Čís. 6135.

K dôkázu omluviteľného omylu (§ 6, odst. 2, písm. b) zák. čís. 108/ 1933 Sb. z. a n.) nestačí len omyl po objektívnej stránke, ale je treba, aby pachatel' už v dobe spáchania činu znal okolnosti, na ktoré sa potom odvolal k dokázaniu omluviteľného omylu.
Poukazovanie na nebezpečné prekročovanie zákona (o pytliactve) je vo verejnom záujme nielen vtedy, keď porušovanie zákona nebolo ešte predmetom úradného vyšetrovania, ale aj vtedy, keď už bolo zahájené trestné pokračovanie proti vinníkom, lebo verejnost’ má záujem na tom, aby sa dovedela, že sa porušovanie zákona skutočne aj trestne stíhá.
(Rozh. zo dňa 14. februára 1938, Zm III 473/37.)
Obžalovaný A., funkcionár poľovníckeho spolku, napísal a v dvoch odborných časopisoch, ktorých zodpovednými redaktormi boli obžalovaní B. a C., uverejnil dva články, v ktorých referoval o tom, že súkromný žalobca bol v troch prípadoch lesnými orgánmi pristihnutý v cudzom revíre v společnosti pytliakov a že táto okolnost’ je už predmetom vyšetrovania príslušných úradov. Súd prvej stolice sprostil všetkých troch obžalovaných podľa § 326, čís. 3 tr. p. obžaloby s odôvodnením, že sa im podaril dôkaz pravdy alebo aspoň dôkaz omluviteľného omylu. Odvolací súd bol opačného názoru a uznal obžalovaného A. vinným dvojnásobným prečinom pomluvy podľa § 2 zákona o ochraně cti a obžalovaných B. a C. každého prečinom pomluvy. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol vrchný súd mimo iného, že sa obžalovaní nemôžu dovolávať dôkázu omluviteľného omylu už preto, lebo v dobe uverejnenia závadných článkov četnictvo už vyšetrovalo prípad súkromného žalobcu a podalo na neho trestné oznámenie, takže nebolo vraj vo verejnom záujme, aby bolo v časopisoch na onen prípad poukazované.
Najvyšší súd následkem zmätočných sťažností obžalovaných a verejného obhájcu zrušil z úradnej povinnosti podľa § 35, odst. 1 por. nov. rozsudek vrchného súdu čo do všetkých obžalovaných a vrchnému sudu uložil, aby znovu vo veci jednal a rozhodol; zmätočné sťažnosti odkázal na toto rozhodnutie.
Dôvody:
Proti rozsudku vrchného sudu ohlásili všetci obžalovaní a verejný obhájca za obžalovaného C. zmätočné sťažnosti podľa § 385, čís. 1 c) tr. p., ktoré obžalovaní A. a B. odôvodnili. Pii preskúmaní věci presvedčil sa najvyšší súd, že vrchný súd nezistil všetky okolnosti, od ustálenia ktorých závisí možnosť použitia príslušných ustanovení trestných zákonov. Treba uznat’ za správný záver odvolacieho súdu, že obžalovaným sa dôkaz pravdy sdelených skutočností nepodaril, a stačí v tomto smere odkázat’ sťažovateľov na dôvody napadnutého rozsudku vrchného súdu, ktoré sťažovateľmi neboly vyvrátené, lebo ani v jednom z troch v rozsudku bližšie uvedených prípadov nebolo dokázané, že súkromný žalobca pytlačil, alebo že bol v spojení s pytliakmi.
Pokial’ však vrchný súd vyslovil, že obžalovaní ani nedokázali aspoň také okolnosti, pre ktoré s objektívneho hľadiska mohly byť sdelené skutočnosti dôvodne pokládané za pravdivé, neľze jeho závěru přisvědčit’.
Čo sa predne týká otázky, či sa sdeľovanie skutočností stalo vo verejnom záujme, má vrchný súd za to, že obžalovaný sa v prípade údajnéno pytliactva u turistickej chaty na K. nemôže dovolávat’ omluviteľného omylu preto, poneváč četnictvo, keď inkriminované články boly uverejnené, tento prípad už vyšetrovalo a tiež trestné oznámenie na súkromného žalobcu podalo, lebo nie je vraj vo verejnom záujme, aby v periodickom časopise bolo na taký prípad poukazované.
Názor tento nie je správný. Verejný záujem nemožno obmedzovať len na prípady, keď ešte nedošlo k trestnému vyšetrovaniu, alebo oznámeniu, lebo tento výklad je príliš úzký a neodpovedá zneniu a intenciám zákona. Podľa § 6, odst. 4 zákona čís. 108/1933 Sb. z. a n. rozumie sa verejným záujmom najmä taký záujem, ktorý má spoločnosť alebo jednotlivé jej složky na zachovaní zákonov a na odstránení zlorádov z verejného života.
