stanov, v dôsledku čoho toto nevidí sa nuteným k ďalšiemu opatreniu. Takto získané absolutorium nemôže — ak sú žalobné přednesy správne — žalovaným zjednať už podľa zásady dôvery a poctivosti žiadnej výhody v tomto spore.
Neobstojí stanovisko odvolacieho súdu, že žalujúca strana nemôže volať na zodpovednosť žalovaných ako členov správnej rady resp. dozorčieho výboru, lebo věděla, že Imrich Z. bol do r. 1926 sám vo filiálke, že táto malá běžné účty, že u nej nebolo zavedené písomné potvrzovanie výplat — lebo jednak nebolo ničím doloženě, že to valné shromaždenie vedelo resp. že to jemu boto oznámené, jednak nejde len o tieto skutočnosti, ale aj o to, že valnému shromaždeniu boly předkládané — hoci dobromyseľne — falšované bilancie jednej filiálky, zahrnuté do spoločnej bilancie, tieto bilancie valné shromaždenie schválilo len v předpoklade, že sú pravdivé, a že orgány správné a dozorčie konaly svoju povinnosť podľa stanov a zákona.
Pokiaľ odvolací súd udává v tejto súvislosti, že aj centrála závady v žalobě označené trpela a aj schvaľovala, má tu patrne na mysli ostatných členov správy resp. dozorčieho výboru, ktorí žalovaní neboli.
Na případné ich spoluzavinenie sa vsak žalovaní v tomto spore nemôžu odvolávať, a tak tento dôvod odvolacieho súdu nestačí na zamietnutie žaloby.
Ináčej bolo už povedané, že statutárně rozdelenie funkcií správy a dozorčieho výboru po jednotlivých filiálkách je přípustné. V tom ohľade nemôže byť pochybné, že žalovaní — o ktorých tu ide — zodpovedajú v prvom rade za nedostatky správy a dozoru v o-skej filiálke a nemajú preto nároku, aby v rámci tohoto sporu bola snížená ich případná zaviazanosť tiež čo do výšky škôd v tejto filiálke zistených, hľadiac na prípadnú spoluzodpovednosť ostatných činiteľov.
4. Žalovaní zodpovědní sú podľa zásad vyložených ad 1. až 3. po případe solidárne, ak ide o spoločné zavinenie a nedá sa zistiť poměr ich zavinenia. Aj táto solidárnosť môže sa týkať případne len jednotlivých skupin medzi nimi, tak že odvolací súd bude povinný podľa skutočností tohoto sporu uvažovať o zavinění každého jednotlivého žalovaného zvlášť a podľa toho rozhodnúť, ktorí žalovaní, a po akú výšíu majú nahradiť zistenú škodu spoločne alebo len určitým podielom, ak sa im nepodaří sa exkulpovať. Nezáleží preto na tom, že žalujúca strana žiadala žalovaných odsúdiť paušálne a solidárne na zaplatenie celého nárokovaného odškodného. Súd rozhoduje vždy v rámci žalobnej prosby, aj keď uzná nárok ten z čiastky alebo úplné neodôvodneným.

Nové znenie tohoto zákona vyhlásené pod číslom 55/1932 Sb. z. a n.*)

Citace:

č. 16883. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 641-650.