Čís. 15091.

Svážanie obilia mlynárom od zemedelcov a rozvážanie mlynských produktov týmže pre zemedelcov nie je v rozpore s dobrými mravmíi súťaže.
(Rozh. z 28. marca 1936, Rv III 44/36.)
Žalobníci — mlynári — domáhali sa žalobou pre nekalú súťaž vyrieknutia, že žalovaní — tiež mlynári — sú povinní zdržovať sa od svážania obilia od zemedelcov a rozvážania mlynských produktov pre zemedelcov a žiadali zaplatenie 20000 Kč titulom ušlého zisku. Všetky tri súdy túto žalobu zamietly. Najvyšší súd z týchto dôvodov:
Spor sa má riešiť v rámci žalobnej žiadosti: či sa majú žalovaní zdržovať svážania obilia od zemedelcov a rozvážania mlynských produktov pre zemedelcov a či sú povinní uplatneným odškodneným za túto činnosť.
Právom vyriekly nižšie súdy, že je otázkou právnou, ktorú náleží riešiť súdu, či je určité konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže.
Pravdaže pri riešení tejto otázky môže si súd všímať i toho, ako sa na konania hľadí medzi súťažiteľmi, čo o ňom súdia verejno-právne korporácie, ktoré majú podľa svojho určenia dbať o spoločné oprávnené záujmy súťažiteľov svojho oboru a aké dôvody uvádzajú pre svoj názor; lež súd nie je takým názorom viazaný.
Nie je preto rozhodujúce, že na nespočetných schôdzkach námezdných mlynárov bola prejednaná otázka svážania a že to vždy bolo odsúdené samými mlynármi ako neprípustné a ako dobrým mravom odporujúca súťaž.
Civilní rozhodnutí XVIII. 24 Dôvod toho, že mlynár, ktorý sváža, počíta výlohy sváženia na úkor hodnoty mlýnskych produktov, bol by s hľadiska dobrých mravov súťaže závažným len, keby sa dokázalo, že práve žalovaní skracovali hodnotu meliva. O dokázanie toho sa žalobníci ani nepokúsili.
Práve okolnosť v posudku sväzu malomlynárov uvádzaná o nespočetných schôdzkach venovaných tejto otázke svedčí, že šlo o prelom starého zvyku svážania a že nazeranie na tento zvyk nebolo medzi malomlynármi jednotné, hoci prevažovalo stanovisko proti tomuto zvyku.
Odvolací súd — osvojivší si skutkový stav zistený prvým súdom — zistil tiež, že iný malomlynár Vincenc T. od svážania odstúpil až 20. marca 1935 len preto, lebo sa dozvedel od reviznej komisie, že bude od takto získavaného obilia platiť daň (srov. k tomu odst. 14 vyhlášky min. financí čís. 79/1932 Sb. z. a n.).
Z toho je zrejmé, že nie všetci malomlynári, ktorí zanechali starého zvyku, učinili tak len z dôvodov súťažnej solidarity a v presvedčení, že odporuje dobrým mravom súťaže.
Správne odvolací súd dovodil, že si nemožno všímať ani zákazu inkriminovaného konania, uvedeného v 3. odst. § 17 zákona čís. 168/35 Sb. z. a n., ktorý v dobe, keď sa zistené činy žalovaných staly, ani neplatil, nehľadiac na to, že nie každé prestúpenie zákazu, vydaného pri úprave niektorého zárobkového podnikania ipso facto znamená nekalú súťaž. To plynie jasne z přepisu 2. odst. § 4 vlád. nariadenia čís. 116/35 Sb. z. a n.
Bolo preto treba riešiť vec podľa konkrétnych okolností prípadu.
Tomuto požiadavku vyhovel odvolací súd, keď poukázal tiež na to, že ani zemský úrad v Brne ako živnostenský úrad druhej stolice neschválil usnesenie živnostenských spoločenstiev (v zemí Moravskoslezskej), obsahujúce zákaz námezdným mlynárom svážať obilie a rozvážať múku, a keď také svážanie, resp. rozvážanie podľa pomerov, ktoré existovaly v dobe žalobných činov, kladal za také obvyklé vedľajšie plnenie, ktoré bolo podľa povahy veci účelné k uskutečneniu výkonu alebo jeho ľahšiemu užívaniu (§ 3 h) zákona z 12. apríla 1935 čís. 75 Sb. z. a n.).
Tieto závery dovolacia žiadosť v podstate nebola v stave vyvrátiť.
Keď žalovaní trvali na svážaní podľa starého zvyku, hoci proti tomu vystupovali iní mlynári, resp. ich organizácie, nemožno aspoň dotiaľ, dokiaľ táto otázka nebude právne upravená, určiť, že sa prehrešili proti dobrým mravom sútaže.
Bola preto žaloba právem zamietnutá.

Citace:

Čís. 15091.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 395-396.