V tomto prípade bola sdelením funkcionárov loveckých spolkov a časopisov v odbornom (loveckom) periodickom časopise verejnost zvlášte lovecká upozornená na nebezpečné prekročovanie zákona o pytliactve, ako i na to, že pre toto prekročovanie bolo už zavedené trestné pokračovanie proti vinníkom, medzi ktorými bol pomenovaný aj súkromný žalobca. Také sdelenie treba považovat’ za učinené vo verejnom záujme, lebo sa ním poslúži verejnému záujmu, keď sa verejnost’ dozvie, že prekročovanie zákonov o pytliactve sa skutočne aj trestne stíhá.
Vrchný súd má za to, že sa obžalovaným nepodaril dôkaz omluviteľného omylu, poneváč nedokázali podstatné skutočnosti, odôvodňujúce obvinenie súkromného žalobcu z pytliactva, resp. zo spojenia s pytliakmi.
Z prevedeného dokazovania krajský súd zistil, a toto zistenie vrchný súd prijal, že vo všetkých troch prípadoch, o ktorých sa viedol dôkaz pravdy, konalo četnictvo šetrenie proti súkromnému žalobcovi pre podozrenie z pytliactva a zo spojenia s pytliakmi a že proti nemu boly četnictvem učinené trestné oznámenia, že v druhom prípade pytliactva v lese »na P.« došlo v prvej stolici i k odsudzujúcemu rozsudku, ktorý však krajinským úradom bol zrušený a súkromný žalobca od prestupku pytliactva oslobodený.
Treba ďalej prihliadnuť na to, čo nižšie súdy z predmetu dôkázu zistily. V prípade, sbehnuvšom sa u turistickej chaty na K., zistily nižšie súdy, že v společnosti súkromného žalobcu bol videný za krátko na to pre nebezpečné pytliactvo stíhaný E. a že boli pristihnutí dva loveckí psi súkromného žalobcu, ako naháňali v revíre okolo chaty zajacov. V prípade na P. bolo zistené, že súkromný žalobca a jeho spoločník M. vošli neoprávnene s puškou do cudzieho revíru a v prípade nad D. bolo zistené, že hájnik O. pristihol v lese troch pytliakov, z ktorých jeden sa podobal hlavnému súkromnému žalobcovi. Tento podstatný obsah prevedeného dôkazu hľadiac na okolnosľ, že pre tieto okolnosti bolo na súkromného žalobcu so strany četnictva podané trestné oznámenie a že bolo aj zavedené trestné pokračovanie proti súkromnému žalobcovi, treba dôvodne považovat za objektivne postačujúci, aby sdelené skutočnosti mohly byť s objektívneho hľadiska pokládané za pravdivé.
Avšak k dôkazu omluviteľného omylu nestačí len omyl po objektívnej stránke, ale je treba, aby pachatel’ okolnosti, na ktoré sa odvolal k dôkazu omluviteľného omylu, znal v dobe spáchania pomluvy, to je v době uverejnenia inkriminovaného článku, tedy treba omylu i po subjektívnej stránke.
Obžalovaný A. sa v tomto smere na odvolacom hlavnom pojednávaní zodpovedal tak, že o veci ho informovali četnícki strážmajstri P. a V., ktorí konali patričné četnícke šetrenie proti súkromnému žalobcovi, ďalej politický komisár F. a hájnik S. a že preto dôveroval spoľahlivosti ich zpráv, a druhí dvaja obžalovaní odvolali sa na spoluobžalovaného A. a tvrdili, že, hľadiac na jeho postavenie ako miestopredsedu svazu loveckých ochranných a kynologických spolkov na Slovensku, mu dôverovali a zprávy uverejnili.
Tieto okolnosti, rozhodné s hľadiska subjektívnej stránky dôkazu omluviteľného omylu v dobe uverejnenia inkriminovaných článkov, vrchný súd nezistil a najvyšší súd ich v dôsledku zásady § 33, odst. 3 por. nov. sám zistiť nemôže. Preto pokračoval najvyšší súd z úradnej povinnosti podľa § 35, odst. 1 por. nov., zrušil rozsudok vrchného súdu a uložil mu, aby po doplnení skutkovom v naznačenom smere znova vo veci rozhodol.

Citace:

Čís. 6135. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 117-119.