Č. 2441.

Štátní úradníci (Slovensko): Predpisy zákona č. 269/1920 sa nevzťahujú na býv. uhorského štát. úradnika, ktorý — trebas bol domovským právom príslušný do obce na územiu čsl. republiky, bol v době prevratu ustanovený pri úradu mimo toto územia a bol až vo februáru 1919 maďarskou vládou pridělený k úradu so sídlom v republike čsl.
(Nález zo dňa 2. juna 1923 č. 399.)
Vec: Karol L. v Š. proti ministerstvu zemedelstva (min. taj. Dr. Veselý) stran prevzetia do služieb štátných. Výrok: Sťažnosť zamietá sa ako neopodstatnená.
Dôvody: Sť-lova žiadosť, aby bol prevzatý ako bývalý štátny zverolékár maďarský do služieb čsl. štátu alebo keby tejto žiadosti nebolo vyhoveno, aby bol pensionovaný — zamietnutá bola napadnutým rozhodnutím min. zemědělstva v podstatě z dôvodov, že žadateľ nevie slovensky a že nemá nárokov na pensiu, nakoľko v dobe prevratu nebol službou pridělený na území tvoriacom čiasť čsl. rep. a ani nepodal žiadosť vo smysle § 4 zák. z 15-ho aprila 1920 č. 269 Sb.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie ako nezákonité uvažoval nss toto:
Skutkový základ napadnutého rozhodnutia javí sa nepopřené dľa spisov adminstrativných takto:
Sť-1 bol ako zverolékár X. hod. triedy v štátnych službách maďarských od r. 1912 — v dobe vypuknutia svetovej vojny bol službou pridelený v Marošhévizu, župa Ťordianska (teraz Rumunsko) a iba dňa 18-ho februára 1919 bol preložený vládou Károyiho z Marošhévizu
do Zlatých Moraviec — kde sa hlásil 10-ho aprila 1919 u župana za účelom nastúpenia služby. Keď mu to bolo odopreté s poukazom, že ide o opatrenie maďarskej vlády, ktoré značí zasahovanie do práv svrchovanosti čsl. štátu — vrátil sa do Budapešte a eště 31-ho júla 1919
disponovala maďarská vláda s ním ako so svojím úradníkom, pridelujúc ho službou do Šiah. Sť-1 žiadal dňa 26-ho mája 1920, aby bol prevzatý do čsl. štátnej zverolékárskej služby, bol ale odmietnutý rozhodnutím min. zem. z 13-ho decembra 1920 s poukazom, že nevie slovensky. Dňa 12-ho septembra 1921 podal druhů žiadosť za prevzatie, resp. za pensionovanie a táto žiadosť bola spolu s immediatne ministerskému presidiu dňa 22-ho februára 1922 podanou žiadosťou vybavená napadnutým rozhodnutím.
Sťažnosť spatřuje nezákonnitosť tohoto rozhodnutia v tej okolnosti, že sť-1 ako bývalý úradník štátu maďarského, narodený a príslušný na Slovensku, nebol převzatý do služieb čsl. štátu a nebola mu přiznaná pensia, keď žiadosť jeho za prevzatie bola zamietnutá.
Poneváč sťažnosť neuvádza žiadnej zákonitej normy, o ktorú opiera nároky svoje, nemožno predpokládat', že by nároky svoje opieral o iný zákon než z 15-ho aprila 1920 č. 269 Sb. — nasvědčuje tomu už aj tá okolnost', že sťažnosť kladie doraz na vymenovania sť-la vládou Károlyiovou do Z. M. dňa 18. februára 1919.
