NPD documents search: Váž. tr., 14 (1932)

Čís. 4480.

Výkrik na verejnej schôdzi, že v republike Československej sú národnostné menšiny utlačované, je prečinom rušenia obecného pokoja; nezáleží na tom, či tvrdenie toto mohlo rozoštvať práve tú spoločnosť, v ktorej bolo prednesené, vyžaduje sa však, aby páchateľ mal úmysel hanobiť republiku a aby si bol vedomý, že hanobenie je spôsobilé vyvolať následky vypočítané v § 14 č. 5 zák. na ochr. rep.
(Rozh. zo 4. októbra 1932, Zm III 350/32.)
Obžalovaný S. W. zúčastnil sa verejnej schôdze, na ktorej sa pojednávalo o utlačovaní slovenskej menšiny v Maďarsku. Za reči prednášajúceho zvolal: »Aj tu sú národnostné menšiny utlačované!« Oba súdy nižších stolíc uznaly ho vinným z prečinu rušenia obecného pokoja podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep.
Najvyšší súd zmätočnú sťažnosť obžalovaného zamietol.
Dôvody:
Sťažovateľ popiera v zmätočnej sťažnosti dôvodom zmätočnosti podľa § 385 č. 1 a) tr. por. jednotlivé, ním tvrdené náležitosti skutkovej podstaty prečinu rušenia obecného mieru podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep., menovite úmysel k hanobeniu potrebný, surovost a štvavosť hanobenia a konečne možnosť, aby bola jeho prejavom snížená vážnosť republiky, ohrozený obecný mier alebo jej medzinárodné vzťahy. Nižšie súdy neodôvodnily bližšie, na akom základe usudzujú na tieto složky inkriminovaného prečinu; treba sa nimi preto bližšie zaoberať.
Obžalovaný, je uznaný vinným pre výkrik na verejnej schôdzi, kde sa pojednávalo o utlačovaní slovenskej menšiny v Maďarsku a kde obžalovaný k vývodom rečníkovým poznamenal: »Aj tu sú národostné menšiny utlačované.« Prejav tento má na zreteli republiku a jeho smysel odôvodňuje záver, že je objektivne spôsobilý republiku hanobiť, to je, že ním môže byť v posluchačoch vzbudzované o republike nepriaznivé smýšľanie preto, lebo sú v nej národnostné menšiny utlačované. Tento výraz môže byť totiž tak ponímaný, že sa menšinám v republike nedostáva práv, ktoré sú obecne uznávané ako práva národnostných menšin, a že sa im dokonca ubiera z týchto obecne uznávaných prirodzených práv menšinových. V terajšej dobe, kedy menšinové národnostné záujmy stoja v popredí nielen vnútroštátnej politiky, ale sú predmetom medzinárodných smlúv, je zrejmé, že obecná vážnosť štátu je podmienená zachovávaním uznaných práv národnostných menšin. Keď sa tedy na verejnej schôdzi, venovanej ochrane nasej menšiny v cudzine, tvrdí o štáte, že národnostné menšiny aj on utlačuje, je toto upodozrievanie spôsobilé snížiť obecne vážnosť republiky. Tieto objektivne znaky skutkovej náležitosti hanobenia sú tedy dané; nie je pri tom rozhodujúce, či prejav mohol rozoštvať práve tú spoločnosť, v ktorej bol prednesený, ako na to kladie dôraz zmätočná sťažnosť. Avšak niet pochybnosti o tom, že aj po subjektívnej stránke sú dané zákonom požadované náležitosti. Po stránke subjektívnej vyžaduje sa úmysel smerujúci k hanobeniu, pri čom si páchateľ musí byť vedomý, že hanobenie je spôsobilé, aby vyvolalo nevážnosť a neúctu k republike a ohrozilo obecný mier v republike alebo jej medzinárodné vzťahy. Že úmysel obžalovaného smeroval k hanobeniu a že bol spojený s vedomím, že hanobenie toto je spôsobilé vyvolať nebezpečie v zákone označené, to zrejme plynie z tých skutočností nižšími súdmi ustálených, že obžalovaný použil inkriminované výrazy na takej verejnej schôdzi, na ktorej sa rokovalo o utlačovaní Slovákov v Maďarsku, že vykríkol do shromaždenia ničím nedoloženú a nepodporovanú zprávu, že aj v našej republike sú národnostné menšiny utlačované, hoci z obsahu závadných výrokov, ktoré vo svojej všeobecnosti bez všetkého doloženia sú prehnané a nepravdivé a preto štvavé, ako človek školený bol si vedomý, že formou svojho prednesu, totiž výkrikom do shromaždenia a nepravdivým obsahom závadných výkrikov môže vzbudiť u poslucháčov nepriateľské smýšľanie a cítenie oproti republike a vyvolať tak ohrozenie v zákone uvedené. Poneváč sú tu náležitosti skutkovej podstaty tak po objektívnej ako aj po subjektívnej stránke prečinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, bola zmätočná sťažnosť ako bezdôvodná podľa odst. 1 § 36 por. nov. zamietnutá.

Citace:

Čís. 4397. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 92-95.