NPD documents search: Váž. civ., 16 (1934), sv. 1

Čís. 6243.

Ku skutkovej podstate trestného činu podľa § 4 zákona o ochrane cti; pomer ku skutkovým podstatám podľa §§ 2 a 3 cit. zákona.
(Rozh. zo dňa 2. septembra 1938, Zm III 114/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti dr. A. a spol., obžalovaným z prečinu pomluvy tlačou, zmätočnú sťažnosť súkromného žalobcu zčasti odmietol, zčasti zamietol.
Z dôvodov:
Zmätočnou sťažnosťou, založenou na dôvode zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., sa domáha súkromný žalobca, aby obžalovaný dr. A. bol uznaný vinným prečinom podľa § 2, alebo podľa § 3, alebo podľa § 4 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n.
Zmätočnej sťažnosti nemožno priznať oprávnenie.
V inkriminovanom článku sa v podstate vytýka súkromnému žalobcovi, že rozsudkom, vyneseným krajským súdom trestným v Budapešti pod číslom .... bol pre vydieračstvo odsúdený na osem mesiacov väzenia a na stratu úradu a politických práv.
Na základe připusteného a prevedeného dokazovania však súdy nižších stolíc zistily, že tvrdená skutočnosť zodpovedá pravde. Z tohoto dôvodu je tu preto vylúčená skutková podstata prečinu podľa § 3, resp. podľa § 2 zák. na ochr. cti, ktorá v prvom rade predpokladá nepravdivosť sdelenej skutočnosti, a neni prípustný ani dôkaz pravdy.
Správne preto dovodily nižšie súdy, že tu prichádza v úvahu jedine skutková podstata prečinu podľa § 4 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., najmä vzhľadom na to, že súkromnému žalobcovi v horeuvedenej veci uložený a obžalovaným mu vytýkaný trest, ktorý sice podľa zistenia nižších súdov ani vykonaný, ani preminutý nebol, podľa obsahu príslušných trestných spisov v dobe uverejnenia závadného článku bol zrejme už premlčaný.
Ku skutkovej podstate trestného činu podľa § 4 zák. na ochr. cti sa však ďalej vyžaduje, aby výčitka trestu sa stala v úmysle odsúdeného pohaniť a že odsúdený (v tomto prípade súkromný žalobca) nezavdal príčiny k tejto výčitke.
Z obsahu inkriminovaného článku samého a zo zistených skutočností plynie, že podnet k uverejneniu tohoto článku zavdal útok (tedy
chovanie) súkromného žalobcu proti obžalovanému dr. A., česť ktorého
súkromný žalobca predtým v článku, uverejnenom v časopise »M. U.«
dňa 6. decembra 1934, napadol neobyčajne hrube a výtkami dotýkajúcimi sa jeho osobného charakteru.
Je preto zrejmé, že obžalovaný dr. A. závadný článok, v ktorom sa poukazuje na skoršie odsúdenie súkromného žalobcu, napísal, resp. uve
Trestní rozhodnutí XX. 20 rejnil len na svoju obranu proti útoku súkromného žalobcu, sledujúc pri tom cieľ oprávnene hájiť svoju česť a súkromný svoj záujem upozornením na nespoľahlivosť obžalovaného následkom odsúdenia pre trestný čin zo zištnosti, nemožno však dovodiť, že obžalovaný konal v úmysle súkromného žalobcu pohaniť.
Nie sú tedy splnené všetky náležitosti trestného činu podľa § 4 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n. a preto vrchný súd sa nemýlil a nezavinil vytýkaný zmätok, keď potvrdiac rozsudok prvej stolice podľa § 326, čís. 1 tr. p. oslobodil obžalovaného dr. A. od obžaloby.

Citace:

č. 5594. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1927, svazek/ročník 8/1, s. 786-788.