NPD documents search: Váž. tr., 14 (1932)

Čís. 4479.

I. Jestli bolo bez svolenia nadriadeného súdu (§ 41 odst. II. zák. č. 48/31 Sb. z. a n.) trestné pokračovanie proti mladistvému obžalovanému prevedené pred súdom príslušným pre spoluobžalovaného staršieho 18 rokov, bol tým zavinený formálny zmätok podľa § 384 č. 1 tr. p. Nedostatok tohoto svolenia nie je nahradený tým, že onen nadriadený súd, rozhodujúc vo veci ako súd odvolací, neučinil v tomto smere nijaké opatrenie.
II. V trestných veciach proti mladistvým treba so zreteľom na ustan. § 396 odst. 1 tr. p. predložiť spisy odvolaciemu súdu teprv po uplynutí lehôt k podaniu opravných prostriedkov tých osôb, ktoré sú uvedené v ustan. § 50 odst. I. zák. č. 48/31 Sb. z. a n. III. Skutková podstata zločinu podľa § 6 odst. II zák. čl. XL:1914 nevyžaduje, aby sa páchateľ ozbrojil preto, aby zbrane použil proti úradnému orgánu. Stačí, jestli má pri spáchaní činu vedome pri sebe takú zbraň, ktorá zvyšuje nebezpečenstvo užitého násilia alebo hrozby.
(Rozh. z 1. októbra 1932, Zm IV 225/32.)
Obžalovaní M. K., Z. K. a S. K., z ktorých dvaja posledne menovaní boli v dobe spáchania trestného činu mladiství a v dobe zahájenia trestného pokračovania nedosiahli devätnásteho roku, odcudzili v hore drevo v cene 120 Kč. Byvši přistihnutí prísažnými hájnikmi, ktorí im chceli drevo odobrať, dopustili sa na nich násilia a nebezpečných hrozieb, majúc v rukách sekery a kolíky. Súd prvej stolice (riadny krajský súd) odsúdil všetkých troch obžalovaných pre prečin krádeže podľa § 333 tr. zák. a pre prečin násilia proti úradným orgánom podľa § 4 odst. II. zák. čl. XL:1914. Odvolací súd potvrdil rozsudok prvého súdu, upustivši len u obžalovaného S. K. podľa § 6 (1) zák. č. 48/31 Sb. z. a n. od uloženia trestu.
Najvyšší súd po verejnom pojednávaní o zmätočnej sťažnosti verejného obžalobcu vyniesol rozsudok, ktorým na základe dôvodu zmätočnosti uvedeného v bode 1. § 384 tr. p. z úradnej moci zrušil rozsudky oboch súdov nižšieho stupňa aj s celým pokračovaním v čiastkach vzťahujúcich sa na obžalovaných mladistvých Z. K., S. K. a proti týmto obžalovaným nariadil nové pokračovanie pred senátom mládeže; čiastočne vyhovujúc zmätočnej sťažnosti z dôvodu zmätočnosti označeného v bode 1 b) § 385 tr. p. zrušil rozsudky oboch súdov nižšieho stupňa, nakoľko čin obžalovaného M. K., spáchaný proti hájnikom, nebol kvalifikovaný aj podľa odst. II. § 6 zák. čl. XL:1914, a tento čin obžalovaného kvalifikoval aj podľa citovaného ustanovenia zákona jako spáchaný so zbraňou a vyslovil, že tento čin obžalovaného M. K. je zločinom, ktorý sa kvalifikuje hľadiac na § 20 tr. zák. za prečin.
Z dôvodov:
Proti rozsudku vrchného súdu podal zmätočnú sťažnosť verejný obžalobca na základe bodu 1 b) § 385 tr. p. z toho dôvodu, že čin obžalovaných M. K., Z. K. a S. K. — spáchaný proti hájnikom — bol mylne kvalifikovaný len za prečin podľa odst. II. § 4 zák. čl. XL:1914 a nie jako zločin — resp. u mladistvých obžalovaných za previnenie — podľa § 4 odst. II a § 6 odst. II zák. čl. XL:1914 čiže u mladistvých podľa § 3 zák. č. 48/1931 Sb. z. a n. Pri preskúmaní veci najvyšší súd zbadal toto: Zo spisov prípravného pokračovania a zo zápisnice o hlavnom pojednávaní je zrejmé, že nielen prípravné pokračovanie, ale aj hlavné pojednávanie proti všetkým trom obžalovaným — z ktorých obžalovaní Z. K. a S. K. boli v dobe činu mladiství a žiadny z nich v dobe zahájenia pokračovania nedosiahol devätnásteho roku svojho veku — bolo prevedené spoločne a že hlavné pojednávanie bolo konané pred krajským jako trestným súdom. Proti obom uvedeným mladistvým obžalovaným však málo byť hlavné pojednávanie konané v smysle § 