NPD documents search: Právník, 65 (1926) - Za podmínek § 2 zákona ze dne 17. října 1919

Čís. 4577.

Zodpovědný redaktor, obžalovaný z prečinu utrhania na cti podla § 1 zák. čl. XLI:1914, spáchaného uveřejněním referátu o verejnom súdnom pojednávaní, nemože byť odsúdený pre zanedbanie povinnej pečlivosti podla § 6 zák. č. 124/24 Sb. z. a n.,vyskytuje-li sa v jeho prospěch dóvod vylučujúci trestnosť podla § 44 zák. čl. XIV :1914.
»Verné a pravdivé« sdelenie v smysle § 44 zák. čl. XlV:1914 nevyžaduje, aby uverejnená zpráva obsahovala doslovne, čo bolo predmetom úradného pojednávania; stačí, shoduje-li sa zpráva v podstatě s tým, o čom bolo pojednávané; len tendenčné a jednostranné sdelenie o úradnom jednaní nepožívá beztrestnosti.
(Rozh. z 20. decembra 1932, Zm III 413/32.)
Obžalovaný J. L., zodpovědný redaktor periodického časopisu uveřejnil dodaný mu referát o priebehu odvolacieho pojednávania v spore o rozluku medzi manželmi A-ovými. V článku bolo uvedené, že B. A-ová preto sa neodváži dostavit’ sa před československé súdy, lebo štátne zastupitelstvo v P. vydalo proti nej zatykač pre zločin padelania listiny a pre křivé svědectvo. B. A-ová podala ako súkromná žalobkyňa proti J. L. obžalobu pre prečin pomluvy tlačou podla §§13 odst. II. č. 1 zák. čl. XLI:1914. Súdy nižších stolíc obžalovaného sprostily podla § 326 č. 1 tr. p. obžaloby. Najvyšší súd zmatočnu sťažnosť hlavnej súkromnej žalobkyne B. A-ovej zamietol.
Z dovodov:
V smysle bodov 1 a), c) § 385 tr. p. napáda sťažovaterka rozsudok vrchného sudu preto, že súd vraj omylné aplikoval zákon, zvlášť §§ 13 a 16 zák. čl. XLI:1914 a § 53 zák. čl. XIV: 1914, keď vyriekol, že inkriminovaný článok netvoří trestný čin. Vrchný súd nezaložil svoj oslobodzujúci výrok na §§ 13 a 16 zák. čl. XLI:1914, nepoužil tedy ani § 53 zák. čl. XIV: 1914, avšak oslobodil obžalovaného na základe bodu 1 § 326 tr. p. z toho dóvodu, že inkriminovaný passus závadného novinářského článku je len referátom o priebehu verejného odvolacieho pojednávania před vrchným súdom v B. v spore o rozluku medzi manželmi A-ovými, ďalej lebo článok bol uverejnený len cielom prostého sdelenia o priebehu pojednávania a nebolo jeho účelom rozchyrovať, že súkromná obžalobkyňa sa dopustila trestných činov. Vrchný súd sa sice neodvolával na § 44 zák. čl. XIV: 1914, odóvodnenie rozsudku však zodpovedá v podstatě nariadeniu citovaného §u, že trestné pokračovanie je vylučené, ide-li o obsah takého výroku, ktorý verne podla smyslu a pravdivé sdeluje verejné pojednávanie úřadu. Tento dovod vylučuje trestnosť činu, preto oslobodzujúci výrok vrchného súdu bol by mal byť založený na bode 3 § 326 a nie na bode 1 § 326 tr. p. Najvyšší súd tedy považuje z dovodu materiálneho uplatnenú časť zniátočnej sťažnosti za založenú len na bode 1 c) § 385 tr. p., a uplatnenú v podstatě preto, že § 44 zák. čl. XIV: 1914 mylné bol použitý.
