Čís. 15215.
Právny dosah valutovej doložky v smluvách třeba posudzovať podľa jednotlivostí prípadu.
Keď v dlhodobej smluve o dodávaní elektrického prúdu odberná cena určená bola v Kč s doložkou, že sa odběrná cena sníži alebo zvýši, akby sa zistil väčší než +-1— 10% kurzový rozdiel podľa parity dolára v Prahe na základe priemeru značeni v určitých dňoch mesiaca decembra každého roku v srovnaní s kurzom dolára v deň uzavrenia smluvy, poklesom dolára o viac než 10% nastal smluvný případ sníženia odbemej ceny prúdu.1)
(Rozh. z 20. mája 1936, Rv III 726/35.)
Žalovaná strana dodávala do mlyna I. žalujúcej strany, ktorý má v nájme a provoze II. žalujúca strana, elektriclký prúd. Podľa dlhodobej smluvy o dodávaní elektrického prúdu, uzavrenej s I. žalujúcou stranou v r. 1927, resp. dodatku k tejto smluve zo dňa 1. augusta 1928 stanovená bola jednotlivá odběrná cena elektrickej energie v Kč s doložkou, že sa táto cena sníži alebo zvýši, akby sa zistil váčší než +-1 10% kurzový rozdiel podľa parity dolára v Prahe na základe priemeru značení v určitých dňoch mesiaca decembra každého roku v srovnaní s kurzom dolára dňa 1. augusta 1928 (t. zv. dolárová doložka). Pre nastavši pokles kurzu dolára o viac než 10% žiadala II. žalujúca strana sníženie odbernej ceny elektrického prúdu za rok 1934 a keď na to žalovaná strana nepristúpila, zaplatila za odobraný elektrický prúd povodně ujednanú cenu s výhradou, že sa bude vrátenia přeplatku domáhaf sporom.
Oba nižšie súdy žalobu I.—II. žalujúcich stráň o vrátenie přeplatku zamietly. Najvyšší súd rozsudok odolacieho súdu s účinkom aj, na rozsudok súdu I. stolice změnil, vyriekol, že právny základ žaloby je po právě a uložil odvolaciemu súdu ďalšie pojednávanie a nové rozhodnutie o výške žalobného nároku.
Dovody:
Dovolacia odpověď žalovanej strany neprávom napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorými bolo přiznané i II. žalujúcej straně žalobné oprávnenie, lebo je nesporné, že táto skutočne platila — a to s výhradou — žalovanej straně to, čo v súhlase s I. žalujúcou stranou pokládá za indebite plátené a keď I. žalujúca dala v žalobě svolenie k tomu, aby uplatněné istiny s príslušenstvom boly zaplatené do rúk II. žalujúcej strany, ide o taký dispozitívny čin, ktorým táto nadobudla právo, aby spolu uplatnila nárok vo vlastnom mene.
Vo věci samej poukazuje Najvyšší súd na svoju judikatúru (Sb. n. s. č. 14120 a 14304), podľa ktorej třeba posudzovať spory dotyčné valutových najma dolárových doložiek podľa konkrétného stavu jednotlivého případu. Od tohoto stanoviska odchýliť sa nemá Najvyšší súd příčiny ani v tomto spore.
Nemožno preto rozhodovať všetky spory toho ďruhu podľa nejakej naukovej tézy, na pr., že také vautové, najma dolárové doložky třeba riešiť — bez ohradn na to, ako sú osnované — jednotné na tom základe, že strany sa chcely takou doložkou zabezpečit len proti změnám vnútornej hodnoty Kč a že len preto pripojily doložku, ktorou sa určuje pre rozsah plnenia určitá relácia čsl. měny podľa kurzu dolára, čo merítka vnútornej hodnoty čsl. měny. Z toho vyvodzujú zastanci tejto teorie záver, hájený tiež žalovanou stranou v tomto spore, že keď dolár podstatné poklesol na svetovom trhu, prestal byť merítkom hodnoty čsl. měny, lebo předpoklad, že dolár je valutou najpevnejšou, odpadol a tak že dolarová doložka stala sa bezpredmetnoua splnit závázok v čsl. mene bez ohradu na dolárový kurz.
Aby však bolo možné takým spósobom vyložit dolárovú doložku v konkrétnom případe, bolo by třeba, aby taká úmluva došla výrazu v samej smluve alebo aby aspoň, pokiaľ by bol smysel dolárovej doložky podľa jej obsahu nejasný, případná medzera mluvy dala sa vyložit úmyslom strán, ktorý bol mimo písomnú smluvu buď výslovne, buď rovnako jasným konkludentným činom prejavený.
