NPD documents search: Boh. adm., 12 (1930), sv. 2

Čís. 15718.

Ak bol verejný plemeník (odst. 2 § 3 zák. č. 169/1924 Sb. z. a n.) umiestený obcou cieľom krmenia a ošetrovania u súkromníka na smluvu (odst. 4 § 3 cit. zák.), je chovateľom zvieraťa, zodpovedným za škodu ním spôsobenú, nie obec, ale dotyčný súkromník.
Za úraz, spôsobený plemeníkom samému chovateľovi, nie je obec zodpovedná jedine na tom základe, že je vlastníčkou zvieraťa. 1
(Rozh. z 19. decembra 1936, Rv IV 384/36.)
Žalovaná obec umiestila u žalobníka cieľom krmenia a ošetrovania na smluvu (odst. 4 § 3 zák. č. 169/1924 Sb. z. a n.) verejného plemeníka (býka). — Žalobu, ktorou sa žalobník domáhal na žalovanej obci odškodného za úraz, ktorý mu verejný plemeník spôsobil, oba nižšie súdy zamietly.
Najvyšší súd dovolanie žalobníka zamietol.
Dôvody:
Podľa pravidiel materiálneho práva zodpovedá za škodu, spôsobenú zvieraťom, tá osoba, ktorá má zviera po dlhšiu dobu v svojej moci, vykonává vo vzťahu k nemu práva a povinnosti, ktoré plynú z jeho skutočného chovania, a v dôsledku toho musí aj rozhodovať o tom, ako treba zviera opatriť z dôvodu verejnej bezpečnosti. Je tedy rozhodným to, kto je »chovateľom zvieraťa«, t. j. osobou, hore uvedené funkcie vykonávajúcou a vlastník zvieraťa zodpovedá za škodu, zvieraťom spôsobenú, len keď sú zároveň u neho dané hore uvedené podmienky. Púhe vlastníctvo k zvieraťu bez jeho skutočného chovania zodpovědnosť zaň nezakládá (srov. Sb. n. s. č. 7985, 10982).
Právny pomer medzi žalobníkom a žalovanou obcou založený bol smluvou, ktorou obec umiestila u žalobníka verejného plemeníka cieľom krmenia a ošetrovania podľa ustanovení odst. 4 § 3 zák. č. 169/1924 a § 10, odst. 4 vl. nar. 204/1928 Sb. z. a n., a je otázkou, či žalobník stal sa podľa tejto smluvy chovateľom plemeníka. Na túto otázku treba prisvedčiť.
Že žalobník mal plemeníka v svojej moci, a to po dobu a na dobu dlhišie trvajúcu, ani sám nepopiera, ale uvádza len, že čo do výkonu chovania a čo do rozhodovania o opatreniach s hľadiska verejnej bezpečnosti bol odkázaný na príkazy obce ako vlastníčky plemeníka. Je sice pravda, že smluva neobsahuje žiadnych výslovných ustanovení o výkone týchto funkcií, rovnako však neobsahuje smluva výslovné ustanovenie, že obec tieto funkcie, resp. danie presných príkazov v tomto smere si vyhradzuje; avšak povinnosti, žalobníkovi v smluve (odst. III.) výslovne uložené (ustajnenie, krmenie a ošetrovanie), samy so sebou prinášajú povinnosť žalobníka, aby pečoval o všetky stránky dohľadu nad plemeníkom a najmä pečoval o bezpečnosť okolia proti plemeníkovým excesom.
Treba preto dospeť k záveru, že žalobník bol chovateľom plemeníka a ako taký za škodu ním spôsobenú zodpovedal on. Keď tedy táto škoda prihodila sa jemu samému a on utrpel úraz od zvieraťa, za ktoré sám zodpovedá, nemôže sa domáhať náhrady škody na žalovanej obci, len na tom základe, že ona je vlastníčkou zvieraťa. Žalobníkovi nemôže prospeť ani to, že svoj pomer so žalovanou obcou konstruuje ako pomer služebný, lebo zamestnavateľ nezodpovedal by za škodu zamestnancovi zvieraťom spôsobenú, keď zamestnanec bol chovateľom zvieraťa (viď Sb. n. s. č. 10982).
Bolo by tedy celkom zbytočné prevádzať dôkazy o tom, ako k úrazu došlo.
Z toho, že žalovaná obec uzavrela poistenie proti svojmu povinnému ručeniu, nemôže žalobník pre seba nič vyvodzovať, najmä nie, že obec tým výslovné uznala svoju zodpovednosť za případné škody spôsobené plemeníkom, umiesteným podľa cit. zákonných ustanovení u súkromníka.
Je tedy žaloba neopodstatnená, právom bola odvolacím súdom zamietnutá a dovolacia žiádosť nemohla mať preto úspechu.

Srov.: Sb. n. s. 10982.

Citace:

Čís. 15718.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 1247-1248.