NPD documents search: Váž. tr., 14 (1932)

Čís. 4566.

Ak ide o vzájomnú bitku medzi páchaterom a poškodeným, v ktorej obe strany používaly poměrně rovnakého sposobu vzájomného útočenia, nemože žiadna z nich tvrdiť, že jej útok bol oprávněnou obranou proti útoku druhej strany.
Prekročenie medzí oprávnenej obrany předpokládá vždycky, že obrana sama je podstatné odovodnená a že jej bolo použité len vo váčšej miere, liež bolo potřebné. Ak vóbec niet predpokladov pre priznanie oprávnenej obrany, nemože sa páchatel dožadovat, aby bolo uznané na jej beztrestné prekročenie.
(Rozh. zo 14. decembra 1932, Zm III 393/32.)
Obžalovaný J. Š., poranivši pri tanečnej zábavě jedného z cudzích účastníkov, bol za to zbitý jeho spoločnikmi; prenasledoval ich preto a dostihnuvši svojho nepriateťa J. P-a, pobodal ho nožom, takže poraněný za niekolko minut výkrvácaním zomrel. Oba súdy nižších stolíc uznaly obžalovaného vinným zo zločinu smrtelného poškodenia na tele podla §§ 301, 306, 307 odst. I. tr. zák. V celom pokračovaní sa obžalovaný hájil tvrdením, že jeho činnosť bola len oprávněnou obranou proti útoku poškodeného.
Najvyšší súd zmátočnú sťažnosť obžalovaného a jeho obhájců odmietol a zamietol.
Z dóvodov:
V dovodoch zmátočnosti podla § 385 č. 1 c), 2 tr. por. je zmátočná sťažnosť bezzákladná a bola preto podla § 36 I. nov. k tr. por. zamietnutá v podstatě s poukazom na správné dovody odvolacieho rozsudku, ku ktorým sa so zretelom na dovody zmátočnej sťažnosti podotýká ešte toto: Pri posudzovaní podmienok oprávnenej obrany třeba brať v úvahu celý skutkový dej, pri ktorom obžalovaný smrtelne bodnul poškodeného, a nie len tú chvíločku před bodnutím, v ktorej, ako obžalovaný tvrdí, mu hrozilo nebezpečenstvo zastrelenia so strany poškodeného. V tom smere je však zistené z celého priebehu opátovných útokov obžalovaného proti inýrn osobám, pre ktoré došlo potom k srážke medzi obžalovaným a po.škodeným, že obžalovaný bol sám tiež útočníkom; preto keď obidve strany útočily, išlo o vzájomnú bitku, v ktorej oba útočníci proti sebe používali rovnakých nástrojov — nožov. Keď ide o taký poměrné rovnoměrný spósob vzájemného útočenia, nemože žiaden z útočníkov tvrdit’, že jeho útok bol takou obranou, ktorej bolo třeba, aby bol odstránený neoprávněný a' priamy útok proti němu smerujúci; hoci je jeho násilný čin proti protivníkovi azda súčasne obranou proti útokom druhej strany, nepozbýva svojho pre trestnost’ význačnejšieho charakteru útoku, ktorý vylučuje, aby mohlo byť uznané na jeho oprávnenú obranu. Obžalovaný pokračoval v svojom útoku ešte aj vtedy, keď už velmi nebezpečným sposobom bodnul svojho protivníka do brucha a keď tento ustúpil a obžalovaného v skutečnosti nijak ďalej neohrožoval; preto je zřejmé, že sa za týchto okolností nedá dovodzovať ani oprávnenosť dajakej obrany od obžalovaného iba predpokladanej vraj preto, že sa bál napadnutia revolverem so strany poškodeného. Prekročenie. medzí oprávnenej obrany předpokládá vždy, že je obrana sama podstatné odóvoďnená a že bola použitá len v intenzívnejšej miere než ako bola potřebná; keď je dovoděné, že niet vobec predpokladov pre priznanie oprávnenej obrany, sú bezvýznamné námietky dožadajúce sa toho, aby bolo uznané na jej beztrestné prekročenie. Celkom irrelevantnou okolnosťou je pri tom, či bolo pri čine tma. Správné dovody, ktoré uviedol odvolací súd proti podmienečnému odkladu výkonu trestu, nepokusili sa sťažovatelia vecne vobec vyvrátit.

Citace:

č. 4566. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 367-368.