Čís. 6137.

Rozhodujúci súd nebol sostavený podľa zákona (§ 384, čís. 1 tr. p.), ak bolo konané spoločné tajné sedenie porotného súdneho sboru s porotou v smysle § 3, odst. 1 zákona čís. 91/1934 Sb. z. a n., hoci u obvineného — hľadiac na ustanovenie § 32 zák. čl. XXXVI:1908 — trest smrti neprichádzal vôbec v úvahu.
(Rozh. zo dňa 14. februára 1938, Zm IV 694/37.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. a spol., obžalovaným pre zločin vraždy a iné trestné činy, rozhodujúc o zmätočných sťažnostiach obžalovaných A. a B. a ich obhájcov, z úradnej povinnosti z dôvodu zmätočnosti uvedeného v § 384, čís. 1 tr. p. zrušil rozsudok porotného súdu i s hlavným pojednáváním, pokiaľ sa týkal obžalovaného A., a nariadil, aby dotyčné tohoto obžalovaného bolo konané nové hlavné pojednávanie, prevedením ktorého poveril krajský ako porotný súd v K.
Z dôvodov:
Najvyšší súd sa nemohol zmätočnou sťažnosťou obžalovaného A. a jeho obhájcu meritorne zaoberať, poneváč spoznal, že sa tu vyskytuje zmätok podľa § 384, čís. 1 tr. p., ktorého treba dbať v smysle posl. odst. cit. paragrafu vždy z úradnej povinnosti.
Zo zápisnice o pojednávaní pred porotným súdom zistil totiž najvyšší súd, že porotný súdny sbor hľadiac na to, že obžalovaný A. bol uznaný vinným tiež zločinom vraždy, predtým, nežli sa porotný súdny sbor odebral k porade o rozsudku, konal podľa § 3 zák. čís. 91/1934 Sb. z. a n. spoločné tajné zasedanie s porotcami za prítomnosti zapisovateľa, v ktorom sa každý porotca vyslovil, jaký trest by mal byť obžalovanému uložený namiesto trestu smrti. Najvyšší súd tiež spoznal, že porotný súdny sbor sám podľa predpisu § 3, odst. 2 cit. zák. rozhodol o tom, či sú tu podmienky uloženia trestu na slobode miesto trestu smrti, a o výške trestu na slobode, ktorý by sa mal uložiť miesto trestu smrti.
Týmto postupom porotného súdu bol porušený zákon. Ustanovenia § 3 zák. čís. 91/1934 Sb. z. a n. platia len v takom prípade, ak bol obžalovaný uznaný vinným zločinom, na ktorý zákon stanoví trest smrti. V súdenom prípade však bol sice obžalovaný uznaný vinným okrem iného tiež zločinom vraždy, teda trestným činom, na ktorý stanoví všeobecný trestný zákon trest smrti, avšak dotyčne obžalovaného, ktorý — jako. je zrejmé z rodného listu a z rozsudku — sa narodil 9. novembra 1918 a nebol teda v dobe spáchania trestného činu (9. februára 1937) ešte dvacaťročný, platí zvláštne ustanovenie § 32 zák. čl. XXXVI:1908, podľa ktorého ten, kto v čase, keď spáchal zločin, na ktorý zákon stanoví trest smrti alebo doživotnej káznice, dokonal už osemnásty, ale nedokonal dvaciaty rok svojho veku, má byť potrestaný káznicou od desať do pátnástich rokov. Neľze preto hovoriť, že by obžalovaný bol uznaný vinným takým zločinom, na ktorý u neho stanoví zákon trest smrti. Hľadiac na uvedené nemalo byť vôbec pokračované podľa § 3 zák. čís. 91/1934 Sb. z. a n., a to tým menej, keďže ani druhý obvinený (mladistvý) nebol uznaný vinným so zreteľom na § 8, odst. 4 zák. čís. 48/1931 Sb. z. a n. zločinom, na ktorý tento zákon stanoví trest smrti, ale malo byť i u obžalovaného B. pokračované podľa §§ 18 a 25 por. nov.
Keď sa prez to konalo spoločné neverejné zasedanie porotného súdneho sboru s porotou za prítomnosti zapisovateľa, v ktorom sa porotcovia vyslovili o tom, jaký trest by mal byť uložený obžalovanému namiesto trestu smrti, hoci takýto trest (smrti) vôbec neprichádzal v úvahu, a keď vynesenia rozsudku zúčastnil sa len sám porotný súdny sbor bez porotcov zvolených podľa § 18 por. nov., kterým náležia tie isté práva jako hlasujúcim členem súdu, nebol rozhodujúci súd sestavený podľa zákona a bol tým spôsobený zmätok podľa § 384, čís. 1 tr. p.

Citace:

č. 6137. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 122-123.