NPD documents search: Váž. civ., 18 (1936)

Čís. 15649.

I. Nie je prekážkou sníženia smluvného plnenia podľa § 8 zák. č. 121/1921 Sb. z. a n., že strany pozdejšou úmluvou, uzavrenou po 1. januári 1919, vylúčily možnosť sníženia ako aj zvýšenia tohoto plnenia.
II. Sníženie úplaty podľa § 8 zák. č. 121/1921 Sb. z. a n. môže sa stať len po úprave úplaty podľa § 1 a nasl. cit. zák., a to len po hranicu, určenú smluvou, uzavrenou pred 1. januárom 1919.
(Rozh. z 24. novembra 1936, R IV 442/36.)
Exploatantka lesa firma P. žiadala v smysle zák. č. 121/1921 Sb. z. a n., aby bola snížená úplata dohodnutá úmluvou z 15. II. 1930, týkajúca sa dreva, ktoré má byť dobývané z lesov firmy L. podľa smlúv z 13. augusta 1919 (správne z novembra 1918) a z 3. apríla 1914. — Proti tomu bránila sa majiteľka lesov firma L. tým, že nie sú dané podmienky sníženia úplaty v smysle zák. č. 121/1921 Sb. z. a n., lebo strany smluvou z 15. februára 1930 pevne stanovily ceny dreva dobývaného z lesa pro futuro a vylúčily možnosť sníženia ako aj zvýšenia tohoto plnenia. Súd prvej stolice žiadosti firmy P. vyhovel a úmluvou z 15. februára 1930 stanovenú úplatu snížil. Rekurzný súd rekurz firmy L. zamietol.
Najvyšší súd zrušil usnesenie nižších súdov a uložil súdu I. stolice, aby ďalej pojednával a znova rozhodol.
Dôvody:
Nižšie súdy odôvodnily, z akých príčin uznaly smluvy, o ktoré tu ide, za také, ktoré boly uzavrené pred 1. januárom 1919. Smluva vznikne už tým, že sa dotyčné právneho úkonu stretne oferta kontrahentova s prejavom druhého kontrahenta o jej prijatí, a nie teprv pojatím smluvy do listiny.
Civilní rozhodnutí XVIII. 71 V dohode zo dňa 15. februára 1930 strany tiež uvádzajú (v bode 3): »Mit Rücksicht darauf, dass das Geschäft bezüglich der oben erwähnte Waldteile bereits im Jahre 1915 resp. 1918 zustande kam«, »da aber der formelle Vertrag hinsichtlich der Waldteile O. und V. erst im Jahre 1919 stilisiert wurde«, a tak aj dovolacia rekurentka v onej dohode hľadela na smluvy ako na také, ktoré boly uzavrené pred 1. januárom 1919.
Správne je stanovisko súdov nižších stolíc aj v tom smere, že »dohodu z 15. februára 1930 nemožno pokladať za novú smluvu, na ktorú by sa citovaný zákon nevzťahoval, ale za úpravu úplaty dlhodobých smlúv uzavrených pred 1. januárom 1919«; v tomto smere poukazuje Najvyšší súd nielen na odsah tejto dohody, ale aj na výpoveď svedka Františka M., bývalého riaditeľa dovolacej rekurentky, podľa ktorých staré smluvy zostaly v platnosti, vyjmúc ustanovenia o cenách, na miesto ktorých nastúpila spomenutá už úmluva (dohoda).
Stanovisko súdov nižších stolíc, podľa ktorého nemôže byť prekážkou sníženia smluvného plnenia podľa zák. č. 121/1921 Sb. z. a n. okolnosť, že strany v smluve z 15. februára 1930 vylúčily snáď možnosť tak sníženia ako aj zvýšenia tohoto peňažného plnenia, neprieči sa jasnému a nepochybnému zneniu alebo smyslu citovaného zákona.
