Čís. 15867.

Pozemková reforma.
Za budovy, ktoré slúžia provozu racionálneho zemedelského hospodárenia na prevzatej pôde, nepatrí zvláštna náhrada podľa § 43, odst. 2 náhr. zák. v znení zák. č. 220/1922 Sb. z. a n., ale budovy tie posudzujú sa podľa §§ 2, 3, 4, 5 a 8 vl. nar. č. 53/1921 Sb. z. a n. v znení vl. nar. č. 296/1922 Sb. z. a n. Ich ocenenie sa deje podiva tabulky II (prevzatá pôda s budovami) § 2 vl. nar. č. 53/1921 Sb. z. a n. a krome toho môže byť na ne vzatý zreteľ v prípade § 4 cit. nar. aj pri priznaní bonitnej prirážky. 1
(Rozh. z 3. februára 1937, R III 167/36.) Súd I. stolce sťažnosti proti rozhodnutiu Štátneho pozemkového úradu o prejímacej cene nevyhovel, rekurzný súd usnesenie súdu I. stolice potvrdil.
Najvyšší súd dovolaciemu rekurzu nevyhovel.
Dôvody:
Sťažovatelia ako bývalí arendátori domáhajú sa určenia zvláštnej náhrady podľa predpisu § 43, odst. 2 náhradového zákona v znení zákona č. 220/1920 Sb. z. a n. titulom investície, učinenej za trvania arendálneho pomeru a před prevzatím čiastky arendovaného veľkostatku, a to vybudováním obytného domu a domu potrebného pre umiestenie hospodárskej čeľadi.
Ide tedy už podľa povahy veci samej a aj podľa obsahu úradného svedectva predstavenstva obce T. o budovy slúžiace k provozu racionálneho zemedelského obhospodárenia prevzatej pôdy, spadajúce pod ustanovenie § 8 bod 6 vládneho nariadenia č. 53/1921 Sb. z. a n., a nie o budovy slúžiace k zvláštnej zárobkovej činnosti, vybočujúcej z rámca rýdze zemedělského hospodárenia (továrenské budovy a podobné) a nepatrí preto za tieto budovy proti štátu zvláštna náhrada podľa už citovaného § 43 odst. 2 náhradového zákona, ale prichádzajú tieto budovy v úvahu len s hľadiska §§ 2, 3, 4, 5 a 8 vl. nar. č. 53/1921 Sb. z. a n. v znení vlád. nar. č. 296/1922 Sb. z. a n., tak že má byť použitá pri oceňovacom pokračovaní tabulka II (pôda prevzatá s budovami) a že možno mať krome toho na tieto budovy zřeteľ v prípade § 4 poslednejšie citovaného vl. nariadenia aj pri priznaní bonitnej prirážky.
Takto dôsledne judikuje Najvyšší súd (viď rozhodnutia Sb. n. s. č. 6380, 8208, 8636 atd.) a nerozhoduje pri tom okolnosť, že takéto investície po prípade učinené boly so zreteľom na pôvodne vyšší rozmer hospodárstva (predmetu arendy) a že pozemkovou reformou a prevzatím pôdy bola postihnutá len pomerne menšia jeho časť.
Pretože rozhodnutie Štátneho pozemkového úradu o prejímacej cene, č. j. 131437/34-II-4 a usnesenia nižších súdov vyššie označeným zákonným ustanoveniam vyhovujú a rekurzný súd správné zdôraznil, že nárok sťažovateľov ako arendátorov mohol by sa opierať len o ustanovenie § 43 a) náhradového zákona v znení zákona č. 220/1922 Sb. z. a n., — ktorého podmienky ktorého nie sú však dané — a sťažovateľmi citovaný § 43, odst. 2 už uvedeného zákona stanoví predpisy dotyčne uplatnenia investičných nákladov vlastníkom samým, je dovolací rekurz sťažovateľov neopodstatnený.

Srov.: Sb. n. s. č. 6380, 8208, 8636.

Citace:

č. 10604. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr., V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1934, svazek/ročník 15/1, s. 1118-1120.