Čís. 17116.

Korektor-revízor tlačiarne koná služby vyššie nie kupecké v smysle § 1, odst. 1, lit. d), zák. č. 154/1934 Sb. z. a n.1
(Rozh. zo 7. septembra 1938, Rv III 474/38.)
Žalobník bol zamestnaný od novembra 1933 do 20. júla 1936 u žalovanej tlačiarne ako korektor-revízor, naposledy s týždenným platom 430 Kč; konal v roku 1935 štvortýždňové cvičenie vo zbrani a bol v roku 1936 štyri týždne chorý a práceneschopný. Za tie týždne nedostal od zamestnavateľky plat a proto domáhal sa podľa §§ 19 resp. 24 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. žalobou na žalovanej tlačiarni; zaplatenia platu za 8 týždňov v sume 3440 Kč. Žalovaná tlačiareň namietala medzi iným, že žalobník nekonal vyššiu službu nie kupeckú. Súd prvej stolice žalobe vyhovel. Z dôvodov: Žalobník ako korektor resp. korektor-revízor porovnával správnosť sadzby, t. j. kefového odtlačku s rukopisom, skúmal, či sadzač v sadzbe neurobil nejakú chybu, čí nevynechal písmená alebo vety, pripadne či ich nevysádzal dva rázy, a potom ešte raz či to, čo doplnili resp. opravil, bolo sadzačom. správné vykonané. Všetky tieto práce korektora resp. korektora-revízora sú vykonávané cieľom zaistenia bezvadnosti sadzby a shody jej s rukopisom, predpokladajú predovšetkým určité vyššie vzdelanie, najmä dokonalú znalosť jazyka a pravopisu, predbežnú prípravu, odbornú informovanosť a duševné sústredenie, tak že nie sú lem obyčajnou manuálnou činnosťou, ale dávajú celej práci ráz duševnej činnosti, pri ktorej je potrebné aj tvorenie si určitých úsudkov. Ide tedy o službu vyššiu, preto na služebný pomer zamestnance, konajúceho takúto službu, smerodajný je zákon č. 154/1934 Sb. z. a n. Že žalovaná strana sama pokladala službu žalobníka za službu vyššiu, dokazuje aj jej nesporný čin, že prihlásila žalobníka k penzijnému poisteniu, čo iste by nebola urobila, keby bola pokladala jeho služby len za služby nižšieho druhu. Žalovaná strana nezapierala, že žalobník v roku 1935 konal cvičenie vo zbrani po dobu 4 týždňov a že v roku 1937 bol chorý po dobu 4 týždňov, ani to, že za tieto týždne nedostal od nej platu. Podľa § 24 zák. č. 154/1934 Sb. z. a n. má zamestnanec po jednoročnej nepretržitej službe v tomže podniku po čas plnenia svojej brannej povinnosti — vyjmúc prezenčnú službu a inú činnú službu dlhšie než 6 mesiacov — t. j. aj v dobe vojenského cvičenia nárok na peňažité požitky na jeden mesiac. Preto je žalovaná strana povinná na štyri týždne zaplatiť žalobníkovi a to so zreteľom na týždenný plat v celkovej sume 1720 Kč. Podľa § 19 cit. zák. má žalobník tiež nárok na plat po dobu práceneschopnosti pre chorobu, v súdenom prípade po dobu 4 týždňov, t. j. na 1720 Kč. Žalovaná strana je povinná tieto požitky žalobníkovi podľa kogentných ustanovení cit. zák. zaplatiť v celkovej sumo 3440 Kč a preto súd žalobe vyhovel. Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol.
Z dôvodov:
Je pravda, že z prihlásenia žalobníka k penzijnému poisteniu nemožno usudzovať na jeho prevážné vyššie služby. Ale nižšie sudy použily tejto okolnosti nie ako do vodu, ale len na podoprenie právneho záveru.
Z povahy práč, ktoré žalobník podľa nenapadnutého zistenia vykonával, plynie, že jeho činnosť predpokládala nie len viac odborných znalostí, ale aj vyššiu spoľahlivosť a bola zodpovednejšia než činnosť sadzačov. Je preto správný záver, že práce konané žalobníkom sú vyššie služby nie kupecké.

Porovnaj: Úr. sb. č. 2916-1, 3944, Sb. n. s. č. 17082.

Citace:

č. 17116. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1939, svazek/ročník 20, s. 1150-1151.