NPD documents search: Váž. civ., 15 (1933), sv. 1

Čís. 15646.

I. Ak erár poradom bemej exekúcie zabavil pohľadávku, na krytie ktorej daná bola zmenka, túto zmenku však nezabavil a daňový dlžník zmenku po zabavení pohľadávky previedol na iného, možno neplatnosť tohoto prevodu (odst. 1 § 383 zák. čís. 76/1927 Sb. z. a n.) namietať každému občianskoprávnemu nástupcovi daňového dlžníka a tomu zmenkovoprávnemu nástupcovi, ktorý vedel, že ide o kryciu zmenku a že jej prevod stal sa po zabavení pohľadávky, na krytie ktorej bola daná. II. V spore daňového dlžníka o dobytie pohľadávky, ktorej sa berná exekúcia týká (§ 387 zák. čís. 76/1927 Sb. z. a n.), možno spornú otázku, do akej miery bola táto — periodicky splatná — pohľadávka (arendovné) zabavená, riešiť zpravidla len pri účasti eráru v spore.
III. Keď je v platebnej zápovedi podľa § 383 zák. č. 76/1927 Sb. z. a n. výslovne uvedené, že erár je oprávnený zabavenú pohľadávku i s prípadnými úrokami vybrať až po výšku vymáhaných daňových nedoplatkov s príslušenstvom, má to ten istý účinok, ako keby bolo došlo v súdnej exekúcii aj k prikázaniu nároku k vybraniu. 1
(Rozh. z 19. novembra 1936, Rv IV 434/36.)
I.—II. žalovaní vzali od vd. Glzely G. do arendy pozemky za ročné arendovné 8500 švajc. frankov a III. žalovaný prevzal za ich zävazky solidárne ručenie. Na krytie pohľadávky vd. Gizely G. z arendálnej smluvy dané boly zmenky. Vd. Gizela G. jednu v týchto zmeniek vyplnila, protestovala proti žalovaným a po proteste ju indosovala na Dr. Jozefa E. a tento na žalobkyňu. Proti zmenkovému platebnému príkazu, vydanému na žalobu žalobkyne, namietali žalovaní medzi iným, že pohľadávka vd. Gizely G. na arendovné bola platebnou zápoveďou berného úradu v G. zo dňa 10. októbra 1931 zabavená na daňové dlhy vd. Gizely G., tak že žalobkyňa, ktorá má — ako postprotestná indosatárka — len práva vd. Gizely G. (§ 14, odst. 2 zmenk. zák.), nie je oprávnená zmenku uplatňovať. Podľa stanoviska žalobkyne bolo spomenutou platebnou zápoveďou zabavené len arendovné splatné do jej vydania, toto arendovné však vd. Gizela G. eráru prepustila v spore č. Ck 16/35 2 modifikovaním svojej žalobnej žiadosti, že žalovaní povinni sú istinu složiť do súdneho depozitu v prospech berného úradu v G.
Oba nižšie súdy zmenkový platebný príkaz zbavily účinnosti. Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu rozviazal a uložil mu ďalšie pojednávanie a nové rozhodnutie.
Dôvody:
Podľa platebnej zápovedi berného úradu v G. zo dňa 10. októbra 1931 bola zabavená pohľadávka vd. Gizely G., prislúchajúca jej proti I. a II. žalovaným z nájomného (správne arendovného) »v sumě 8500 švajciarskych frankov, splatná podľa smluvy«.
Je sporné, či týmto zabavením bola dotknutá aj pohľadávka vd. Gizely G. zo spornej zmenky, ktorá bola daná na krytie jej pohľadávky z arendálnej smluvy, vzhľadom na to, že táto zmenka nebola berným úradom zabavená podľa § 385 zák. č. 76/1927 Sb. z. a n.
Túto otázku treba riešiť na základe ustanovení §§ 392 a 393 cit. zák., že daňový dlžník je povinný dať exekučnému úradu, ktorý pohľadávku zabavil, zprávy, ktorých je treba k vymáhaniu pohľadávky a vydať listiny, ktoré má o nej, a že ho exekučný úrad môže k tomu donútit aj svojím výkonným orgánom; ak však závisí poddlužníkov záväzok k plneniu na tom, že mu budú ako vzájomné plnenie odovzdané veci, ktoré sú u dlžníka, je tento povinný ich na vyzvanie exekučného úradu vydať, aby boly dané poddlžníkovi. Formálny postup v tejto veci je upravený odst. 2 § 393 cit. zák.
Ak dovodzuje sama žalobkyňa, že zmenky boly vyžiadané a dané výlučne tým cieľom, aby v prípade neplatenia arendovného mohla byť pohľadávka na základe nich rychlejšie uplatnená, a že arendátori boli povinní arendovné platiť iba proti prezentovaniu zmenky a len do rúk toho, kto mal zmenku v držbe, uznáva sama súvislosť spornej zmenky s pohľadávkou z arendovného, ktorej sa zabavenie aspoň čo do základu týka.
V tom prípade, predpokladajúc, že skutočne spornou zmenkou krytá časť arendovného bola predmetom platebnej zápovedi — o čom bude ďalej reč — bola by nepochybné daňová dlžníčka vd. Gizela G. povinná po sdelení platebnej zápovedi vydať daňovému veriteľovi spornú zmenku, čím by mu bola daná aj možnosť zabaviť zmenku podľa § 385 cit. zák.
