Čís. 14237.

Preloženie do výslužby podľa § 116 b) služebného poriadku železničných zamestnancov je neplatné, keď bolo vyslovené — hoci s účinnosťou až po uplynutí jednoročnej doby nemožnosti vykonávania služby pre chorobu — pred uplynutím tejto doby.
(Rozh. z 13. III. 1935, Rv III 529/34.)
Žalobník—staničný manipulant u dopravného úradu v Š. — 24. X. 1931 ochorel a bol od toho dna do 20. I. 1932 v statuse nemocných; dňa 20 I. 1932 nastúpil službu, ochorel však dňa 24. I. 1932 znova a od tej doby bol v statuse nemocných až do 1. XI. 1932. Podľa posudku šéflekára zo dňa 2. IX. 1932 bol uznaný na služby neschopného. Výmerom riaditeľstva železnic zo dňa 7. X. 1932 bol daný do dočasnej výslužby, ktorý výmer bol žalobníkovi dňa 11. X. 1932 doručený. — Žalobník domáhal sa žalobou vyslovenia bezúčinnosti tohoto penzionovania a ďalšieho platenia aktívnych požitkov. Túto žalobu súd prvej stolice zamietol, odvolací súd jej vyhovel z týchto dôvodov: Podľa ustanovenia § 56 odst. 3 žel. služebného poriadku môže byť zamestnanec štátnych železnic daný zo zdravotných dôvodov na dočasný odpočinok po jednoročnej nepretržitej chorobe, a to isté je vyslovené v § 116 pod bodom b). Tieto ustanovenia treba podľa ich slovného znenia vykladať tak, že až po uplynutí stanovenej jednoročnej lehoty môže byť rozhodnuté o daní zamestnanca do výslužby. Postup taký nebol však v súdenom prípade zachovaný, lebo dekrét o dani do dočasnej výslužby bol — ako je nesporné — doručený žalobníkovi pred uplynutím spomenutej lehoty a to o niekoľko týždňov prv. Je sice pravda — na čo prvý súd kladie váhu — že penzionovanie vstúpilo v účinnosť až po uplynutí spomenutej jednoročnej lehoty, avšak prvý súd nevšímá si okolnosti, že zdravotný stav žalobníka bol posledný raz pred penzionováním zisťovaný už 2. septembra 1932, rok choroby žalobníka by bol však uplynul až dňa 24. októbra 1932, tedy viac ako o 7 týždňov. Keby tedy aj mohlo byť prijaté stanovisko prvého súdu, že predčasným vydáním penzijného dekrétu by žalobník neutrpel újmu, keďže účinnosť penzionovania nenastala pred uplynutím roka od jeho ochorenia, musel by byť podaný ešte dokaž o tom, že žalobníkova choroba aj po vydaní dekráu stále trvala až do 24 oktôbra 1932 včetne. Taký dokaž však podaný nebol. Je tu sice svedectvo železničného lekára dra B. — ktorý ohliadol žalobníka ostatný raz dňa 2. IX. 1932 —, že sa dá s veľkou pravdepodobnosťou predpokládať, že stav žalobníka bude do dňa 25. X. 1932 taký, že k službe staničného manipulanta bude určité neschopný, avšak toto svedectvo nemožno pokladať za dostatočné, keďže podľa služebného poriadku musí tu byť pred penzionováním nepretržitá jednoročná choroba, tak že tu záleží na tom, aby bol žalobník objektivne chorý po celú jednoročnú dobu, a je nerozhodné, či snaď — súc ináč zdravý — pre určitú službu by nebol spôsobilý. Odvolací súd zo znaleckého posudku dra N. berie za základ s voj ho rozhodnutia stanovisko, že nielen sa nedá dnes objektivne zistiť, že choroba žalobníka, pre kterú nekonal predtým službu, trvala až do 24. X. 1932, ale že naopak s najväčšou pravdepodobnosťou podľa príznakov, ktoré pred penzionováním boly spoznané drom B. a podľa výsledkov terajšieho roentgenologického skúmania možno ustálit’, že po 2. septembri 1932 stav zdravotný žalobníka sa tak zmenil, že ho bolo treba považovat za objektivne zdravého v dobe, keď rok od jeho ochorenia uplynul. Ináč odvolací súd už formálny nedostatek vyčkania spomenutého roku považuje za taký, že vyslovené penzionovanie treba vyhlásiť za neplatné; tým viac muselo se tak stať, keď sa žalovanej strane ani nepodarilo dokázat’, že pred účinnosťou vysloveného penzionovania objektivne po celý rok trvala choroba žalobníka.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol. Dôvody:
Poukazuje se na podstatne správné důvody napadeného rozsudku s doložením, že celoroční nemožnost konati službu pro nemoc je podle § 116 písm. b) služ. rádu hmotně-právním předpokladem, aby zamestnanec mohl býti dán do dočasné výslužby, a že podle zjištěného skutkového deje nemožnost tato k poslednímu dni roku onemocnení žalobcova zjištěna nebyla.
Tím chybí hmotněprávní predpoklad dočasné výslužby podle § 116 b) služ. rádu, již proto je napadené predložení do výslužby protiprávným.

Citace:

č. 14237. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1004-1005.