Predpis § 2 cit. zákona prichádza v tejto veci v úvahu natoľko, že pri posudzovaní primeranosti úplaty třeba hľadeť aj na ceny, za ktoré k exploatácii lesa oprávnený sám drevo ďalej predával. Pri tom ale bolo úlohou sudu všímať si celkového stavu veci s tohoto hľadiska. Preto z okolnosti samej, že žiadateľka z určitého množstva dreva predala snáď isté množstvo za ceny vyššie než úmluvou z 15. februára 1930 voči dovolacej rekurentke určené, nemožno oduznať nárok žiadateľky na sníženie úplaty úmluvou stanovenej, keď z celkového stavu veci, zisteného súdmi nižších stolíc na základe výpovedi svedka E. a posudkov znalcov, ide na javo, že žiadateľka pri plnení smluvy v rozsahu modifikovanom úmluvou z 15. februára 1930 utrpela by za 3 roky stratu vyše 500000 Kč.
Účelom zákona č. 121/1921 Sb. z. a n. bolo odstrániť aspoň čiastočne neblahé a ďalekosiahle následky, ktoré vznikajú v mnohých prípadech lesnému hoispodárstvu z dlhodobých smluv o predaji dreva ujednaných v dobách predvojnových. Tieto následky nepriaznive vlívaly na riadne prevodzovanie lesného hospodárstva, lebo majiteľ lesa pri abnormálne nízkých cenách, ktoré dostal na základe driev ujednaných smlúv, nemohol venovať potrebné čiastky na zalesňovanie, ochranu lesa atď. (srov. dovodovú zprávu k cit. zákonu). Keď ceny dreva po štátnom prevrate prudko stúply, tento mimoriadny zisk — pravdaže v rámci ustanovenia § 8 cit. zákona — mal prejsť k dobru majiteľa lesa a tak umožniť ďalšie racionálne hospodárenie.
V § 8 cit. zákona bola daná možnosť aj exploatantovi domáhať sa sníženia úplaty, avšak z ustanovenia odst. 1 tohoto §u v celej súvislosti ide na javo, že sníženie úplaty mohlo sa stať len v dobe nasledujúcej po úprave úplaty v smysle cit. zákona, a podľa hore vyloženého úmyslu zákonodarca len do hranice určenej smluvou uzavrenou pred 1. ja- nuárom 1919. Úmyslom zákonodárců bolo v prvom rade pomôcť majiteľom lesa z neblahých pomerov dlhodobými smluvami vyvolaných; priečilo by sa však smyslu tohoto zákona, keby na jeho základe mala byť upravená úplata v miere, ktorá by v pomere k smluvám starším (to jest z doby pred 1. januárom 1919) mala byť určená v neprospech majiteľa lesa.
Dovolacia rekurentka tvrdila v dovolacom rekurze, že podľa smluvy z 13. augusta 1919 (podľa správneho stanoviska nižších súdov z novembra 1918) boly ceny dotyčné lesa O. určené sumou 1868 K, dotyčné lesa V. sumou 2000 K. V prípade, že by tieto skutočnosti pravde zodpovedaly, nemohly byť úplaty dotyčne dreva týchto lesov snížené pod tieto sumy a sťažnosť rekurentky, že usnesenia nižších súdov v tomto smere priečia sa smyslu zákona, obstála by pred právom, a tak daná by bola tu nezákonnosť podľa § 46, odst. 2 zák. č. 100/1931 v znění čl. V zák. č. 251/1934 Sb. z. a n.
Pretože nižšie súdy dotyčne týchto smlúv po tejto stránke nezistily skutkový stav, ich usnesenia sú tak nedostatočné, že ich bezpečne nemožno ani preskúmať (bod h) § 41 zák. čís. 100/1931 Sb. z. a n.), bolo ich preto treba zrušiť v smysle § 43, odst. 2, 3, § 46 zák. čís. 100/1931 Sb. z. a n.

Citace:

Čís. 15649.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 1147-1149.