30 a § 65 zákona o súdnictve nad mládežou pred senátom mládeže, lebo bolo konané po dni, ktorého tento zákon nadobudol účinnosti. Len so svolením nadriadeného súdu (tedy v tomto prípade vrchného súdu v Košiciach) podľa § 41-II cit. zákona mohlo by byť pokračovanie a tedy aj hlavné pojednávanie prevedené spoločne s pokračováním a hlavným pojednáváním proti osobe staršej osemnásť rokov pred súdom príslušným pre túto osobu. Zo spisov však neplynie, že také svolenie bolo od nadriadeného súdu opatrené. Okolnosť, že nadriadený súd v odvolacom pokračovaní v tomto smere neučinil žiadne opatrenie, nemôže byť pokladaná za také včas udelené svolenie. Hľadiac k tomu, že sa hlavné pojednávanie před súdom prvej stolice nekonalo před senátom mládeže, složeným podľa § 30-III cit. zákona, a svolenie ku konaniu hlavného pojednávania pred riadnym trestným súdom od nadriadeného súdu v smysle § 41 cit. zák. nebolo opatrené, je zrejmé, že rozhodujúci súd dotyčné mladistvých obžalovaných Z. K. a S. K. nebol sostavený podľa zákona. Preto trpia rozsudky oboch nižších súdov v časti menovaných obžalovaných sa týkajúcej zmätkom podľa § 384 čís. 1 tr. p. K tomu treba vždy prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 384 posl. odst. tr. p.). Preto najvyšší súd pokračoval podľa § 34 tr. p. nov. a dotyčné mladistvých obžalovaných nariadil nové pokračovanie.
Porušením §§ 41/III a 50/II zák. o súd. nad mlád. rozsudok súdu prvej stolice nebol sdelený rodičom a zákonnému zástupcovi mladistvých; krajský súd tedy porušil § 396 tr. p. tým, že predčasne predestrel spisy vrchnému súdu, poneváč podľa odst. 3 § 50 cit. zák. lehota k odvolaniu pre zákonného zástupcu mladistvých obžalovaných sa ešte ani nezačala. Vrchný súd však dopustil sa zmatku podľa bodu 4 § 384 tr. p., keď preskúmal vec dotyčne mladistvých obžalovaných, hoci lehota k odvolaniu pre všetkých oprávnených ešte nevypršala.
Zmätočná sťažnosť verejného obžalobcu ohlásená v neprospech obžalovaného M. K. je dôvodná. Vrchní súd zistil, že obžalovaní Z. K. a S. K. pri spáchaní činu proti hájnikom mali v rukách sekery a obžalovaný M. K. bič, ktoré neodložili, hoci k tomu boli hájnikmi vyzvaní. Odvolací súd nekvalifikoval čin obžalovaného M. K. podľa odst. II § 6 zák. čl. XL:1914 preto, lebo obžalovaní mali vraj hore uvedené predmety u seba pri práci, ktorú konali, a nechovali ich vraj u seba s tým úmyslom, aby ich prípadne užili jako zbrane, ktorými by prekážali úradným orgánom v ich zakročení, to je v zadržaní obžalovaných a zabavení nimi odcudzeného dreva.
Názor vrchného súdu je však mylný. Ku skutkovej podstate zločinu podľa odst. II. § 6 zák. čl. XL:1914 sa nevyžaduje, aby sa páchateľ ozbrojil s úmyslom užiť zbraň proti úradnému orgánu. Stačí, keď páchateľ pri spáchaní činu má vedome pri sebe takú zbraň, ktorá zvyšuje nebezpečenstvo užitého násilia alebo hrozby. V tomto prípade hájnici vyzvali obžalovaných, aby zbrane odložili, ale oni tejto výzve nevyhoveli. Preto obžalovaný M. K., ktorý mal v rukách bič — tedy zbraň — musel si byť vedomý toho, že je ozbrojený a že sa tým stáva odpor obžalovaných proti hájnikom nebezpečnejší, než keby boli zbrane na výzvu hájnikov odložili. Obžalovaný M. K. vykonal tedy svoj čin so zbraňou v smysle odst. II. § 6 zák. čl. XL:1914. Preto mýlily sa súdy nižších stolíc, keď pominuly kvalifikovať čin menovaného obžalovaného podľa práve citovaného ustanovenia. Je tu dôvod zmätočnosti uvedený v bode 1 b) § 385 tr. p. Najvyšší súd tedy vyhovel zmätočnej sťažnosti podanej v neprospech obžalovaného M. K. a pokračoval podľa odst. I. § 33 tr. p. nov.

Citace:

Čís. 4479. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 214-217.