Sociálne postavenie uhorského obyvateľstva,

zvlášť neslobodného, počiatkom XIII. stor. podľa Regestru varadínskeho.

Jozef Karpat (Bratislava1.
Prvá polovica XIII. stor. je pre vývoj sociálneho postavenia obyvateľstva v Uhorsku dobou najvýš pozoruhodnou. Sposobiły to súčasné politické pomery.
Uhorský štát nachádzal sa v prerode. Stará forma štátu patrimonijného nevyhovovala pokročilejčím už pomerom. Súčasne uplatňovaly sa v Uhorsku dozvuky západoeuropských vlivov feudálnych, ktorým daly voľný priechod zvlášť rozhárané pomery za vlády Ondreja II. Niekdajšieho patrimoni jného monarchu olupovali politicky mocní predáci o posledné zbytky moci: panovník hľadal záchranu v donáciách, chcejúc si takto pripútať obdarených. Ale dosiahol priamo opaku: donáciami obohatení drobní šľachtici, vojaci a úradníci založili na darovaných im statkoch svoju politickú moc. Statky, vtedy jediný prameň bohatstva, vyniesly týchto zbohatlíkov na povrch politického života. Vznikla z nich mocná šľachta veľkostatkárska, ktorá hrozila strhnúť na seba všetku verejnú moc. Kráľovská moc upadala, súc obmedzovaná veľkostatkármi i držiteľmi verejných úradov, ktorí počali hľadieť na svoje funkcie ako na súkromný majetok panovníka, daný im v dedičné, neodňateľné léno. V protivé k západoeurópskemu lennému sriadeniu však neboli títo lenníci viazaní voči panovníkovi k primeraným protislužbám, čo zase posílilo ich postavenie. Ale tiež četné immunity, udeľované zpočiatku hlavne cirkvi, otriasaly postavením panovníka. Hrozilo nebezpečie, že panovník bude v moci úplne obmedzený a vládu strhne na seba kasta ctižiadostivých veľkostatkárov.
Tento vývoj však nebol dovršený: feudalizmus nemohol sa v Uhorsku praktický osvedčiť, lebo Uhorsko bolo — v porovnaní s ríšou rímsko-nemeckou — málo rozsiahle. Ale pôsobilo tu i to, že v dobe, kedy feudálne myšlienky sa v Uhorsku začínaly uplatňovať, holy to už len dozvuky starého feudalizmu, na troskách ktorého kľúčilv v západnej Europe nové myšlienky. Bola to reakcia proti starému súkromnoprávnemu nazieraniu na verejnú moc: prameňom tejto moci nemal byť v budúcnosti kráľ, ale nadradený subjekt: štát, územný celok. Držiteľom moci však mal byť kráľ a slobodní občania vospolok. Z tohoto potom vyplynulo vytvorenie sa stavov, účastniacach sa na vykonávaní verejnej moci: každý stav mal hájiť svoje záujmy. Vývoj urýchlil i rozkvet kultúry: oživnutím peňažného hospodárstva rozšíril sa blahobyt v širších vrstvách a obrodil kultúrny život.
Bolo preto prirodzené, že tieto nové principy i v Uhorsku našly ohlas: a síce pomerne o mnoho skorej, než principy feudálne, ba skôr, než by lenný systém bol zovšeobecnel. Súvisí to zase s pokročilejšími pomermi a vhodnosťou nového systému. Nebolo zaiste žiadnou zvláštnosťou, že uhorská rodová šľachta vzoprela sa ľubovôli menej početnej šľachty veľkostatkárskej a vymohla v Zlatej bulle na kráľovi, ešte skorej než by bolo bývalo neskoro, také ústavné záruky, ktoré zahatily ďalší vývoj lenného systému. Kráľ už v budúcnosti nemal byť oprávnený voľne učiniť jednotlivcov vlastníkmi čiastkv verejnej moci: tejto mali sa účastnil’ s kráľom spolu politicky slobodní občania. Pre prameň verejnej moci vytvoril sa neskôr zvláštny pojem: Sacra corona regni Hungariáe, zaiste nie odlišný od súčasného pojmu »koruny kráľovstva« a pod., ako územného príp. korporatívneho subjektu, rozšíreného i v ostatnej Europe. Tým i v Uhorsku boly dané podmienky pre vývoj stavovskej formy štátu. Vývoju bol určený nový smer a forma patrimonijná prešla temer priamo vo stavovskú. Feudálne vlivy prirodzene tiež nezostaly bez účinkov. V tomto smere bolo spôsobené vlivom odštiepenia sa feudálnej šľachty veľkostatkárskej rozdelenie — i keď len faktické — šľachty na vyššiu a nižšiu. Na immunitách však šľachta založila svoju pozemkovú výsosť. Ba i korene komitátnej samosprávy možno hľadať v súčasných pomeroch. Panovník síce i naďalej zoslal obmedzený, ale z inej strany: delil sa o moc nie s jednotlivcami, ale s celými spoločenskými triedami.
