Č. 4163.

Cestovné pasy (Slovensko): Nariadenie č. 87/1918 a č. 46/1919 je z hlediska formálne legislativného kryto zákonom zmocňovacím č. 307 r. z. z r. 1917.
(Nález zo dňa 28. novembra 1924 č. 9254).
Prejudikatura: Boh. 3936 adm.
Vec: Na žiadosť sť-lovu stran vydanie daňového osvědčenia k cestovnému pasu finančné riaditelstvo v R. S. rozhodnutím z 25. marca 1923 sdělilo sť-lovi, že obdrží žiadané osvedčenie, keď zaplatí dlžnú daň z obratu a složí na dávku z majetku a z prírostku na majetku kauciu. V odvolaniu uplatňoval sť-l, že cestovný pas možno odeprieť iba osobám, ktorým to odpierá zák. čl. VII : 1888 — tento ale nestanoví, že by pre nedoplatky daní mohol sa cestovný pas odpierať; sť-l bývá už 34 rokov v T., má tam aj majetok a úrad mohol si na majetku tom poistiť dávku z majetku.
Gfr rozhodnutím z 18. decenmbra 1923 zamietlo odvolanie st-lovo vo smysle vl. nar. z 18. januára 1919 č. 46 Sb. lebo povolenie k vydaniu cestovného pasu môže sa dostať iba po zaplateniu všetkých daní a dávok už splatných a po složení záruky za dane a dávky splatné až do konca roku.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie uvažoval nss takto:
Sťažnost uplatňuje v prvej rade námietku, že vydávania cestovných pasov upravuje na Slovensku zák. č. VI : 1903, že zákon ten nie je zrušený a že nemohlo tak urobiť ani nar. vl. č. 46/1919, lebo pochádza od vlády revolucionovskej.
Nss bol už v nálezu svojom Boh. 3936 adm. vyslovil právný názor, že nariadenie zo dňa 18. januára 1919 č. 46 Sb. je kryté stejne ako nariadenia zo dňa 22. decenmbra 1918 č. 87 Sb. z hladiska formalne legislativného, lebo boly vydané v základe zák. zo dňa 24. júla 1917 č. 307 r. z., ktorým vláda bola zmocněná, aby po dobu mimoriadných, válkou vyvolaných pomerov nariadenim vydávala opatrenia potrebná k podpore a znovuzriadeniu hospodárského života a k odvraceniu hospodarských škod.
Zmocnenie to vztahovalo sa i na opatrenia potrebná k odvráceniu hospodárských škod a to nie len po dobu války ale i po dobu mimoriadných válkou vyvolaných pomerov, tedy i po skončení válečného stavu. Keď že vláda, za neupravených eště pomerov poválečných, chcela zamedziť, aby jednotliví poplatníci u príležitosti odchodu do cudziny, nezmarili prípadné svoje berné povinnosti alebo aspoň nesťažili vymahanie nároku eráru a splnenie povinnosti tej — hladela normami uvedenými zaistiť nárok eráru tým spôsobom, že vydanie cestovného pasu urobila závislým na splneniu alebo zaistení bernej pohladávky, jest v úkonu tom právom shladati opatrenie, služiace k odvraceniu hospodarských škod, ku ktorému bola vláda v základe onoho cit. zmocňovacieho zákona oprávnena. Jest tedy nariadenia to i po svojej hmotnej stránke kryto cit. zmocňovacím zákonom.
Ponevač ale nariadenie, o ktoré úrad výrok svoj oprel je — ako bolo prokázané, kryto zmocňovacim zákonom, tak formalne ako aj hmotne a je tedy rovnocenné norme zákona — nie je náhlad sťažnosti, že zák. č. VI : 1903 nemohol býti pozemen normou č. 46/1919, opodstatnený.
Pokial sť-l ale uplatňuje, že nariadenie uvedené môže sa upotrebiť iba tam, kde je nárok eráru v nebezpečí a nie tedy u neho, ktorý má nehnutelný majetok — nemá námietka táto opory v cit. nariadeniu, lebo toto nerobí složenie kaucie závislým na sťažovatelom uvedených podmínkách.
I bola sťažnosť zamietnutá ako neopodstatnená.

Citace:

č. 4163. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické nakladatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 6/2, s. 894-895.