Čís. 16146.

Platnost’ zlatej doložky smluvnej, ujednanej před účinnosťou zák. č. 25/1934 Sb. z. a n., nebola dotknutá ustanovením odst. 3 čl. I. tohoto zákona.1
(Rozh. z 15. apríla 1937, Rv IV 630/36.)
Nájomnou smluvou z 15. februára 1930 boly žalovanej straně na dobu 10 rokov prenajaté kancelářské miestnosti a v smluve bolo ujednané, že ročně nájomné činí 55000 Kč pri zlatej hodnotě čsl. koruny v čase uzavrenia smluvy: 1 Kč = 44.58 mgr rýdzeho zlata a že — akby sa tento poměr změnil aspoň o 10% či už nahor a či nadol — zvýši ale sníži sa v rovnakom pomere aj ujednaně nájornně. Podľa stanoviska žalujúcej strany patři jej ako prenajímateľke po vydaní zákona č. 25/1934 Sb. z. a n., ktorým bola zlatá hodnota čsl. koruny snížená na 1 Kč — 37.15 mgr rýdzeho zlata, zvýšeně nájomné 66000 Kč ročně a žalobou, o ktorú ide, domáhala sa toho, aby žalovaná strana zaviazaná bola zaplatiť jej na nájomné, ktoré bolo splatně v jednotlivých štvrťrokoch, počnúc od 1. apríla 1934 do 1. januára 1936, dotyčný rozdiel 2750 Kč štvrťročne, tedy v celku 22000 Kč s prísl., a platiť jej nabudúce nájomné 16500 Kč štvrťročne.
Oba nižšie sudy žalobu zamietly, Najvyší súd na dovolaciu žiadosť žalujúcej strany rozsudok odvolacieho sudu s účinkom aj na rozsudok sudu I. stolice čiastočne změnil tak, že prisúdil istinu 22000 Kč s prísl., inak dovolaciu žiadosť zamietol.
Dovody:
Prvá časť žalobnej žiadosti směruje na zaplatenie čiastok štvrťročne splatného nájomného, o ktoré sa v dosledku uplatnenej zlatej doložky a následkom zákona zo dňa 17. februára 1934, č. 25 Sb. z. a n. nájomné podľa stanoviska žalujúcej strany zvýšilo, počnúc od 1. apríla 1934 do 1. januára 1936.
Druhej části žiadosti, »že žalovaná strana je povinná platiť žalujúcej straně ako nájomné za kancelářské miestnosti v žalobě popísané 16500 Kč štvrťročne, ináč podťa podmienok uvedených v žalobe«, nebolo možno vyhoveť, lebo pokiať by išlo o žiadosť na plnenie, prekáža tomu ustanovenie § 131 Osp. dotyčné plnění splatných po vynesení rozsudku, lebo však nejde tu o obdobné plnenie, nezávislé od vzájomného plnenia, pokiaľ by však bolo třeba pokladať túto žalobu za určovaciu (§ 139 Osp.), je neurčitá, lebo určenie zaviazanosti závisí tak na trvaní nájomného poměru, ako aj na smluvnom použití zlatej doložky, ktorej použitie pre budúcnosť nemožno rozsudkom určiť.
Poneváč žalujúca strana nerozšířila žalobu určitým sposobom na plnenie splatné do vynesenia rozsudku odvolacieho súdu a neurčitosť tohoto návrhu, pokial’ ide len o určenie práva, neodstranila, ba vo vyloženom ohľade ani odstrániť nemohla, bolo třeba zamietnuť dovolaciu žiadosť proti rozsudku, tejto časti žaloby nevyhovivšiemu.
Pokiaľ ide o prvú časť žaloby, je však dovolacia žiadosť oprávnená.
Najvyšší súd odchýlil sa už od stanoviska, zastávaného rozhodnutím č. Rv IV 171/35 (Úr. sb. č. 2427, Sb. n. s. č. 14920) nóvším rozhodnutím č. Rv III 288/36 (Úr. sb. č. 2983, Sb. n. s. č. 15714) a nepokládá už ustanovenie odst. 3 čl. I. zák. č. 25/1934 Sb. z. a n. za také, ktoré svojím obsahom vylúčilo platnosť dohody, ktorá sa stala ešte před účinnosťou cit. zákona a ktorou nájomné málo sa upraviť na základe zlatej hodnoty československej měny z času uzavretia nájomnej smluvy (1 Kč = 4.58 mgr rýdzeho zlata) v tom případe, keďby sa tento poměr o viac ako o 10% změnil, či už hoře alebo dolu.
Po vydaní nového devalvačného zákona č. 262/1936 Sb. z. a n. obsahujúceho v § 1, odst. 5, ustanovenie rovnako štylizované, akým je ustanovenie odst. 3 čl. I. zák. č. 25/1934 Sb. z. a n., sú bezpředmětné pochybnosti o voli zákonodárců aj dotyčné tohoto zákona, so zreteťom na dovodovú zprávu k vládnemu návrhu (tisk č. 633 poslaneckej sněmovně), že cit. ustanovením nie sú dotknuté úmluvy či tuzemské, či medzinárodné, ktoré znejú na československé koruny, vyjádřené určitým obsahom zlata, a na který údaj poukazuje tiež zpráva rozpočtového výboru, tisk č. 293 senátu.
Ostatně aj nauka ustálila sa v názore, a to bez ohradu na cit. dovodovú zprávu, že ustanovením zák. č. 25/1934 neboly dotknuté predchádzajúce dohody tohoto obsahu (ako plynie z vývodov Sedláčkových v Komentáre k o. z. o., str. 532—537 k §§ 986 a 987 a z redakčných poznámok časopisu »Právní praxe« roč. I. č. 7 k článku Jozefa Winternitza).
Aj keď sa připustí, čo tvrdí dovolacia odpověď, že zlatá klauzula bola pojatá do nájomnej smluvy len proto, aby jedna strana na úkor druhej sa neobohatila, preca, hfadiac na jasné a určité znenie zlatej doložky, podľa ktorej v ddsledku změny poměru zlata v Kč o 10% má sa nájomné v rovnakom pomere snížiť alebo zvýšiť, nemožno usudzovať na obohatenie žalujúcej strany, keďže táto obdrží len smluvou vymienené plnenie.
Proti číselnému výpočtu žalobného nároku na doplatenie rozdielov nebolo námletok, ostatně správnost’ tohoto výpočtu vychádza z rovnice 55.000 : x =37.15: 44.58.
Preto bolo třeba dotyčné prvej časti žalobného nároku na oprávněnu dovolaciu žiadosť rozhodnúť, ako sa stalo.

Rovnako: Úr. sb. č. 2083 (Sb. n. s. č. 15714).Opačné: Úr. sb. č. 2427 (Sb. n. s. č. 14020).

Citace:

č. 16146. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/1, s. 738-740.