Čís. 6161.

K pojmu »vydania« nepravej verejnej listiny (exekučnej zápisnice) v smysle § 393 tr. zák.
Náležitosti subjektivnej stránky tohoto zločinu.
Aj keď pachateľ konal na základe jednotného úmyslu a jednotného rozhodovania, ide o materiálny súbeh v smysle § 96 tr. zák., vzťahoval-li sa jeho čin na niekoľko samostatných verejných listin.
(Rozh. zo dňa 16. marca 1938, Zm IV 230/37.)
Obžalovaný B. ako výkonný orgán okresného súdu vystavil v troch prípadoch preto, aby právny zástupca vymáhajúcej strany v exekučných veciach mohol účtovať viac intervenčných útrat a aby tiež sám dostal viac za výkon exekúcií, exekučné zápisnice o zabavení v tom smysle, že zabavil rozličný materiál v prítomnosti zástupcu vymáhajúcej strany i strany povinnej, hoci na mieste, kde sa maly exekučné úkony previesť, vpravde vôbec ani nebol, exekúcie nepreviedol a zápisnice napísal len vo svojej kancelárii u súdu. Súd prvej stolice uznal ho za to vinným trojnásobným zločinom padelania verejnej listiny podľa § 393 tr. zák. Odvolací súd v tejto časti rozsudok prvého súdu potvrdil.
Najvyšší súd zmätočné sťažnosti obžalovaného B. a jeho obhájcu zčasti odmietol, zčasti zamietol.
Z dôvodov:
Sťažovatelia namietajú, že nie je daná skutková podstata zločinu falšovania verejných listin podľa § 393 tr. z., alebo že nejde o dokonaný trestný čin, lebo k uskutočneniu náležitosti zločinu podľa § 393 tr. z. je potrebné, aby listina bola skutočne vydaná, obžalovaným B. však zápisnice vydané vraj neboly. Podľa názoru sťažovateľov falšovaná zápisnica by sa stala obžalovaným iba vtedy »vydanou«, keby ju bol spolu so spismi vydal príslušnému exekučnému oddeleniu za účelom ďalšieho spracovania (t. j. keby bol falšovanú zápisnicu z ruky fakticky vydal), čo sa však v týchto prípadoch nestalo, lebo chcel práve mylne osnované zápisnice opraviť.
Odhliadnuc od toho, že nebolo zistené, že obžalovaný B. falošné exekučné zápisnice príslušnému exekučnému oddeleniu nevydal a že by bol chcel ich opraviť, sú zmätočné sťažnosti bezpodstatné.
Trestného činu podľa § 393 tr. z. sa dopustí verejný úradník, ktorý v obore svojej úradnej pôsobnosti vystaví nepravdivú verejnú listinu alebo sfalšuje pravú verejnú listinu, vzíde-li alebo môže-li vzísť z toho niekomu právna ujma.
Obžalovaný vědome vyhotovil exekučné zápisnice s nepravdivým obsahom, najmä že zabavil určité množstvo dreva povinnej strany, že pri tomto výkone bol prítomný za vymáhajúcu stranu spoluobžalovaný A., že usnesenie o povolení exekúcie doručil do rúk dlžníka a že tento bol pri výkone prítomný, hoci v skladišti povinnej strany žiaden výkon zabavenia obžalovaným prevedený nebol.
Zápisnice boly aj príslušným kolkom opatrené a obžalovaný ich sám aj podpísal na dôkaz svojej odpovednosti, potvrdzujúc tým nepravdivý obsah exekučných zápisnic. Do týchto zápisnic zástupca povinnej strany v kancelárii okresného súdu aj nahliadol a keď zistil, že obsah pravde nezodpovedá, podal v tomto smere sťažnosť prednostovi okresného súdu, z čoho je zrejmé, že tieto zápisnice boly dané už k dispozícii strán.
Z týchto skutočností však plynie, že obžalovaný, ktorý bol výkonným orgánom okresného súdu, v obore svojej úradnej pôsobnosti vystavil nepravdivé verejné listiny.
Vzhľadom na to, že — ako to vrchný súd správne odôvodnil — z vystavenia týchto nepravdivých exekučných zápisnic mohla vzísť právna ujma povinnej strane, sú tu dané všetky právne znaky dokonaného zločinu falšovania verejnej listiny podľa § 393 tr. z.
Sťažovatelia namietajú, že mylné je stanovisko napadnutého rozsudku, že ku skutkovej podstate zločinu podľa §§ 393 a 394 tr. z. nie je treba »úmyselného jednania«, hoci podľa ustanovenia § 75 tr. z. sa pokladá za zločin len konanie, ktoré bolo spáchané úmyselne. Táto námietka nie je oprávnená. Z právnych vývodov vrchného súdu neplynie, že by vrchný súd zaujal to stanovisko, že ku skutkovej podstate zločinu podľa §§ 393 a 394 tr. z. netreba úmyselného konania.
Odvolací súd, zaoberajúc sa so subjektivnou stránkou trestného činu, správne poukázal na to, že v tomto smere stačí vedomosť pachateľa o tom, že skutočnosť, ktorú zapisuje do verejnej listiny, je nepravdivá a podstatná, a vedomosť, že preto z činu môže nastať pre niekoho právna ujma, a aby sa prez toto vedomie k činu rozhodol, nevyžaduje sa však i priamy úmysel spôsobiť niekomu právnu ujmu.
Zo zistených skutočností odvolací súd správne dovodil, že obžalovaný bol si vedomý toho, že dotyčné skutočnosti, zapísané do exekučných zápisnic, sú nepravdivé a podstatné, a že si bol aj vedomý toho, že zo zapísania týchto nepravdivých skutočností môže vzísť niekomu právna ujma.
Pozn. red.: V ďalšej časti dôvodov svojho rozhodnutia, týkajúcej sa obdobných zločinov, spáchaných spoluobžalovaným C., uviedol najvyšší súd:
Nemýlil sa odvolací súd, keď v prípade bodu V/4 obžaloby kvalifikoval trestné činy obžalovaného ako pätnásobný zločin. Keď by obžalovaný v týchto prípadoch aj konal na základe jednotného úmyslu a rozhodovania, preca uskutočnenie tohoto jednotného úmyslu a rozhodovania sa prejavilo vo výsledku vo falšovaní rôznych zápisníc, vzťahujúcich sa v každom prípade na samostatne prevedené a rôzne exekučné výkony, takže — hoci išlo aj v každom z týchto prípadov o podobné porušenie právneho statku —, trestné činy nemožno považovať za pokračovaciu činnosť, ale tvoria materiálny súbeh v smysle § 96 tr. z.

Citace:

č. 6161. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 170-172.