Čís. 6308.

Odmena verejného obhájcu (§ 411, odst. 3 tr. p.) nie je trestným nákladom v smysle § 479, odst. 1 tr. p.
Výrok predsedu odvolacieho senátu u vrchného súdu o odmene verejného obhájcu je administratívnym opatrením; rozhodovanie o sťažnosti proti takémuto opatreniu patrí do oboru pôsobnosti prezídia vrchného súdu.
(Rozh. zo dňa 16. decembra 1938, Zm III 185/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. následkom sťažnosti verejného obhájcu proti usneseniu vrchného súdu takto sa usniesol:
Sťažnosť sa postupuje prezídiu vrchného súdu v B. k ďalšiemu príslušnému pokračovaniu.
Dôvody:
Usnesením predsedu odvolacieho senátu zo dňa 26. júna 1937 bol Dr. N-ovi, advokátovi v B., za spoluúčinkovanie pri odvolacom hlavnom pojednávaní pred vrchným súdom v B. dňa 26. júna 1937 vo funkcii verejného obhájcu ustálená a poukázaná odmena 50 Kč z trestného paušálu spravovaného vrchným štátnym zastupitel'stvom v B.
K písomnej žiadosti verejného obhájcu o ustálenie odmeny podrobne specifikovanej doručil vrchný súd dňa 11. apríla 1938 verejnénu obhájcovi toto uvedomenie: »Vrchný súd vracia Vám poukázku na 50 Kč ako odmenu za poldňovú prítomnosť pri apelačnom hlavnom pojednávaní dňa 26. júna 1937. K ostatným úkonom (zrejme vypočítaným v žiadosti pod čís. 1, 3—7) nebol ste vrchným súdom poverený a preto nemôžete z tohoto titulu žiadnu odmenu požadovať.«
Proti tomu si sťažuje verejný obhájca a tvrdí, že okrem spoluúčinkovania pri odvolacom hlavnom pojednávaní od 9—12 hod. konal aj ďalšie úkony ako verejný obhájca v jeho žiadosti za poukázanie vyššej odmeny pod čís. 1, 3 až 7 uvedené, a vytýká, že určená odměna nie je primeraná, poneváč táto odmena nemá byť nižšia než aká je stanovená za podobné úkony advokátskou sadzbou podl'a § 17, odst. 3 vlád. nariadenia č. 95/1923 Sb. z. a n. Vybavenie tohoto podania nepatrí však do oboru pôsobnosti Najvyššieho súdu. Podl'a § 411, odst. 3 tr. p. obdrží verejný obhájca odmenu za svoje účinkovanie pri odvolacom hlavnom pojednávaní od štátnej pokladne. Podrobnosti tejto odmeny ustanoví minister spravedlnosti nariadením. Do tejto odmeny patrí zrejme v smysle ustanovenia § 411, odst. 2 tr. p. aj štúdium spisov, o ktorom sa v tomto odstavci výslovne hovorí.
Predpisy o týchto odmenách boly vydané § 121 jednacieho poriadku trestného a § 21 nariadenia ministerstva spravedlnosti z 10. decembra 1907, č. 14 270 čo do manipulovania pokladníc vrchného štátneho zastupitel'stva.
Podl'a týchto nariadení určí predseda senátu odvolacieho hlavného pojednávania odmenu verejného obhájcu v medziach tam určených.
Z dôvodov vládneho návrhu k trestnému poriadku plynie, že odmena verejného obhájcu, ktorá sa hradí z trestného paušálu, neni trestným nákladom, medzi trestné náklady nepatrí a preto ani nemá byť hradená odsúdeným obžalovaným.
Z toho všetkého tedy plynie, že výrok predsedu odvolacieho senátu o odmene verejného obhájcu nie je usnesením odvolacieho senátu a zvlášte nie usnesením odvolacieho senátu o útratách trestného pokračovania, proti ktorému v smysle § 378 tr. p. je prípustná sťažnosť k vyššej stolici, ale administratívnym opatrenim predsedu senátu, následkom čoho sťažnosť proti tumuto opatreniu predsedu senátu ako proti opatreniu administratívnemu patrí do oboru pôsobnosti prezídia vrchného súdu, ktoré je v tomto smere dozeracím úradom a ktorému prislúcha, aby rozhodlo o vytýkaných vadách ustálenia odmeny verejného obhájcu. Preto postúpil Najvyšší súd sťažnosť verejného obhájcu prezídiu vrchného súdu k ďalšiemu opatreniu.

Citace:

Čís. 6308. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 439-440.