NPD documents search: Váž. civ., 13 (1931), sv. 1

Čís. 6290.

Ustanovenie § 16, odst. 4 zákona č. 124/1924 Sb. z. a n. v znení vyhlášky čís. 145/1933 Sb. z. a n. obmedzuje opravné prostriedky len proti rozsudkom vo veciach prestupkových.
Nejde o rozsudok vynesený vo veciach prestupkových — a je tedy prípustná zmätočná sťažnosť proti rozsudku vrchného súdu ako súdu odvolacieho — ak bol obžalovaný odsúdený síce len pre prestupok (§4 zákona čís. 124/1924 Sb. z. a n. v znení vyhlášky čís. 145/1933 Sb. z. a n.), avšak hlavné pojednávanie proti nemu bolo konané aj pre prečiny (§§ 1—3 zákona o ochrane cti).
Ublíženie na cti obsahom novinárskeho článku namiereného proti značne rozsiahlemu súboru osôb.
(Rozh. zo dňa 18. novembra 1938, Zm III 351/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre prečin pomluvy obsahom tlače alebo pre prestupok zanedbania povinnej pečlivosti vyhovel zmätočnej sťažnosti obžalovaného, založenej na dôvode zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., rozsudky oboch súdov nižších stolíc zrušil v celom rozsahu a obžalovaného podľa § 326, čís. 1 tr. p. oslobodil od obžalob podaných pre prečiny podľa §§ 1, 2, 3 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n. a pre prestupky podľa § 4 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n. v znení vyhlášky min. sprav. čís. 145/1933 Sb. z. a n.
Dôvody:
Proti rozsudku vrchného súdu ohlásil obžalovaný zmätočnú sťažnosť čo do viny, trestu a nepovolenia podmieneného odsúdenia. V písomnom prevedení zmätočnej sťažnosti poukazuje vecne na dôvody zmätočnosti podľa § 384, č. 9 a § 385, č. 1 a) tr. p.
Najvyšší súd predovšetkým uvádza, hľadiac na vývody zmätočnej sťažnosti, že s hľadiska prípustnosti zmätočnej sťažnosti považuje v tomto prípade zmätočnú sťažnosť obžalovaného za prípustnú.
Obžalovaný bol odsúdený len pre prestupok podľa § 4 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n. v novom znení. Hlavné pojednávanie bolo však konané o spojených šiestich obžalobách, z ktorých obžalôb tri boly podané pre prečiny podľa §§ 1, 2, 3, zák. č. 108/1933 Sb. z. a n., resp. pre prestupky podľa § 4 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n. v znení vyhlášky č. 145/1933 Sb. z. a n. Podľa § 16, odst. 1 posledne citov. zákona prislúcha konať hlavné pojednávanie o obžalobách pre trestné činy uvedené v §§ 1 a 4 tohoto zákona sborovým súdom prvej stolice. Poneváč proti rozsudku vrchného súdu ako súdu druhej stolice je podľa § 426 tr. p. zásadne prípustná zmätočná sťažnosť a § 16, odst. 4 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n. obmedzuje opravné prostriedky len proti rozsudkom vo veciach prestupkových, v ktorých veciach rozhoduje o odvolaní s konečnou platnosťou sborový súd druhej stolice, treba mať za to, že v súdenom prípade, v ktorom spojené obžaloby boly podané okrem pre prestupky zanedbania povinnej pečlivosti aj pre prečiny podľa §§ 1, 2, 3 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n., opravný prostriedok zmätočnej sťažnosti proti rozsudku druhej stolice má miesto.
Zmätočnej sťažnosti nemožno odopreť oprávnenie, pokiaľ si obžalovaný z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 a) tr. p. sťažuje, že vrchný súd mylne mal za to, že sa inkriminovaný článok vzťahoval na súkromných žalobcov.
