Čís. 16150.

Súkromný žalobca má podľa § 1 zák. z 12. júla 1872, č. 112 r. z. nárok na náhradu útrat, vzniklých mu v trestnom pokračovaní, ak toto bolo pre premlčanie, nastalé liknavosťou súdu, skončené oslobodzujúcim rozsudkem.
(Rozh. z 19. apríla 1937, Co III 3/37.) Žalobníci stíhali v spojených trestných veciach č. TI 153/32 a TI 172/32 ako hlavní súkromní žalobcovia obžalovaných H. a T. Trestné súdy I. a II. stolice (krajský súd a vrchný súd) ich žalobě vyhověly a obžalovaných odsúdily, a to obžalovaného H. krajský súd 31. januára 1933 pre dvojnásobný prečin pomluvy tlačou podľa §§ 1,3, odst. 3, č. 1 zák. čl. XLI:1914, vrchný súd 30. novembra 1933 pre dvojnásobný prečin pomluvy tlačou podľa § 2, veta 2, zák. č. 108/1933; obžalovaného T. oba nižšie sudy pre priestupok zanedbania povinnej pečlivosti podľa § 6 zák. č. 124/1924 (§ 4 v znění přílohy vyhlášky č. 145/1933). Najvyšší súd rozsudky oboch nižších súdov z úřadu zrušil a obžalovaných H. a T. od obžaloby oslobodil z dovodú, že sa v priebehu trestného pokračovania ich čin premlčal, lebo od 8. februára 1933, keď súd I. stolice přijal odovodnenie ohlášených odvolaní stráň, v premlčacej lehote šesťmesačnej (§ 13 zák. č. 108/1933) nebolo proti obžalovaným vykonané žiadné sudcovské opatrenie alebo usnesenie. — Žalobníci syndikátnou žalobou domáhali sa na žalovanom štáte odškodného (náhrady útrat trestného pokračovania).
Vrchný súd žalobě čiastočne vyhověl a v svojich dovodoch uviedol najma toto:
Z dovodov rozsudku Najvyššieho súdu z 11. septembra 1934, č. j. Zm III 201/34-3, vyplývá, že premlčanie v trestnej věci bolo by nastalo aj vtedy, keby bola vec posudzovaná podľa zák. čl. XIV: 1914, lebo podľa § 48 cit. zákona premlčuje sa počatie pokračovania pre zločin alebo prečin spáchaný v periodickom liste tiež za 6 mesiacov od času, keď sa počalo s jeho rozšiřováním. Podľa súdnej praxi platí táto premlčacia lehota nielen pri počatí trestného pokračovania, ale aj za trestného pokračovania už započatého. Bolo preto povinnosťou úradných osob, ktoré vybavovaly trestnú vec u krajského súdu, aby učinily opatrenie, ktorým by bolo premlčanie zamedzené. Porušenie tejto úradnej povinnosti, aj keď sa stalo len z nedopatrenia, zakladá podľa súdnej praxi (rozh. Sb. n. s. č. 8839) syndikátnu zodpovědnost. Bezzákladná je obrana, že žalobníci si škodu sami zavinili alebo ju spoluzavinili tým, že nesúrili včasnejšie opísanie rozsudku I. stolice a že nepodali v tom smere dozorčiu sťažnosť. Žalobníci neboli k tomu povinní, lebo právom mohli předpokládat, že úradný postup súdu bude vykonaný riadne, nehľadiac ani na to, že dozorčia stažnost podľa § 78 org. zák. nembže byt vóbec podriadená pod pojem právnych prostriedkov podľa § 1 synd. zák., lebo strana nemá na vybavenie dozorčej stažnosti subjektivného nároku. Rovnako bezzákladná je obrana, že nie je vylúčené, že by bol Najvyšši súd aj pri meritornom vybavení vyniesol oslobodzujúci rozsudok, lebo žalovaná strana neuvádza žiadnych okolností, ktoré by túto možnost činily pravděpodobnou. Spoluzavinenie žalobníkov nemožno spoznat ani v tom, že ich právny zástupce sa zúčastnil odvolacieho pojednávania a že tým vznikly ďalšie zbytočné náklady, ani konečné v tom, že bola podaná zmátočná stažnost, lebo právny zástupca žalobníkov nebol povinný, aby v súdnych spisoch zistoval, či nenastalo premlčanie, a mohol sa naopak ako pri přípravě na odvolacie pojednávanie, tak aj pri osnovaní zmátočnej sťažnosti obmedziť len na studium věci podľa svojich vlastných spisov a záznamov. Týmito úvahami je žaloba odóvodnená.
Najvyšší súd rozsudok vrchného súdu z jeho správných dovodov potvrdil.

Citace:

č. 16150. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/1, s. 746-748.