Ustanovenia cit. zákona nemožno však na sť-la potahovat', lebo nestávala u jeho osoby podmienka § 2 t. zák., nebol totiž úradníkom pri úrade štátnom na Slovensku alebo v Podkarpatskej Rusi, keďže bol přidělený službou v M., tedy mimo územia čsl. rep. a preloženie jeho maďarskou vládou po dňu 28-ho októbra 1918 nie je aktom zakládajúcom práva pre príslušníka čsl. štátu na území tohoto štátu. Ale keby sa i malo za to, že stávajú podmienky § 2 cit. zák. u sť-la, nebolo by zamietnutie žiadosti jeho za prevzatie nezákonitým, lebo nss bol už vyslovil právny názor, že zákon tento nezakládá úradníkom býv. štátu uhorského právny nárok na ustanovenia úradníkmi štátu čsl. a sice v nálezu svojom Boh. 1625 adm. Náhľadu tohoto sa nss i v danom prípade pridržuje a odkazuje sť-la dl'a § 44 svojho jedn. poriadku na nález výše uvedený.
Keď ale sť-1 nemá nároku právneho na ustanovenia za úradníka čsl. štátu — nie je výrok žal. úřadu, ktorým zamietnutá bola žiadosť za prevzatie sť-la. do služieb áštatnych, nezákonitý.
Pokial ide o výrok, ktorým odmietnuté bolo pensionovanie sť-lovo
— sťažnosť uplatňuje iba tolko, že sa samo sebou rozumie, že rep. čsl. je povinná sť-la dľa predpisov ohľadne štátnych úradníkov zaopatriť.
Neuvádza tedy sťažnosť, dľa ktorej normy zákona má čsl. štát tuto povinnosť a nss i ohľadne pensie požadovanej je nutený predpokládať, že sa jej sť-1 domáhá v základe cit. zák. č. 269 ex 1920.
Robí tak ale neprávom. Dľa § 6 cit. zák. majú sice byť úradníci neustanovení (tedy neprevzatí), pensionovaní dľa zákonov uhorských platných dňa 28-ho októbra 1918, ale predpis ten vzťahuje sa iba na úradníkov, ktorí vykonávali službu pri úradoch štátnych na Slov. alebo v P. R. v době posobnosti tohoto zákona, t. j. 1. mája 1920 a podali žiadosť na trvalé ustanovenie dľa § 4 cit. zák.
Poneváč sa ale už hněď prvá podmienka cit. § 6 nehodí na sť-la — nakoľko nevykonával službu dňa 1-ho mája 1920 ani na Slov. ani v P. R., netreba ani uvažovať o tom, či predpísanú žiadosť podjal a možno vyriecť, že výrokom žal. úradu, ktorým odopretá bola pensia sť-lovi, nebol zákon cit. č. 269 ex 1920 porušený.
Sť-1 menovite u ústného pojednávania pred tímto súdom snažil sa nárok svoj na pensiu oprieť o tú okolnosť, že v době, keď bol ustanovený k výkonu služby do Ipolských Šiah, bolo sidlo úradu toho Ipol. Šáhy - Nové Mesto — toto mesto ale v době tej ležalo mimo neutrálne pásmo, ktoré nemalo pôvodně připadnúť čsl. štátu ale neskoršie predca pripadlo.
Skutkové tvrzenie toto nezodpovedá skutočnosti, lebo min. zahr. vecí na dotaz tohoto súdu sdělilo pod č. 26.910/111/23, že Ipolysák Ujváros je súčiastkou čsl. rep. od 28-ho októbra 1918 a obsadené bolo dňa 18-ho februára 1919, od ktorého času štát čsl. aj fakticky vykonáva tam svrchovanost' svoju. Keď tedy sť-1 dňa 31-ho júla 1919 bol maďarskou vládou pridělený službou na územia, ktoré v tej dobe už stálo pod čsl. svrchovanosťou — nemôže okolnosť ta, že sť-1 v základe tejto dišposície aj de facto vykonával službu na územiu čsl., založiť nárok na pensiu dľa zákona č. 269 ex 1920.
Poneváč sť-1 nedovoláva sa iného predpisu zákona, z ktorého by odvozoval nárok svoj na pensiu a jehož porušenia výrokom napadnutým by tvrdil — bola sťažnosť jeho zamietnutá ako neopodstatněná.

Citace:

č. 2441. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické nakladatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 5/2, s. 188-190.