Judikatúrou Najvyššieho súdu je ustálený ten výklad zákona, že v prípadoch, v ktorých pachateľ v svojom urážlivom prejave neuviedol meno napadnutého, je treba zisťovať tie znaky pripadajúce na jednu alebo niekoľko z viac osob náležajúcich k tomu istému sboru, okruhu osôb, stavu atď., z ktorých je zrejmé, na koho se urážlivý výrok vzťahuje.
V konkrétnom prípade bola inkriminovaná najmä časť článku, v ktorej sa vraví: »Preto noviny takého druhu ako X. nemajú miesta na stole Slováka, kresťana, tým menej môžu najsť svoju skrýšu v pracovni katolického slovenského kňaza. A jestli se najdú kňazi, hoci aj preláti a purpurom odiatí, ktorí takéto plátky podporujú, celkom bezpečne možno pochybovať o ich kňažskej dôstojnosti, cti a charaktere.«
Pri posúdení otázky, či sa tento urážlivý prejav mohol vztahovať na súkromných žalobcov, načim tedy skúmať, či urážlivý prejav mohol byť tretími osobami, to je priemerným čitateľom vztahovaný na súkromných žalobcov.
V inkriminovanom článku sa hovorí o katolických slovenských kňazoch a zvlášte o tých, ktorí sú preláti a purpurom odiatí. Ide tedy o okruh osôb značne rozsiahly, alebo o okruh — preláti a purpurom odiatí —, ku ktorému žiaden zo súkromných žalobcov nepatrí. Súkromní žalobcovia všetci sú síce katolícki kňazi na Slovensku, ale z tohoto súborného označenia nemožno ešte dovodzovať vztah inkriminovaného prejavu práve na súkromných žalobcov.
Hlavnou okolnosťou, ktorou sa nižšie súdy snažily dovodiť dostatočnosť znakov na súkromných žalobcov sa vztahujúcich, je, že sa v závadnom článku hovorí o kňazoch, ktorí podporujú takýto plátok, totiž časopis X. Nižšie súdy zistily, že súkromní žalobcovia boli odberatelia a podporovatelia časopisu X. a smeru týmto časopisom zastávaného a že v svojom súhrne nie sú tak veľkým súborom osôb, že by zvlášte v menších obciach nebola ihneď osoba takého katolického kňaza zrejmá každému čitateľovi priemerne vzdelanému a znajúcemu miestne pomery ako taká, na ktorú sa článok svojím obsahom vztahuje.
Lež rozsudok je tu v prvom rade postihnutý právnym omylom, lebo nižšie súdy, najmä vrchný súd má tu na mysli len priemerného čitateľa bývajúceho v sídle súkromných žalobcov a znajúceho miestne pomery. Avšak z trestného pokračovania je zrejmé, že časopis Z., v ktorom inkriminovaný článok vyšiel, je určený pre širší miestny okruh, najmä pre celé Slovensko. Mal preto byť vzatý zreteľ i na čitateľov mimo sídla súkromných žalobcov. Z obsahu inkriminovaného článku nedá sa však vyvodiť nejaký miestny vzťah zvlášte k bydlisku súkromných žalobcov:
Pokiaľ sa v inikriminovanom článku poukazuje na kňazov, ktorí podporujú taký plátok, právom namieta zmätočná sťažnosť, že odberateľ časopisu neni ešte totožný s podporovateľom časopisu a najmä nie smeru časopisom zastávaného. Jestli vrchný súd ešte zistil, že súkromní žalobcovia sú i podporovateľmi smeru zastávaného časopisom X., neprispieva obsah inkriminovaného článku ani týmto všeobecným a neurčitým spôsobom k tomu, aby sa v priemernom čitateľovi vynorily z celého okruhu osôb práve osoby súkromných žalobcov ako tých, na ktorých sa článok vzťahuje.
Najvyšší súd nemá teda za preukázané, že sa inkriminovaný článok dotknul cti práve súkromných žalobcov a že sa na nich vzťahuje, a preto obžalovaného z nedostatku tejto náležitosti skutkovej podstaty oslobodil podľa § 326, č. 1 tr. p. od obžaloby pre prečiny podľa §§ 1, 2, 3 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n. a prestupky podľa § 4 zák. č. 124/1924 Sb. z. a n. v novom znení.

Citace:

č. 6290. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 403-405.