Čís. 14297.

I. K tomu, aby úradník pokládaný bol za vedúceho úradníka v smysle odst 3 čl. XXXIV. zák. č. 54/1932 Sb. z. a n., nevyžaduje sa, aby mal prokuru.
II. Úradník, uvedený v odst. 3 čl. XXXV. zák. č. 54/1932 Sb. z. a n., ktorý vystúpil zo služieb banky na jej výpoveď alebo na vlastnú výpoveď, nemá nároku na smluvnú penziu.
(Rozh. z 10. IV. 1935, Rv III 194/35.)
Žalobník bol zamestnaný ako bankový úradník povodne u M. banky, od r. 1921 u žalovanej S. banky a bol naposledy vedúcim filiálky žalovanej strany v S. Jeho služebný pomer bol žalovanou bankou zrušený výpoveďou s odvoláním sa na čl. XXXV. zák. č. 54/1932 Sb. z. a n. Žalobou domáhal sa žalobník vyslovenia bezúčinnosti danej výpovedi medzi iným na tom základe, že nemohol byť podľa čl. XXXV. cit. zák. vypovedaný, lebo nemal prokuru; pre prípad nevyhovenia tejto žalobnej žiadosti domáhal sa platenia penzie.
Všetky tri stolice žalobu zamietly, Najvyšší súd medzi iným z týchto dôvodov:
Pojem vedúceho úradníka ustanovuje bod 3 čl. XXXIV. zák. č. 54/1932 Sb. z. a n. Z doslovu tohoto ustanovenia nedá sa vyvodiť, že vedúcí uradník musí mať prokúru. Tá okolnost’, že z pôvodného znenia návrhu zákona boly pri článku XXXIV. bod 3. vynechané záverečné šlová, ktorými boli za vedúcich úradníkov vyhlášení všetci úradníci, ktorým bola udelená prokúra, je práve dôkazom toho, že hie je podmienkou, aby úradník mohol byť pokladaný za vedúceho úradníka, aby mal prokúru, lebo keby tomu tok bolo, bolo by stačilo už v pôvodnom návrhu zákona ustanovenie, že vedúcim úradníkom je každý, kto má prokúru, a nebolo by bývalo treba po uvedení určitých druhov vedúcich úradníkov dodávať, že aj úradníci s prokúrou sú vedúcimi úradníkmi. Ani slovný výklad znenia článku XXXV. bodu 3., ktorým sa dovolacia žiadosť snaží dokázať, že vedúcimi úradníkmi podľa tohoto zák. ustanovenia sú len úradníci s prokúrou, neobstojí. Zo slovosledu »služebné pomery členov predstavenstva, vedúcich úradníkov (XXXIV.) a zamestnancov vôbec, ktorým bola udelená prokúra« plynie, že sú tu uvedené tri druhy zamestnancov vedl’a seba, a to prvé dva určené sú bližšie poukazom na článok (XXXXIV, posledný určený je výrazom »zamestnaci vôbec, ktorým bola udelená prokúra«. Tento výraz nie je v žiadnom vzťahu k vopred uvedeným dvom druhom zamestnancov, lebo článok XXXIV. ani v bode 2., ktorý má ustanovenia o členoch predstavenstva, ani v bode 3., ktorý má ustanovenia o vedúcich úradníkoch, sa o prokúre nezmieňuje a preto pre názor žalobníka, zastávaný v dovolacej žiadosti, že slova »vôbec« použité bolo vo vzťahu k posledne spomenutým vedúcim úradníkom a nie vo vzťahu k posledne spomenutým vedúcim úradníkom a nie vo vzťahu členov predstavenstva, niet prijateľného dôvodu.
Úsporné opatrenie článku XXXV. bod 3. týká sa osob tam uvedených bez ohľadu na to, či majú vinu na tom, že sa banka dostala do hospodárskej tiesne, ako to vypovedal a odôvodnil Najvyšší súd v rozhodnutí Kv III 788/1933. »Úr. Sb. 1911.) Neobstojí za tohoto stavu tvrdenie dovolacej žiadosti, že odvolací súd vypovedal v rozpore s právom materiálnym, že žalobník patrí k osobám uvedeným v čl. XXXV. bod 3. Žalobník oprel žalobný nárok na platenie penzie o § 37. služ. pragm., ktorým mu bola zaistená penzia podľa penzijného regulativu M. banky. Ide preto o penzijné nároky zo služebnej smluvy proti žalovanej banke ako priamej dlžníčke. Úradník, v bode 3. čl. XXXV. zák. č. 54/1932 Sb. z. a n. uvedený, keď vystúpil zo služieb banky na jej výpoveď, alebo na vlastnú výpoveď, nárok na smluvnú penziu nemá, poneváč podľa tohoto zákonného ustanovenia zostávajú nedotknuté len zákonné nároky na odpočivné a iné zaopatrovacie požitky osob tu uvedených, t. j. nároky z penzijného poistenia podľa zák. č. 26/1929 resp. 484/1921 Sb. z. a n. Ďalšie ustanovenia o preskúšaní smluvných, odpočivných a zaopatrovacích požitkov týkajú so osob, ktoré v dobe vydania zákona č. 54/1932 Sb. z. a n. už smluvné a zaopatrovacie požitky malý, tedy zaopatrovacích požitkov, ktoré vznikly ešte pred týmto zákonom, nie však penzijných nárokov osob, kterých služebný pomer bol v 3ročnej, v bode 3. čl. XXXV. uvedenej lehote výpoveďou zrušený. Neporušil preto odvolací súd právo materiálne, keď vypovedal, že nárok na penzijné požitky zo služebnej pragmatiky nie je po práve.

Citace:

č. 14297. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1013-1014.