Keby bola tedy do arendy dávajúca cedovala Drovi Jozefovi E. zmenku resp. touto zmenkou krytú čiastku arendovného po tom, čo jej bola doručená platebná zápověď, — a jestli bola skutočne táto čiastka arendovného zabavená, bola by tak učinila dispozíciu zakázanú podľa odst. 1 § 383 cit. zák., ktorá je preto neplatná a ktorej neplatnosť by žalovaní, hľadiac na ustanovenie odst. 2 § 14 zmenk. zák., právom by mohli uplatňovať tak proti Drovi Jozefovi E., ako i proti žalobkyni ako postprotestným indosatárom.
Pre riešenie tejto otázky však nebol zistený potrebný skutkový stav, najmä o tom, kedy bola doručená platebná zápoveď postprotestnej indosantke vd. Gizely G. a kedy bola spomenutá pohľadávka cedovaná resp. kedy bola zmenka po proteste indosovaná na Dra Jozefa E. (Srov. rozh. Úr. sb. č. 2486.)
Zabavenie je vykonané už doručením platebnej zápovedi poddlžníkom do ich rúk (odst. 3 § 383 zák. č. 76/1927 Sb. z. a n.) a púhe postprotestné indosovanie zmenky nedává žalobkyni právne postavenie majiteľa zmenky, ktorý ju nadobudol normálnym indosamentom. Len proti tomuto by bolo treba dokazovať, že pri nadobudnutí zmenky vedel, že zmenkou krytá pohľadávka bola zabavená.
Mimo toho však třeba vyriešiť otázku, či je platebnou zápoveďou z 10. októbra 1931 postihnutá práve pohľadávka arendovného, krytá touto zmenkou, hľadiac na obsah, že sa zabavuje »pohľadávka prislúchajúca vd. Gizele G. ako daňovému dlžníkovi proti I. a II. žalovaným z titulu nájomného (správne arendovného) v sumě 8500 švajciarskych frankov, splatné podľa smluvy« pre daňové nedoplatky 504485 Kč 70 h a 7% ich úroky. Otázky, či doručením tejto zápovedi poddlžníkom boly zabavené len do dňa 10. októbra 1931 splatné a nezaplatené čiastky arendovného a či aj tie, ktoré sa staly pozdejšie sročnými — či výsledkom sporu, vedeného pod č. Ck 16/35, podľa ktorého totiž žalovaní boli uznaní povinnými tam uplatňovanú zmenkovú istinu 50000 Kč s prísl. uložiť do súdneho depozitu v prospech berného úřadu v G. z dôvodu tejže platebnej zápovedi, bol nárok štátnej finančnej správy uspokojený, nemožno predbežne riešiť v smysle odst. 3 § 387 cit. zák. Žalovaní poddlužníci boli totiž povinní oznámiť exekučnému úradu tento spor. Ak sa tak nestalo, bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 225 Osp. dať im tým cieľom primeranú lehotu, lebo ide tu o záväzné právne ustanovenie, v smysle ktorého čsl. stát, pristúpivší na základe takého oznámenia do sporu ako vedľajší intervenient má právo nerozlučného spoločníka (§ 88, odst. 3 Osp.).
Tým zákon zrejme dal na javo, že zpravidla nemôže byť riešený spor bez účasti státu ako daňového veriteľa, najmä keď je sporný rozsah záložného práva, ktoré stát exekúciou nadobudol, resp. keď je sporné, či bol práve predmet sporu postihnutý daňovou exekúciou. K tomu treba poznamenať, že prípadný prejav zástupců štátu o tom, ako třeba rozumeť platebnej zápovědi čo do rozsahu zabaveného práva, nemôže byť preskúmavaný sporovým súdom so zreteľom na to, že ide tu o bernú exekúciu, z ktorej vyskytnuvšie sa sporné otázky sú povolané riešiť s výhradami uvedenými v zákone č. 76/1927 Sb. z. a n. (tu srov. § 357) finančné úrady.
V ďalšom priebehu sporného pokračovania bude tak štátu daná aj možnosť podať návrh, aby zažalovaná pohľadávka bola složená u súdu (odst. 3 § 387 zák. č. 76/1927 Sb. z. a n.).
Údaj dovolacej žiadosti, že »pohľadávka« nebola k vybraniu prikázaná, odporuje obsahu citovanej platebnej zápovedi, lebo v nej výslovne je obsiahnuté, že štát je oprávnený pohľadávku i s prípadnými úrokami vybrať až po výšku vymáhaných nedoplatkov s príslušenstvom, čo podľa stálej súdnej praxi má ten istý účinok, ako keby bolo došlo v súdnej exekúcii aj k prikázaniu nároku k vybraniu (Sb. n. s. č. 14212).
So zreteľom na vyložené stanovisko nie je spor zralý na konečné rozhodnutie, preto bolo treba rozsudok odvolacieho súdu podľa § 543 Osp. rozviazať a uložiť mu ďalšie pokračovanie.

Srov. Sb. n. s. č. 14212.
Viď Úr. sb. č. 2486.

Citace:

Čís. 12510. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1934, svazek/ročník 15/1, s. 490-492.