Zmátočná sťažnosť je bezzákladná. Mylný je názor sťažovateťkyne, že by sa obžalovaný preto nemohol odvolávat’ na to, že verne sdělil priebeh verejného pojednávania, lebo článok nečítal a o jeho pravdivosti sa nepřesvědčil. Keby sa obžalovaný nemohol odvolávat na § 44 zák. čl. XIV: 1914, mohol by byť odsúdený ako zodpovědný redaktor len pre priestupok podla § 6 zák. č. 124/1924 Sb. z. a nar. Tento priestupok patří sice medzi trestné činy spáchané z nedbalosti, je však len rázu subsidiárneho, lebo móže byť aplikovaný proti odpovědnému redaktorovi len vtedy, keď podla § 1 citovaného zákona nelze mu trestný čin, spáchaný obsahom tlačiva, pričítať podla ustanovení trestného zákona, totiž keď neuverejnil článok úmyselne. Poneváč zodpovědný redaktor, ktorý je obžalovaný na základe § 1 citovaného zákona pre čin spáchaný úmyselne, nemóže byť odsúdený, keď sa v jeho prospěch vyskytuje dovod trestnosť vylučujúci podla § 44 zák. čl. XíV:1914, preto nelze trestať ani za nedbalosť v tom istom případe. Najvyšší súd nesúhlasí ani s tým názorom sťažovateťkyne, že obžalovaný bol mylné oslobodený: 1. lebo inkriminovaný článok nie je vraj púhym referátom o priebehu pojednávania před súdom konaného, naopak nadpis a obsah článku poukazuje vraj na to, že úmysel povodců směroval k senzácii a k zahanbeniu obžalobkyne, 2. lebo podla zistených skutečností na pojednávaní konanom v spomenutom spore o rozluku nebolo přednesené, pre jaké trestné činy bol údajne vydaný zatykač proti obžalobkyni, sdelenie zprávy nebolo tedy ani věrné ani pravdivé. Inkriminovaný článok obsahuje sice aj privátné poznámky povodců, avšak len v odstavciach 2. a 3. Prvý odstavec článku, — ktorý obsahuje aj inkriminovaný výrok — je podla jeho stilizácie referátom o priebehu pojednávania před súdom v spore o rozluku a inkriminovaný výrok je v článku uvedený ako časť přednesu advokáta jednej spornej strany. Co sa však týče otázky, či bola zpráva verná najvyšši súd vychádza z týchto úvah: Věrné a pravdivé sdelenie v smysle § 44 zák. čl. XIV: 1914 nevyžaduje nezbytné, aby uverejnená zpráva obsahovala doslovné to, čo bolo predmetom úradného jednania. Doslovné reprodukovať přednášku stránok jednajúcich před súdom je pre novinára takmer nemožné. Zpráva je věrná a pravdivá, keď v podstatě odpovedá tomu, o čom bolo jednané. Len tendenčné a jednostranné sdelenie úradného jednania nepoživa beztrestnosti; sama tá okolnost’ však, že zpráva bola dajako obarvená, nevylučuje použitie § 44 zák. čl. XIV: 1914. V tomto pripade — podla zistených skutočnosti — zpráva o pojednáváni sa odchyluje od přednášky stránky len v tom, že na pojednáváni stránka alebo jej zástupca tvrdil o obžalobkyni len to, že proti nej bol vydaný zatykač, naproti tomu zpráva obsahuje aj to, že zatykač bol vydaný pre zločiny falšovania listiny a falošného svědectva. Hladiac k tomu, že zatykač sa vydává pre zločiny, rozdiel medzi skutočnou přednáškou na pojednáváni a medzi zprávou o nej je nepatrný. Preto nelze ustájiť, že uvedeným doplňkom povodca článku by bol chcel tendenčne na archu obžalobkyne změnit’ to, čo bolo přednesené na pojednáváni, a to tým menej, lebo privátné poznámky povodců, obsažené v 2. a 3. odstavci inkriminovaného článku, nie sú podla smyslu celého článku v súvislosti s inkriminovaným výrokom. Nelze tedy ustálit’, že sdelenie by nebolo věrné a pravdivé. Poneváč je tu dovod vylučujúci trestnosť podla § 44 zák. čl. XIV: 1914, preto sa nemýlil vrchný súd, keď oslobodil obžalovaného od obžaloby. Bezzákladná zmátočná sťažnosť bola v smysle § 36 tr. p. nov. zamietnutá.

Citace:

Za podmínek § 2 zákona ze dne 17. října 1919. Právník. Časopis věnovaný vědě právní i státní. Praha: Právnická jednota v Praze, 1926, svazek/ročník 65, číslo/sešit 1, s. 40-41.