Čís. 6184.

Spáchal-li odsúdený po svojom podmienečnom propustení z trestu v dobe skušobnej nový trestný čin, má mu byť v smysle § 36 zák. čl. XXXVII:1880 vymeraný sjednotený trest a nie trest úhrnný.
(Rozh. zo dňa 26. apríla 1938, Zm III 145/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre zločin krádeže atď. zmätočnú sťažnosť odsúdeného zamietol.
Dôvody:
Proti rozsudku krajského súdu, ktorým bol odsúdenému A. vymeraný úhrnný trest v smysle §§ 517 a 518 tr. p., ohlásil menovaný odsúdený zmätočnú sťažnosť čo do výmery trestu.
Zmätočná sťažnosť, ktorá je zrejme založená na dôvode zmätočnosti podľa § 518, odst. 9 tr. p., je bezzákladná.
A., ktorý bol rozsudkom krajského súdu zo dňa 14. apríla 1930, resp. rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 25. júna 1930 pravoplatné odsúdený na trinásť rokov a osem mesiacov káznice, bol z tohoto trestu dňa 4. septembra 1933 podmienečne prepustený na skušobnú dobu. Pravoplatným usnesením komisie pre podmienečné prepustenie z trestu pri krajskom súde v T. zo dňa 5. októbra 1936 bolo podmienečné prepustenie z trestu A. odvolané a bol nariadený výkon zbytku uloženého trestu.
Trestné činy, ktoré boly predmetom druhého základného rozsudku krajského súdu zo dňa 27. decembra 1935, resp. rozsudku vrchného súdu zo dňa 4. marca 1936 a usnesenia najvyššieho súdu zo dňa 24. júna 1936, spáchal odsúdený A. v apríli, máji a júni 1934, tedy po podmienečnom prepustení z trestu, a to vo skušobnej dobe.
Preto podľa stálej judikatúry najvyššieho súdu mal byť odsúdenému A. v smysle § 36 zák. čl. XXXVII:1880 vymeraný sjednotený trest a nie úhrnný trest, ktorý bol krajským súdom v napadnutom rozsudku stanovený (Sb. min. spravedl. čís. 701 a 709).
Podľa zásad uvedených v rozhodnutí najvyššieho súdu č. Zm III 182/30, uverejnenom v Sbierke min. sprav, pod čís. 701, vymeranie sjednoteného trestu bolo by bývalo menej priaznivé pre odsúdeného A. než vymeranie úhrnného trestu, lebo vymeraním úhrnného trestu bola doba základných trestov napadnutým rozsudkom skrátená, kým sjednotený trest v smysle § 36 zák. čl. XXXVII:1880 mal by byť — odchylne od úhrnného trestu (§ 104 tr. z.) — v tomto prípade vymeraný jednoduchým spočítaním základných trestov, nakoľko išlo tu o základné tresty rovnakého druhu.
Poneváč však v neprospech odsúdeného nebola ohlásená zmätočná sťažnost, nemohol najvyšší súd vymerať sjednotený trest namiesto úhrnného trestu, ktorého výmera je pre odsúdeného priaznivejšia.
Zmätočná sťažnosť, ohlásená odsúdeným A. cieľom sníženia vymeraného trestu, je tedy bezzákladná, lebo odsúdený sa následkom toho, čo bolo hore uvedené, nemôže ešte domáhať ďalšieho sníženia trestu, a bola preto v smysle § 36, odst. 1 por. nov. zamietnutá.

Citace:

č. 6184. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 211-212.