Čís. 5119.

Zákon čís. 108/33 Sb. z. a n. o ochrane cti.
Mylný je názor, že omyl autora môže byť omluviteľný len tým, že autor čerpal zprávu z verejného tvrdenia, že sa určitý čin stal.
K otázke beztrestnosti novinárského referátu o jednaní úradov.
(Rozh. zo dňa 6. novembra 1934, Zm IV 496/34.)
Mestská rada v U. zistila, že firma M., prevádzajúca stavbu mestského vodovodu, účtovala určitú sumu za izoláciu potrubia vo smluvenom prevedení, vo skutočnosti však dodala izoláciu slabšiu. Preto sa mestská rada usniesla navrhnuť, aby na firmu M. bolo podané trestné oznámenie. Obžalovaný P. R. napísal a obžalovaný M. K. ako zodpovedný redaktor uverejnil v novinách článok o dotyčnom pojednávaní mestskej rady, v ktorom medzi iným uviedol, že mestská rada konštatovala, že v tomto prípade bol nad všetku pochybnosť firmou M. spáchaný podvod, a preto sa usniesla učiniť na ňu trestné oznámenie pre podvod. Firma M. podala na oboch obžalovaných obžalobu pre prečin pomluvy. Autor článku nabiedol a previedol dôkaz pravdy. Oba súdy nižších stolíc sprostily obžalovaných podľa § 326, čís. 3 tr. p. obžaloby (vrchný súd z dôvodu uvedeného v § 6 (2), lit. b) zák. čís. 108/33 Sb. z. a n.).
Najvyšší súd tak zmätočnú sťažnosť hlavnej súkromnej žalobkyne ako aj zmätočné sťažnosti obžalovaných čiastočne odmietol, čiastočne zamietol.
Z dôvodov:
Proti rozsudku vrchného súdu podali zmätočnú sťažnosť: 1. hlavná súkromná obžalobkyňa na základe § 385, č. 1 a), c) tr. p., 2. obžalovaní M. K. a P. R. v smysle § 385, č. 1 a), c) tr. p. Hlavná súkromná obžalobkyňa v smysle § 385, č. 1 a), c) — správne len podľa lit. c) — za dôvod zmätočnosti uplatňuje, že obžalovaní omylne boli oslobodení na základe § 6, odst. 2 b) zák. č. 108/1933 Sb. z. a n., lebo a) sa nehájili omluviteľnými omylom; b) nejednali vraj vo verejnom záujme; c) nepodaril sa im dôkaz omluviteľného omylu. Zmätočná sťažnosť je bezzákladná.
a) Obžalovaní podali návrh na dôkaz pravdy, v ktorom je zahrnutý aj návrh na dôkaz omluviteľného omylu. Hájili sa tedy obžalovaní implicite aj tým, že sa prípadne mýlili omluviteľne. b) Preskúmajúc obsah inkriminovaného článku, presvedčil sa aj najvyšší súd o tom, že článok bol uverejnený len za účelom sdelenia priebehu pojednávania mestskej rady, týkajúceho sa odstránenia údajného zlorádu pri stavaní mestského vodovodu. Článok zaoberá sa týmto predmetom a neobsahuje nijaké také tvrdenia, ktoré by neboly s ním v úzkej súvislosti, alebo z ktorých by bolo možné na to uzatvárať, že obžalovaní stranicky by boli chceli len ponížiť hlavnú súkromnú obžalobkyňu. Poneváč sdelenie o hore uvedenom predmete je v smysle § 6 odst. 3 a 4 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. v záujme verejnom, bol v tomto prípade prípustný dôkaz omluviteľného omylu. c) Taktiež nemýlil sa súd druhej stolice, keď uznal, že sa obžalovaným podaril dôkaz omluviteľného omylu. Mylný je sťažovateľkin názor, že omyl autora môže byť omluviteľný len tým, že čerpal zprávu z verejného tvrdenia, že sa určitý čin stal, lebo horeuvedená okolnosť je len jedným prípadným dôvodom k uznaniu omluviteľného omylu. V tomto prípade nie je sporné, že mestská rada skutočne sa usniesla, že v podstate na základe skutočností, obsažených v inkriminovanom článku, navrhuje podať proti žalobkyni trestné oznámenie. Obžalovani písali sice o niečo viac, než k čomu by ich bolo objektívne oprávnilo jednanie mestskej rady, lebo písali, že mestská rada zistila, že v tomto prípade bol bezpochybne spáchaný podvod; avšak v tomto smere mohli byť omluviteľne v omyle, lebo mestská rada skutočne sa usniesla na horeuvedenom návrhu. Preto nemýlil sa vrchný súd, keď oslobodil obžalovaných z dôvodu uvedeného v § 6, odst. 2 b) zák. č. 108/1933.
Avšak bezzákladná je aj zmätočná sťažnosť obžalovaných, založená na § 385 č. 1 a), c) — správne len na lit. c), a podaná z toho dôvodu, že obžalovaní mali byť oslobodení podľa § 44 zák. čl. 14:1914 a následkom toho hlavná súkromná obžalobkyňa mala byť odsúdená na znášanie trestných trov obžalovaných. Trestnosť vylučujúci dôvod podľa § 44 zák. čl. 14:1914 je tu len vtedy, keď článok verne reprodukuje verejné jednanie vrchnosti alebo verejný úradný spis. V tomto prípade však okrem referátu o jednaní mestskej rady autor vyjadril vlastne aj svoju osobnú mienku o pojednávanej veci — tvrdiac, že mestská rada zistila, že v tomto prípade bezpochybne sa stal podvod — hoci takéto zistenie ani nepatrí do oboru mestskej rady, lež trestného súdu, a mestská rada sa usniesla len o tom, že navrhuje podanie trestného oznámenia proti súkromnej obžalobkyni. Sdelenie nebolo tedy verné podľa smyslu a pravdivé v smysle § 44 zák. čl. 14:1914, preto nemohol vrchný súd oslobodiť obžalovaných podľa citovaného §u. Bezzákladné zmätočné sťažnosti boly podľa § 36 por. nov. zamietnuté.

Citace:

Čís. 5119. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 408-410.