V súdénom prípade nebolo však zistené, že by boly strany učinily — mimo písomnej smluvy — také prejavy, ktoré by mohly slúžiť ako prostriedok k výkladu písomnej smluvy v tom smysle, ako ho žalovaná strana uplatňuje.
Nižšie sudy totiž nezistily, že by po čas vyjednávania bol — za stranu žalovanú vypočutý — riaditeľ prejavil voči I. žalujúcej straně, že účelomi spornej klauzuly bolo zabránit nevýhodám smluvy v případe poklesu Kč, ale stanovisko tohoto riaditeľa preca prijímajú preto, že je notorické a bolo preto vtedy uznané aj žalujúcou stranou, že takzv. dolárová doložka všade tam, kde sa vyskytuje v dlhodobých smluvách, sleduje ten účel, aby bolo zabráněné poškodeniu jednej strany, ktoré by mohlo nastat pri váčšom poklese alebo stúpnutí valuty všeobecné za menej hodnotnú považovanej, v ktorej totiž bolo umluvené plnenie vyviazané, a že za takú valutu bola považovaná, nech už právom lebo neprávom, československá, kým dolár U. S. A. bol notoricky všeobecne považovaný za valutu taloner nezmenitetnú a najstálejšiu.
Tieto všeobecné úvahy, ktoré nezakladajú sa na určitom skutkovom zistení v konkrétnom prípade, nemožu však z vyložených už dovodov obstát, keď z doslovu predmetnej dolárovej doložky taký předpokládaný úmysel stráň nevyplývá. Tomu je tak podta osnovy doložky v liste žalovanej strany z 1. augusta 1928, lebo podta tejto je patrné, že jej ustanovenia platia rovnakou mierou pre obe strany a proti obom stranám. Lebo obsah jej poslednej vety priamo viaže sa na predošlú, kde je reč o plus mínus kolísaní priemerného kurzu, čo zase vztahuje sa na určenie, že jednotkové ceny vyjádřené v Kč závisia a menia sa podľa dočasnej ceny dolára v Kč. Z toho logicky plynie, že strany počítaly tu s možným poklesom kurzu nielen u Kč, ale aj u dolára, leba znenie doložky v tom ohľade nerozoznáva. Jednotková cena vyjadrena v Kč mohla sa tedy snížiť alebo zvýšiť podľa toho, ako sa zistí kurzový rozdiel podľa parity dolára v Prahe na báze priemeru značení 10., 20. a 30. decembra každého roku, poťažne, keby sa v uvedených dňoch značenie na burze nestalo, najbližšieho nasledujúceho dňa, v pomeru ku kurzu stanovenému dňa 1. augusta 1928 (Kč 33,85 rovná sa 1 dolár U. S. A.), pri čom plus mínus 10% kolísania priemerného kurzu málo ostať nepovšimnuté a len keby táto hranica bola překročená, bolo by třeba vziať do ohradu celu změnu kurzovú.
Súd prvej stolice pokúsil sa sice vyložiť tuto doložku, najma pojem »plus minus kolísania« tým, že účelom toho bolo zabrániť škode pre jednu alebo druhu stranu buď zo znehodnotenia Kč (inflácie), buď z jej zhodnotenia (deflácie), któré oba případy boly možné, tak že kolísanie priemerného kurzu nahor a dolu plynulo by len z príčin, ktoré sa týkajú výlučné československej meny.
Ale keď sa podkladajú stranám úvahy všeobecnej hospodárskej účelnosti, je třeba, aby tieto úvahy boly v súhlase s obecnou skúsenosťou o skutočnom stave veci.
Sám súd I. stolice a po ňom i odvolací súd poukazujú na zákon č. 102/1925 Sb. z. a n., ktorý uložil Národnej banke, aby sa starala o udržovanie pomeru k plnohodnotným cudzozemským zlatým měnám na úrovni posledných dvoch rokov. Tými bola pre budúcnosť určená stabilizácia československej měny. Táto zákonná smernica bola skutočne zachovaná so zdarom a nebolo na tom nič měněné čo do vnútornej hodnoty Kč, keď čsl. měna bola upravená zákonom: č. 166/1929 Sb. z. a n. na formálnu zlatú menu. Je všeobeone známe, že v hospodárskom živote Československého štátu uplatňovaly sa vzhľadom na jeho exportné potřeby viac tendencie inflačně alebo devalvačně, takže prakticky s deflácioubu československej koruny nikto v r. 1928, kedy bola předmětná doložka ujednaná, nepočítal. Devalvácia skutočne nastala zákonom čís. 25/1934 Sb. z. a n., ktorým bola snížená zlatá hodnota menovej jednotky o 16 2/3%.
