Authors:
= Váž. tr., 14 (1932)
PDF

Čís. 4556.


Ustanovenie § 7 odst. 1. zák. čl. XXIII:1913 ná význam aj za platnosti tajného hlasovacieho práva. Netřeba, aby posobenie na voliča málo skutečný výsledok; nevyžaduje sa, aby bolo vyhrožované ublížením alebo škodou, ktorú móže vyhrážajúci sám priamo spósobiť; stačí už obava, že vyhrážajúca osoba može podla svojích pomerov vykonať vliv na iné osoby, aby uskutočnily zlo, ktorým sa vyhrožuje.
(Rozh. z 3. decembra 1932, Zm III 294/32.)
Oba súdy nižších stolic uznaly obžalovaného P. S., nájomcu velkostatku, vinným z přečinu podla § 7 zák. čl. XXIII:1913, který spáchal tým, že před volbami do obcí, pre ktoré komunistická strana vydala samostatná kandidátku pod názvom: »Jednotná fronta robotníkov, malorolníkov a maloživnostníkov«, hovořil před obecným domom k viac luďom, medzi ktorýrai boli aj příslušníci strany komunistickej, aby si přítomný P. M. dal pozor, že stratí trafiku a príde aj o inválidné, že ženy nedostanu podporu a robotníci v papierni budu propuštění, ak budú voliť robotnícku stranu.
Najvyšší súd zamietol zmátočnú sťažnosť obžalovaného.
Z dóvodov:
Skutkovú podstatu trestného činu podla § 7 zák. čl. XXIII/1913 popiera sťažovatel dovodom zmátočnosti podla § 385 č. 1 a) tr. p. námietkami, že zavedením tajného hlasovacieho práva pozbudol cit. zákonný článok predmetu ochrany, lebo vyhrážky nemožu pri tajnosti hlasovania vyvolat u voličov strach a nemožu ich preto pohnúť ani k tomu, aby sa hlasovania zdržali ani k tomu, aby určitým spósobom hlasovali ďalej, že vyhrážky neboly sposobilé vyvolat strach u voličov preto, lebo obžalovaný nemá osobnej možnosti priamo spósobiť zlo, ktorým vyhrážal. Tieto námietky v podstatě správné vyvrátil už odvolací súd; k jeho vývodom sa dodává toto: Aby sa opráynený volič zdržal hlasovania vobec, to je možné aj pri tajnom hlasovacom právě, ba aj pri stanovenej povinnosti voličskej; v tomto smere je preto aj teraz bezpochybne možno na voliča vykonávat vplyv. Ani pri tajných votbách nie je však vylúčená obava voličova, že by sa pri tajnom hlasovaní dalo aspoň usudzovat na to, ako on hlasoval; volič móže byt v obavě, že ten, kto naň posobí, má ňajakú možnost dozvědět sa o jeho hlasovaní. Z týchto dóvodov má zákon o ochraně volebného práva, dosiat nezrušený ani nezmenený, svoj význam aj za platnosti tajného hlasovacieho práva. Poneváč sa v zákone nevyžaduje, aby pósobenie na voliča málo skutečný výsledok, nemožno dovodzovat beztrestnost činu obžalovaného ani na tomto základe. § 7 zák. čl. XXIII/1913 nevyžaduje ani to, aby bolo vyhrožované ublížením alebo škodou, ktorú može vyhrážujúci sám priamo spósobit. Vyhrážka musí ovšem svojou podstatou byt sposobilá, aby na vótu voličovu účinkovala vo smere zákonom požadovaném; avšak k tomu stačí aj obava z vlivu, ktorým može vyhrážajúca osoba podla svojích pomerov posobit na iné osoby, aby uskutečnily zlo, ktorým sa vyhrožuje. Sposobilost vyhrážok k vyvolaniu takej obavy však súdy nižšieho stupňa dovodily správné z osobných pomerov obžalovaného. V bezdovodných námietkach bola zmátočná stažnost obžalovaného podla § 36 I. odst. nov. k tr. por. zamietnutá.
Citace:
Čís. 4395. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 89-92.
Creative Commons BY-NC-ND 4.0 Obsah podléhá licenci Creative Commons BY-NC-ND 4.0. Uveďte autora (BY), neužívejte dílo komerčně (NC), Nezasahujte do díla (ND).