NPD documents search: Boh. adm., 7 (1925), sv. 2

Č. 5182.

Štátní zamestnanci (Slovensko): Úradníci býv. štátu uhorského, ktorí, ačkolvek o to žádali, neboli trvale ustanoveni v službách republiky čsl. môžu byť pensionovaní podľa § 6 zák. č. 269/1920 a § 12. zák. čl. LXV : 1912 iba od prvého dňa mesiaca, ktorý následuje po doručeniu úradného rozhodnutia o vyrúbeniu penzie.
(Nález zo dňa 5. decembra 1925 č. 10605).
Vec: Dezider R. v Košiciach proti ministerstvu počt a telegrafov stran odpočivných požitkov.
Výrok: Napadnuté rozhodnutie zrušuje sa pre vadnošť pokračovania, pokial ide o výšku penzijných pôžitkóv a pre nezákonitosť, pokial ide o stanovenia účinnosti penzionovania— v ostatňom sa sťažnosť zamietá ako nepripustná.
Dôvody: Sť-1, býv. uhorský poštovný oficiál v Košiciach, podal vo smyslu § 4 zákona z 15. aprila 1920 č. 269 Sb. žiadosť o úpravu svojho pomeru služobného; žiadosť tuto podal včas. Žal. min. nap. rozhodnutím uvedomilo riaditelstvo počt v Košiciach, že nevyhovuje žiadosti st-lovej, aby bol prevzatý do čsl. štátnej služby poštovnej, že dává sť-la dľa § 6 zák. č. 269/1920 na trvalý odpočinok a stanovilo, aby riaditelstvo poct v Košicách vyrúbilo sť-lovi za súhlasu gfr v Bratislave, od 1. júla 1920 t. j. od 1. dňa mesiaca následujúceho po uplynutiu lehoty, stanovenej v § 4 cit. zák., odpočivné požitky v tej miere a potial, pokial by mal na ne nárok podľa zákonov uhorských platných dňa 28. októbra 1918. — — — —
Sť-l, ako je to nesporné, býv. úradník uhorského štátu, ktorý ačkolvek o to dľa § 4 cit. zák. žiadal, nebol trvale ustanovený zamestnancom státu čsl., nebrojí proti tomu, že bol dľa § 6 cit. zák. daný na odpočinok, ale namietá iba, že žal. úrad dal ho neprávom do penzie s účinnosťou od 1. júla 1920 a tvrdi, že dľa § 12 zák. čl. LXV : 1912 mohol byť penzionovaný iba dňom 1. februára 1925, lebo iba dňa 2. januára 1925 bolo mu doručené rozhodnutie o ustálenej penzii. Námietku tuto shladal nss opodstatnenú.
Dľa § 6 a 7 odst. 1. zákona č. 269/1920 majú sa úradníci a zamestnanci býv. štátu uhorského, ktorí, ačkolvek za to dľa § 4 žiadali, neboli trvale ustanovení v službách republiky čsl., dať na odpočinok a majú sa im poskytnúť zaopatrovacie požitky v tej miere a potial, pokial by mali na ne nároky dľa zákonov uhorských, platných dňa 28. októbra 1918. Z týchto ustanovení je patrno, že uhorské zákony, platné v den 28. októbra 1918, sú smerodatné ako pre otázku nároku na penziu, tak i pre otázku výšky penzie a tedy ovšem aj pre otázku, od ktorej doby majú byť zamestnanci daní na odpočinok. Platí tedy o tíchto zamestnancoch v plnej miere tiež ustanovenie § 12 odst. 1. a 2. zák. čl. LXV : 1912, v nich je patrne vyslovená zásada, že pensionovanie štátného zamestnanca je účinným iba od prvého dňa mesiaca, ktorý následuje po doručení úradného rozhodnutia o vyrúbeniu penzie.
Žal. úrad vychádza však patrne z názoru, že zamestnanci tohoto druhu môžu byť daní do penzie vždy iba s účinnosťou od 1. júla 1920. Tento názor žal. úradu, ako to vychádza z výše uvedených, nemá opory v zákone č. 269/1920.
Žal. úřad nemôže tento právný názor svoj odôvodniť ani tým, že zákon č. 269/1920 má v úmyslu, aby pomery býv. uhor. zamestnancov boly upravené najneskoršie uplynutím lehoty stanovenej v § 4 cit. zák., t. j. dňom1 1. júla 1920 a že tedy, poukazuje-li cit. zákon k tejto letote v §§ 5 a 7, nutné z toho sleduje, že tato lehota platí tiež pre dobu účinnosti penzionovania, ktoré bolo provedené dľa § 6 cit. zákona.
Žal. úrad prehliadol, že cit. zákon iba v určitých taxative vypočítaných prípadoch viaže určité právne účinky k uplynutiu lehoty stanovenej v § 4, to jest práve iba v prípadoch uvedených v § 5 a v odst. 2. § 7. Z týchto speciálných predpisov obsažených v § 5 a v odst. 2. § 7 cit. zák., ktoré sa týkajú iba prípadov tam uvedených, nemôže sa súdiť, že by lehota stanovená v § 4 cit. zák. mala právny význam i tam, kde cit. zákon sa o lehote tej vôbec nezmiňuje a k jejímu uplynutiu positivným predpisom nižiadné účinky nepojí.
Pre svrchu uvedený mylný názor bolo tedy napadnuté rozhodnutie, pokial bolo v ňom vysloveno, že sť-l dáva sa do penzie s účinnosťou od 1. júla 1920, zrušené dľa § 7 zák. o ss. — — —

Citace:

Č. 5182. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 7/2, s. 631-632.