NPD documents search: Váž. tr., 14 (1932)

Čís. 4526.

Vymáhanie útrat právneho zastupovania v exekučnom pokračovaní požadováním ich zmenečného zaistenia od exekúta s vyhrážkou, že ináč bude prevedená exekucia, môže zakladať skutkovú podstatu útisku.
(Rozh. z 9. novembra 1932, Zm IV 350/32.)
Obžalovaný advokát dr. F. ako zástupca exekventa V. N., keď exekútor okresného súdu bol v dome exekúta P. J., aby previedol dražbu, a exekút preukázal, že exekvovanú pohľadávku vymáhajúcemu veriteľovi už priamo zaplatil, hrozbami, že ináč bude prevedená dražba, prinutil exekúta P. J., aby podpísal zmenku na 800 Kč k zaisteniu útrat pokračovania, ktoré neboly ešte súdom ustálené. Súd prvej stolice uznal obžalovaného vinným a odsúdil ho pre prečin vydieračstva podľa § 350 tr. zák., lebo mal za to, že obžalovaný mal nárok podľa exekučného zákona len na útraty nezbytne potrebné, a to v sume 171 Kč 30 h. Odvolací súd však sprostil obžalovaného podľa § 326 čís. 2 tr. p. obžaloby dospevši k presvedčeniu, že obžalovaný požadoval síce od poškodeného pomerne väčšiu sumu, že však nemožno zistiť a tvrdiť, že to urobil v presvedčení, že mu ona suma neprislúcha.
Najvyšší súd na základe verejného pojednávania o zmätočnej sťažnosti vrchného prokurátora z úradnej povinnosti na základe § 35 I. odst. nov. k tr. por. zrušil rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu a vrátil vec vrchnému súdu v Košiciach, aby o nej znova jednal a rozhodol; zmätočnú sťažnosť vrchného prokurátora poukázal na toto rozhodnutie.
Dôvody:
Generálny prokurátor udržal zmôtočnú sťažnosť vrchného prokurátora, nakoľko sa v nej uplatňuje dôvod zmätočnosti podľa § 385 čís. 1 a) tr. por. Týmto dôvodom zmätočnosti domáha sa sťažnosť odsudzujúceho výroku pre prečin vydieračstva. V tomto rozsahu nie je zmätočná sťažnosť odôvodnená, lebo nemožno tvrdiť, že by spôsob, ktorým si obžalovaný hľadel zaistiť svoje nároky na náhradu exekučných útrat, bol bezprávny, ako to § 350 tr. zák. podľa stálej praxi vyžaduje. Exekúcia viedla sa pre peňažitú pohľadávku; hoci táto bola podľa zistenia nižších súdov vyrovnaná, neboly nahradené exekučné útraty, menovite už súdom čiastočne ustálené a ďalšími právnymi zákrokmi obžalovaného vzniklé útraty právneho zastupovania v exekúcii. Pre vydobytie týchto útrat mohlo byť v smysle § 27 a) ex. zák. v exekúcii pokračované, menovite mohla byť aj dražba prevedená, a to až do tej miery, ktorá bola potrebná k uhradeniu už ustálených a ešte aj tých útrat, ktoré až do úplného uspokojenia veriteľa pravdepodobne maly vzniknúť, tedy menovite aj útrat, ktoré by vznikly nastávajúcou dražbou. Keď obžalovaný trval v smysle tohoto svojho právneho nároku na prevedení exekúcie, dokiaľ nárok na útraty nebude mať aspoň zaistený vystavením zmenky, bol tento druhý spôsob úhrady exekučných útrat pre exekúta prípadne výhodnejší, než by bolo bezodkladné prevedenie exekučnej dražby, ktorú mohol obžalovaný ináč nechať uskutočniť podľa právnych predpisov o tom platných. Za tohoto stavu veci nemožno tvrdiť, že si obžalovaný chcel zaopatriť majetkový prospech bezprávnym spôsobom, tedy bezprávne v smysle § 350 tr. zák. Skutková podstata tohoto prečinu nie je daná už z tohoto dôvodu a netreba sa zaoberať otázkou, či vyhrážanie dosiahlo intenzity v tomto ustanovení zákona predpokladanej. Bezprávnosť samého nároku je pre tento trestný čin podľa stálej praxi bezvýznamná a nerozhodné sú pre