NPD documents search: Všehrd, 14 (1933) - »Kritické poznámky k novej osnove občianskeho súdneho poriadku«.

»Kritické poznámky k novej osnove občianskeho súdneho poriadku«.
(Článok Dra Ivana Ottlyka, advokáta v Bratislave v »Českej advokacii« čís. 8.—10. ročník 1932.) V poslednej dobe sa právnická verejnosť česká i slovenská s veľkou obľubou zaoberá novou osnovou obč. súd. poriadku, najmä však otázka novôt v odvolacom pokračovaní je tým kameňom úrazu, ktorý na pr. i na poslednom právnickom sjazde v Bratislave zapríčinil nemilé scény a rozpory. Horejší článok uverejnený v »Českej advokácii« si zasluhuje už i preto pozornosti, lebo pisateľ objektívne a bez jednostranného horlenia za systém rakúsky alebo uhorský na základe praktických zkúseností kritizuje osnovu. Naprv sa zaoberá kontumačným rozsudkom, ktorý dľa osnovy má mať miesta, aj proti zameškavšiemu sa žalobcovi. Poukazuje na nedôslednosť tohoto ustanovenia a vysvětluje význam §u 430 o. s. p. slov.: »Vynesie-li sa však proti nedostavivšiemu sa žalobníkovi v každom prípade kontumačný rozsudok, znamená to meritorné rozhodnutie, na čom žalovaný zpravidla nemá záujem a žalobník bude nútený podať odpor, v žalobe pokračovať, i vtedy, keď by on bol chcel žalobu učiniť tým, že sa nedostavil, bezpredmetnou«. — Potom poukazuje autor na rozpor medzi §-om 407 osnovy a §-om 398 osnovy. Taxativný výpočet §-u 407 znemožňuje súdu odoprieť vynesenie kontumačného rozsudku, keď skutkový prednes žaloby dľa platného práva vôbec nemôže byť podkladom uplatňovaného práva. — Ďalej vytýka autor §-u 235 osnovy, že kladie do rúk subjektívnej úvahy jednotlivého sudcu, či má byť v tom ktorom prípade zmena žaloby po vstúpení do sporu pripustená i proti ohradeniu sa žalovaného. Vznikla by tým neistota, lebo žalobca by si nebol na čistom vopred, či môže uplatňovať zmenu žaloby a preto autor odporúča paralelné ustanovenie ako je v §-u 188 uh. p. s. p. — Vo stati o odvolaní sa proti dôvodom rozsudku poukazuje autor správne na to, že osnovatelia nového obč. súd. por. nepoznali úplne slovenské právo, alebo aspoň sa nevhĺbili do jeho jemných nuancí. — Pripojenie sa k odvolaniu a dovolaniu je osnovou zavrhnuté z toho dôvodu, že je vraj nemiestne, aby sa opravnými prostriedkami bojovalo navzájom, bez skutočného materiálneho právneho záujmu. Kto sa cíti byť ukrivdený rozsudkom, ten má vraj podať opravný prostriedok bez ohľadu na odvolanie protistrany. Autor správne poukazuje na to, že toto je názor teoretika, ktorý nevie, čo je život a čo je žijúce právo. Na praktických príkladoch poukazuje autor na to, že často pre jednu stránku stáva sa odvolanie potrebným až podaným odvolaním protistrany. A najhlavnejší dôvod je ten, že sa týmto ustanovením zbaví súd veľkej časti svojej agendy, keďže nebudú podávané odvolania len z opatrnosti i v takých prípadoch, kedy snáď obe strany majú dobrú vôľu — i pri čiastočnou oželení svojich neprisúdených nárokov — uspokojiť sa s rozsudkom z dôvodov ekonomických.
Avšak najdôležitejší je odsek týkajúci sa novôt v odvolacom pokračovaní. Je adresovaný najmä právnikom zo zemí historických a oboznamuje ich históriou a logickou štruktúrou systému slov. o. s. p. Pádne vyvracia dôvod dôvodovej zprávy, že vraj slovenský o. s. p. je pre advokátov príliš pohodlný a to tým, že pre advokáta je vždy lepšie, keď je procesný poriadok komplikovaný, rigorózny, ťažkopádny, lebo tým viac nelaik odkázaný na pomoc advokátovu. To teda nasvedčuje skôr pre než proti novotám. Zákonodárcovi má ísť skôr o zistenie materiálnej pravdy v pravotách a nie formalistické riešenie sporov. Treba vzať zreteľ aj na to, že ľud na Slovensku a v Podkarp. Rusi nie je tak vzdelaný, žeby vedel dať advokátovi hneď na prvý krát takú informáciu, aby táto vyčerpala všetky okolnosti, prípadne i tie, ktoré vyjdú na javo až námietkami protistrany. Keď klient zabudne na rozhodujúcu okolnosť, nemôže ju uplatnit ani v odvolaní, ani v prípadnej obnove, ktoré podmienky sú tiež prísnejšie upravené osnovou, než o. s. p. slovenským. Je aj zbytočným potom mať dve inštancie, ktoré posudzujú spor konec koncov len po stránke právnej, veď je o mnoho dôležitejším úkolom zistiť správne skutkový stav, než aplikovať právo. Slov. o. s. p. má dve inštancie, ktoré zistujú skutkový stav a všetky tri inštancie aplikujú právo. Tým je daná váčšia záruka spravodlivosti vo smysle materiálneprávnom. Konečne už i z hľadiska procesnej ekonomie je systém, ktorý dáva možnosť tomu, aby po vyčerpaní všetkých troch inštancií, posledná inštancia z dôvodu, že si prvý súd nepovšimnul navrhnutých dôkazov, vrátila vec k novému pojednávaniu prvému súdu, iste menej výhodný než systém slov. o. s. p.. dľa ktorého v podobnom prípade rozhoduje odvolací súd opätovne po doplnení dokazovania. Osnova skrýva v sebe možnosť nekonečného preťahovania sporu. Advokát bude museť ku konci pojednávania pred prvým súdom učiniť všetky možné dokazovacie návrhy. Protistrana učiní to isté. Zatiaľ čo súd bude mať už svoju sentenciu hotovú, popíšu sa celé archy protokolu len »z opatrnosti«.
Horejší článok slovenského právnika-praktika v českom časopise advokátov akiste prispeje k propagovaniu stanovisku slovenských právnikov.
Dr. Vk.

Citace:

»Kritické poznámky k novej osnove občianskeho súdneho poriadku«.. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1933, svazek/ročník 14, číslo/sešit 4, s. 150-151.