Čís. 4976.

Ide o materiálny súbeh (súbeh trestných činov), ak obžalovaný, vyvolavši výtržnosť v hostinci, vyhrážal hostinskému zabitím (§ 41 tr. zák. o priest.) a zakročujúceho strážnika udrel sklenicou (§§ 4-2., 6-2. zák. čl. 40:1914).
(Rozh. zo dňa 10. apríla 1934, Zm IV 123/34.)
Najvyšší súd preskúmal trestnú vec proti J. N., obžalovanému zo zločinu násilia proti orgánom vrchnosti atď., a na základe verejného pojednávania, konaného následkom zmätočnej sťažnosti verejného žalobcu a obžalovaného, vyniesol rozsudok, ktorým zmätočnú sťaž» nosť obžalovaného odmietol, naproti tomu však vyhovel zmätočnej sťažnosti verejného žalobcu, uplatňovanej na základe bodu 1 b) § 385 tr. p., z tohoto dôvodu zmätočnosti zrušil rozsudok vrchného súdu vo výrokoch o kvalifikácii trestných činov a tieto kvalifikoval okrem zločinu násilia proti orgánu vrchnosti podľa § 4-2. a § 6-2. zák. čl. 40/1914, ktorý zločin bol následkom použitia § 92 tr. zák. a hľadiac k ustanoveniam § 20 tr. zák. kvalifikovaný ako prečin, tiež priestupkom proti verejnému kľudu podľa § 41 tr. zák. o priest.; v dôsledku toho zrušil rozsudok vrchného sudu aj vo výroku o treste a vymeral obžalovanému J. N. znova trest.
Z dôvodov:
Verejný žalobca uplatňuje zmätočnú sťažnosť na základe bodu 1 b) § 385 tr. p. z toho dôvodu, že vrchný súd sa mýlil, keď v jednaní obžalovaného shľadal len skutkovú podstatu zločinu násilia proti orgánu vrchnosti podľa § 4-2. a § 6-2. zák. čl. 40/1914 a nekvalifikoval čin obžalovaného aj priestupkom podľa § 41 tr. zák. priest. Zmätočnej sťažnosti verejného obžalobcu neľze odopreť oprávnenia. Podľa zisteného skutkového stavu obžalovaný J. N. dňa 17. júla 1932 prišiel ozbrojený rozbitou sklenicou do hostinca J. K. v M., vyhrožoval menovanému hostinskému, že ho zabije a, kéď potom proti nemu na žiadosť J. K. zakročoval obecný strážník A. S., udrel tohoto rukou do brady a snažil sa ho kusom skla z poháru udreť do tvári, čo sa mu však nepodarilo, lebo A. S-ovi prišiel na pomoc J. M., pomocou ktorého a ďalej obecných strážníkov T. N. a J. H. bol konečne odvedený na strážnicu, kde menovaným strážnikom vyhrožoval slovami: »Počkajte, ja vám dám, však ja nebudem dlho vo väznici, až vyjdem, potom vám ukážem všetkým strážnikom,« pri čom na strážnika J. H. rozháňal sa stoličkou a potom ho aj kopnul. Súd prvej stolice, hľadiac k tomu, že obžalovaný jednak bez úmyslu vydieračstva vyhrožoval hostinskému J. K. ťažkým poškodením na tele a že jednak mimo prípad shluknutia zbraňou prekážal úradnému orgánu v takom výkone jeho povolania, ktorý bol po práve, — kvalifikoval činy obžalovaného priestupkom podľa § 41 tr. zák. priest. a zločinom násilia proti orgánu vrchnosti podľa § 4-2. a § 6-2. zák. čl. 40/1914, kvalifikovaným následkom vymerania trestu s použitím § 92 tr. zák. — hľadiac k ustanoveniu § 20 tr. zák. ako prečin. Vrchný súd však z moci úradnej z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 b) tr. p. zrušil rozsudok prvostupňového súdu čo do kvalifikácie trestných činov, pominul kvalifikáciu činu tiež ako priestupku podľa § 41 tr. zák. priest. a kvalifikoval činy obžalovaného len ako zločin násilia proti orgánu vrchnosti podľa § 4-2. a § 6-2. zák. čl. 40/1914, a to preto, lebo — podľa názoru vrchného súdu — nebezpečná hrozba je absorbovaná v kvalifikácii zločinu násilia proti orgánu vrchnosti.
Toto stanovisko vrchného súdu je však mylné. V súdenom případe ide o dva samostatné, aj časove oddelené, rózne trestné činy. Prvý, totiž nebezpečná hrozba, bol spáchaný na hostinskom J. K. a druhý — násilie proti orgánom vrchnosti — proti privolaným a zakročujúcim strážnikom. Nie je tedy nebezpečná hrozba, spáchaná proti J. K., absorbovaná v násilí proti orgánom vrchnosti, ale ide tu o materiálny sú beh trestných činov, ako to prvostupňový súd správne ustálil. Najvyšší súd preto vyhovujúc zmätočnej sťažnosti verejného žalobcu, pokračoval podľa § 33-1. por. nov., z dôvodu zmätočnosti označeného v bode 1 b) § 385 tr. p. zrušil rozsudok vrchného súdu vo vytýkanej časti a kvalifikoval trestné činy obžalovaného podľa zákona. V dôsledku toho najvyšší súd zrušil rozsudok vrchného sudu aj vo výroku o treste a s použitím § 92 tr. zák. vymeral obžalovanému znova trest, primeraný jeho previneniu, pri čom hradel na všetky poľahčujúce a priťažujúce okolnosti odvolacím súdom správne zistené.

Citace:

č. 4976. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 183-185.