prečin vydieračstva dôvody odvolacieho rozsudku, ktoré práve tejto okolnosti prikládaly rozhodujúci význam. Poneváč však aj zmätočná sťažnosť kladie hlavný dôraz práve na tú okolnosť, že nárok obžalovaného na náhradu útrat bol premrštený, tedy, že majetkový prospech sám bol bezprávny, je zrejmé, že sa domáha preskúmania rozsudku odvolacieho súdu vlastne v tom smere, či s tohoto hľadiska neprichádza v úvahu trestný čin útisku podľa § 1 zák. čís. 309/1921 Sb. z. a n. Práve pri tomto trestnom čine záleží totiž bezprávnosť vynútenia v tom, že vynucovaný nárok na dajaké konanie, opominutie, alebo znášanie je bezprávny, t. j. že nemá objektívneho právneho základu a že tiež páchateľ je si toho povedomý. Odvolací súd založil svoj oslobodzujúci výrok na tom, že nenadobudnol presvedčenia o tom, že by bol obžalovaný požadoval pomerne väčšiu sumu na útratách vediac, že mu neprislúcha. Sťažovateľ napáda tento právny názor; najvyšší súd však nemôže preskúmáť jeho správnosť, poneváč odvolací súd neprijal určité skutkové zistenia krajského súdu o pravdepodobnej výške celkových exekučných útrat, ale ani sám neučinil nijaké zistenia, z ktorých by sa spoľahlive dalo preskúmáť, až do jakej miery mal obžalovaný primeraný nárok na exekučné útraty a či je podľa toho možné uznať jeho prospech, ktorý si dal zmenkou od exekúta zabezpečiť, za bezprávny do tej miery, že si obžalovaný prípadnej nepomernej premrštenosti a teda bezprávnosti svojho nároku bol (musel byť) povedomý. Nestačí v tomto ohľade len všeobecná úvaha vrchného súdu, že ustanovenie § 27 ex. zák. poskytuje súdu možnosť uvažovania o tom, aké útraty považuje za útraty nezbytne potrebné, a nemožno len z toho vo všeobecnosti priznať aj v subjektívnom smere obžalovanému úplnú voľnosť pri posudzovaní toho, koľko smie na útratách žiadať takým spôsobom, akým to učinil v tomto prípade. Tu totiž nešlo o likvidovanie útrat, ktoré by mal súd ustanoviť, ale o to, aby exekút sám uznal požadované útraty a zaistil ich zmenkovým záväzkom, lebo ináč bude prevedená ihned’ exekúcia. Poneváč proti zmenkovému záväzku sú podľa § 87 zmenkového zákona prípustné námietky v miere len veľmi obmedzenej, teda ide o záväzok pomerne veľmi tiesnivý, na druhej strane aj tým, že obžalovaný ináč trval na prevedení exekúcie ihneď nastávajúcej, mohol byť za tohoto stavu exekút uvedený do položenia, ktoré možno uznať za bezprostredne hroziacu tieseň. Z tohoto stavu exekútovho treba tedy vychádzať pri posúdení, či obžalovaný uvedeným spôsobom tej to tiesne vědome využil k získaniu bezprávneho osobu. Týmto bezprávným osohom boly by tu útráty v pomere ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu nadmieru premrštené. Pre toto konkrétne posúdenie prípadnej bezprávnosti požadovaných útrat a vedomia obžalovaného o tom je potreba v prvom rade zistiť približnú výšku primeranej útratovej požiadavky obžalovaného; rozhodujúci význam, v tom ohľade môžu mať pre trestnú vec ovšem prípadne aj iné než tarifné položky, poklať boly k.prevedeniu exekúcie účelné, a to preto, poneváč išlo o istý spôsob narovnania medzi nárokom obžalovaného a povinnosťou exekúta. Len po ich zistení bude možno posúdiť bezprávnosť požadovaného osohu a vedomie obžalovaného o ňom. Najvyšší súd nemôže sám zistiť tieto okolnosti; preto treba pokračovať podľa § 35 I. odst. nov. k tr. por.

Citace:

Čís. 4448. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 171-172.