V dosledku toho úvaha nižších súdov, že smluvné strany počítajúc aj s případným stúpnutím kurzu československej meny v pomere k doláru malý zreteľ len na možnosť deflácie Kč, je bezpodstatná.
Preto nemožno podľa vyjádřeného úmyslu stráň vylúčiť ani možnosť, že bol predpokládaný pokles vnútornej hodnoty dolaru, čo však pri splnění smluvy třeba tiež vziať do ohľadu a nezáleží potom na tom, z akej příčiny tento pokles nastal. Dovodenie odvolacieho súdu, že strany nemohly počítať so zákonodárným opatřením U. S. A., je v rozpore práve s ustanovením smluvy, že pre určenie cien za elektrický prúd sú smerodajné kurzy o 10% vyššie alebo nižšie, ako bol kurz dňa 1. augusta 1928. Strany tedy počítaly právě s abnormálnymi kurzovými změnami, ku ktorým dochádza zpravidla buď v dósledku vážných porúch hospodářského života, buď v dósledku zákonodárného zásahu. Možno pripustiť len to, že valutové doložky toho druhu sú nedokonalým prostriedkom, aby spravedlive vyrovnaly hospodárske záujmy strán pri dlhodobých smluvách. Lebo kalkulácie, za ktorých sa odhodlaly k smluve (výrobné a provodzovacie náklady), podliehajú aj iným změnám než menovým. I sama devalvácia domácej měny do určitých hranic zachovává po dlhšiu dobu mzdy a ceny surovin a výrobkov domáceho povodu bez podstatných zmien a tak dostává sa domácemu výrobcovi, ktorému treba platiť podľa valutovej doložky, prémie, ktorá nie je hospodářsky odovodnená.
Ak preca platí smluva v takom prípade, nemožno jej upreť platnosť, keď v dosledku poklesu cudzej valuty, ktorá usmerňuje obsah plnenia v Kč, dostane sa výhody dlžníkovi. Riziko je tedy obojstranné, ktoré právě plynie z povahy takej smluvy.
Námietka žalovanej strany, že devalvácia dolára v U. S. A. stala sa nezákonným spósobom, nebola ničím doložená. Opak toho plynie však z rozhodnutí Najvyššieho súdnaho dvora vo Washingtone, uverejnených v diele Dra Arpáda Plescha »Die Goldklausel«. Ostatně je nesporné, že záznam dolárového kurzu na pražskej burze bol a je ďalej in continuo vedený a právě táto okolnost je podľa výslovného znenia úmluvy rozhodná.
Vývody odvolacieho súdu vztahujúce sa na údajné odpútanie dolára od zlata, sú mylné, lebo spomenutým zákonným zásahom bol obsah zlata v doterajšej menovej jednotke len snížený.
Sporná doložka neobsahuje však žiadneho ustanovenia, ktoré by sa vztahovalo tiež na obsah zlata v doláre a podľa tohoto upravovala by jeho hodnotu v pomere k čsl. koruně.
Právě tak ako je pre spor bezvýznamná intencia jednej zo stráň, ktorá nebola druhou vzatá na vedomie resp. nedošla výrazu v smluve, tak je nerozhodná aj okolnost, či riaditeľ žalovanej strany, ktorá osnovala list z 1. augusta 1928, ovládal dostatočne reč, v ktorej bol dopis spísaný.
Keďže je nesporné, že citovanou smluvou určené predpoklady k žiadosti žalujúcej strany o sníženie jednotkovej ceny v tomto případe sa splnily a podľa vyloženého stanoviska taká žiadost bola v smysle citovanej smluvy aj oprávnená a keďže žalujúca strana skutočne platila — a to s výhradou nazpát požadovania — to, čo jej žalovaná strana vyúčtovala podľa svojho nesprávného stanoviska; zostáva spornou len otázka výšky žalobného nároku, ktorou sa nižšie súdy nezaoberaly. Preto bolo třeba napadnutý rozsudok, ktorým: bola žaloba zamietnutá, změnit podta výroku a odvolaciemu sudu uložit, aby dotyčné výšky žalobného nároku ďalej pojednával.

1. *) Srov. Úr. sb. č. 2427, 2559.