NPD documents search: Váž. civ., 10 (1928), sv. 2

Čís. 5154.

Prehlásil-li obžalovaný v přítomnosti váčšieho poctu nezaměstnaných robotníkov ako ich mluvčí pri úradnom pokračovaní voči úradnídovi politickej správy, že robotnictvo nepřipustí novů úpravu núdzových práč a stravovacej podpory a že on zápisnicu o tom spísanú rozdrapí, ide o nebezpečnu vyhrážku vážným zlom v smysle zák. čl. XL:1914.
(Rozh. zo dna 11. decembra 1934, Zm IV 464/34.)
Najvyšší súd preskúmal trestná vec proti J. M., obžalovanému zo zločinu násilia proti členovi úřadu, a na základe veřejného pojednávania o zmátočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupitelstva vyniesol tento rozsudok: Najvyšší súd vyhovujúc zmátočnej sťažnosti vrchného štátneho zastupiterstva, z dóvodu zmátočnosti podla § 385 čís. 1 a) tr. p. zrušuje rozsudky oboch nižších stolíc a uznává obžalovaného J. M. vinným, že dňa 1. apríla 1933 v P. ako dóverník asi 70—80 robotníkov vzoprel sa úradnému opatreniu radcu politickej správy V. dotyčné zarátania stravovacích lístkov do mzdy a rozdelenia núdzových práč medzi robotníkov podla turnusov a dotyčné spísania zápisnice o tom, ktorí robotníci odopreli prijať prácu za týchto podmienok, tým, že v přítomnosti uvedených robotníkov přehlásil, že robotníctvo také pokračovaníe nepřipustí a on takúto zápisnicu rozdrapí, tedy že mimo případ shluknutia nebezpečnou hrozbou prekážal členovi úřadu vo výkone povolania, ktorý bol po právě; tým spáchal obžalovaný zločin násilia proti členovi úřadu podla § 2, odst. 2 zák. čl. XL:1914, ktorý však najvyšší súd použitím § 92 tr. zák. a hladiac k ust. § 20 tr. zák. kvalifikuje ako prečin.
Z dóvodov:
Proti rozsudku odvolaciehó súdu, ktorým bol potvrdený sprosťujúci rozsudok súdu prvé stolice, podal vrchný prokurátor zmátočnú sťažnosť z dovodu podla § 385 čís. 1 a) tr. p., ktorú generálny prokurátor udržal. Odvolací súd neshradal v konaní obžalovaného zažalovaný trestný čin preto, že v súdenom případe nešlo o násilie alebo nebezpečnú vyhrážku v smysle zák. čl. XL:1914 a že obžalovaný svojím jednáním nesledoval ten účel, aby násilím alebo nebezpečnou hrozbou prekážal členovi úřadu vo výkone jeho povolania, ktorý bol po právě, a že nešlo o žiadny iný trestný čin. Zmátočná sťažnosť veřejného žalobců však právom napáda tento právny názor odvolacieho súdu ako mylný.
Na základe zisteného skutkového stavu odvolací súd správné uzatváral, že radca pol. spr. V. bol ako člen úřadu vo výkone svojho povolania, ktorý bol po právě, keď došlo k inkriminovanému případu. Naproti tomu však mýlil sa odvolací súd, jestliže v tom zistenom skutku, že totiž obžalovaný v přítomnosti 70—80 nezaměstnaných, ktorých bol mluvčím, iprehlásil, že robotníctvo nepřipustí, aby ti dělníci, ktorí by odopreli pracovať v turnusoch po dvoch dňoch týždenne, boli z práce a z ďalšej stravovacej podpory vylúčení, a pri tom povedal, že on takú zápisnicu rozdrapí, nenašiel nebezpečná hrozbu, smerujúcu k prekazeniu ďalšej úradnej činnosti spomenutého politického úradníka. Obžalovaný tým, že sa v přítomnosti 70—80 robotníkov, ktorých bol mluvčím, vyslovil spbsobom výše uvedeným, opovedal členovi úřadu také jednanie, ktoré bolo objektivně sposobilé vzbudit v ňom obavu, že mu bude kladený fyzický odpor, bude-li pokračovat v úradnom jednaní, ako ho přítomným, naznačil. Inkriminované šlová tak samy o sebe, ako aj, hladiac ku všetkým okolnostiam, za ktorých boly použité, třeba považovat za nebezpečná vyhrážku vážným zlom v smysle zák. čl. XL:1914. Na tom nič nemení ani výpověď svědka radcu pol. spr. V., na ktorú poukazuje odvolací súd, že totiž obžalovaný s ním jednal celkom slušné. lebo sa to zrejme netýká vyhražlivého chovania obžalovaného. Sú preto dané všetky objektivně znaky skutkovej podstaty zločinu násilia proti členovi úřadu pódia § 2 odst. 2 zák. čl. XL:1914. Poneváč ani po stránke suibjektivnej niet pochybnosti, že obžalovaný vedel, že r. pol. spr. V. je členom úřadu formálně oprávněným k vybavovaniu agendy, o ktorú išlo, a je nerozhodné, že jeho postup považoval za vecne nesprávný, a poneváč jednanie obžalovaného nemohlo mať iný účel než prekážať v zamýšlanom opatřeni člena úřadu, je zřejmé, že jeho úmysel směroval k naplneniu skutkovej podstaty cit. deliktu. V dósledku toho najvyšši súd vyhověl zmátočnej sťažnosti veřejného obžalobou, pódia § 33 odst. 1 por. nov. zrušil sprosťujúce rozsudky nižších súdov a vyniesol rozsudek zákonu vyhovujúci.

Citace:

Čís. 5154. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1935, svazek/ročník 16, s. 483-485.