NPD documents search: Váž. civ., 19 (1937), sv. 1

Čís. 15024.

I. Smluva, ktorou sa smluvník zaviazal vykonať práce pre spolusmluvníka jeho a ním (spolusmluvníkom) platenými robotníkmi v riadnej pracovnej dobe za zvlášť (podľa váhy spracovaného materiálu) stanovenú odmenu, je smluvou pracovnou a nie smluvou o dielo. Zárobky z týchto prác patria do požitkov uvedených v § 4 zák. čís. 26/29 Sb. z. a n.
II. Poistenec nemôže sa vzdať nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikne porušením prihlasovacej povinnosti zamestnavateľom podľa zákona čís. 26/29 Sb. z. a n. o penzijnom poistení predtým, než poistný prípad nastal (než mu nárok z penzijného poistenie vznikol). — Čís. 15024 —
III. Za škodu, spôsobenú porušením prihlašovacej povinnosti podľa zákona čís. 26/29 Sb. z. a n. o penzijnom poistení, je zodpovedný zamestnavateľ aj v prípade, keď poveril tretiu osobu podaním prihlášok.1
(Rozh. z 10. marca 1936, Rv III 21/36.)
Žalobník bol zamestnaný u žalovanej od roku 1921 ako medikovec. Jeho služebné požitky neboly každý rok rovnaké, podľa trojročného priemeru v rokoch 1926—1928 činily 20160 Kč. Žalovaná prihlásila žalobníka k penzijnému poisteniu s ročným platom 16860 Kč. Žalobník v roku 1933 žiadal opravu prihlášky k penzijnému poisteniu, čo žalovaná uznala, opravila prihlášku žalobníka tak, že jeho penzijný základ od 1. januára 1931 činil 20160 Kč a rozdiel príspevkov penzijnému ústavu zaplatila. Poisťovací ústav dodatečnú prihlášku vzal na vedomie a poistné príspevky prijal s tým, že za deň prihlásenia uznal len deň podania dodatočnej prihlášky, t. j. 11. máj 1933 a poskytovanie penzie podľa zvýšeného penzijného základu učinil závislým na uplynutí čakacej lehoty do 12. mája 1935. Žalobník bol 1. júla 1933 penzionovaný bez toho, že by bol zaradený do vyššej platovej triedy a jeho nárok na vyšší penzijný základ bol pravoplatným rozsudkom poisťovacieho súdu v Prahe zamietnutý. Žalobník domáhal sa žalobou na žalovanej zaplatenia rozdielu medzi teraz mu vyplácanou penziou a penziou podľa zvýšeného základu, ktorý rozdiel mu ušiel nesprávnym prihlásením k penzijnému poisteniu. Žalovaná sa proti tejto žalobe bránila medzi iným tým, že žalobník okrem platu mal od žalovanej aj iný príjem, ale nie z pomeru služebného. Žalobník ako samostatný podnikateľ vykonával práce pre žalovanú sice s jej robotníkmi a ňou platenými v riadnej pracovnej dobe, ale za zvláštnu odmenu stanovenú podľa váhy spracovaného materiálu, tak že žalovaná tútu odmenu právom v prihláške k penzijnému poisteniu nepripočítala do služebného platu. Na svoju obranu uviedla žalovaná tiež, že žalobník pri dodatočnom prihlásení k penzijnému poisteniu podpísal 11. mája 1933 osvedčenie, ktorým sa zriekol svojich nárokov voči žalovanej pre nesprávne prihlásenie k penzijnému poisteniu, a konečne, že žalovaná sama nepodávala prihlášky k penzijnému poisteniu, ale vykonával to jej zamestnanec, ktorý bol schopný k tomuto úkonu. Všetky tri súdy žalobe čiastočne vyhovely. Najvyšší súd z týchto dôvodov:
Súd prvej stolice zistil, že žalobník konal tak zv. »zvláštne práce« s robotníkmi žalovanej, platenými žalovanou, a že za tieto práce dostal mzdu podľa váhy spracovaného materiálu. Toto zistenie, prevzaté odvolacím súdom, nenapadla dovolacia žiadosť spôsobom uvedeným v § 534 Osp. Je preto pre dovolací súd smerodajné. Smluva o vykonanie prác robotníkmi žalovanej a ňou platenými — v riadnej pracovnej dobe za zvlášť stanovenú odmenu je smluvou pracovnou a nie smluvou o dielo. Patrily preto aj zárobky z týchto prác žalobnikových do požitkov, uvedených v § 4 zák. čís. 26/29 Sb. z. a n., a bolo povinnosťou žalovanej už z tohoto dôvodu uviesť tieto požitky v prihláške, a netreba opierať zistenie tejto povinnosti aj o uznanie prejavené smluvou z 11. mája 1933. Podľa § 11 zákona čís. 26/29 Sb. z. a n. sú neplatné všetky ujednania, ktoré by omedzovaly alebo vylučovaly platnosť tohoto zákona v neprospech poistenca. To znamená, že poistenec nemôže sa vzdať náhrady škody, ktorá mu vznikne porušením prihlasovacej povinnosti zamestnavateľom, predtým, než poistný prípad nastal, a predtým, než mu nárok z penzijného poistenie vznikol. Dňa 11. mája 1933 bol žalobník ešte zamestnaný u žalovanej a nemal ešte nárok na penzijný dôchodok. Nižšie súdy vypovedaly preto správne, že úmluva z 11. mája 1933, ktorou sa žalobník vzdal nárokov na náhradu škody pre skrátenie ešte nevzniklých dôchodkov penzijných, je neplatná.
Za škodu spôsobenú porušením prihlasovacej povinnosti k penzijnému poisteniu zodpovedá zamestnavateľ aj v prípade, keď poveril podaním prihlášok tretiu osobu (srovnej Sb. n. s. čís. 13207 a 14217). Je preto bezzákladná aj táto obrana dovolacej žiadosti.

Srovnaj: Sb. n. s. č. 13207, 14217.

Citace:

č. 15024. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 295-297.