Tento vývoj pretiahol sa celou prvou polovicou trinásteho storočia, ba i cez ňu. Preto je táto doba obdobím politických i spoločenských nevyhráneností, kedy dva rôzne principy sa potieraly, ba často paralelne pôsobily.
Pod vlivom vylíčených politických pomerov vyvíjaly sa prirodzene i pomery spoločenské. Zaiste nemožno ešte v tejto dobe hovoriť o stavoch: existovaly iba faktické spoločenské skupiny, často nie presne od seba oddelené. Medzi nimi stáli na prvom mieste politicky slobodní majitelia slobodnej (t. j. vlastnej) pôdy: mali zásah do verejných záležitostí a boli povinní vojenskou službou kráľovi Tvorili šlachtu. Postavením blizkí prvej triede boli príslušníci duchovenstva. Druhú skupinu spoločenskú predstavovali súkromnoprávne slobodní drži telia neslobodnej, t. j. cudzej pôdy. za ktorej užívanie boli viazaní istými službami vlastníkovi pôdy. Do tretej skupiny patrili neslobodní. Pomimo týchto skupín stáli cudzinci a nekresťania. — Vlivom súčasných pomerov však i v týchto sociálnych triedach nastaly zmeny: predne počala sa šľachta po vzniku veľkostatkárskej šľachty štepiť na vyžšiu a nižšiu. Cirkev dala podnet k immunitnému sriadeniu. Druhá trieda, zahrňujúca všetkých slobodných nešľachticov, rozkladala sa viacerými smermi: jedni boli povyšovaní medzi šľachtu tým, že dostali slobodné statky, iní přimykali sa k novovznikajúcemu z cudzincov stavu mestskému, jednak — a to prevažným dielom — podliehali pozemkovej výsosti šľachty na immunitách, blížiac sa, ako poddaní k tretej triede neslobodných. Jádro neslobodných, otroci, naopak fakticky stúpli postavením k poddaným, aby s nimi časom splynuli.
V prvej polovici XII1. stor. pravda pomery nedospelý k tomuto stupňu, ba naopak: nachádzaly sa v štádiu vývoja. Ráz jednotlivých spoločenských tried sa teprv začínal uvedeným spôsobom meniť, takže pôvodné triedenie obyvateľstva ešte trvalo, ale nebolo už všeobecným. Je preto pozoruhodné sledovať tento vývoj v určitom časovom medzidobí.
K poznaniu týchto pomerov spoločenských veľkou mierou prispela do tejto doby spadajúca veľmi význačná právna pamiatka: Reqestrum varadínske. Vzniklo v rokoch 1205—1235, nezachovalo sa však na dnešné doby v originále, ale v tlačenom opise z r. 1550. O nové kritické a upravené vydanie postarali sa J. Karácsonvi a S. Borovszky (Budapešť 1903). Regestrum býva spomínané v súvislosti s inštitúciou božích súdov: obšahuje totiž 289 súdnych zápisov varadínskej kapituly, týkajúcich sa převážným dielom božích súdov, ktoré boly pred varadínskou kapitulou konané. Kapitula táto zaujímala predné miesto medzi t. zv. loca credibilia, ktoré bolv oprávnené ku konaniu božích súdov a vydávaniu vieryhodných listín. Takéto akty boly za značované v protokole, akým je tiež varadínske Regestrum. Keďže ale hojnou mierou tu bolo označené i postavenie osôb, pred kapitulu sa dostavivších, v niektorých smeroch veľmi presne môžeme usúdiť na súčasné spoločenské pomery.
Trieda politicky slobodných je pomerne najriedšie v Regestru spomínaná, lebo šľachtici len riedko sa podrobovali ordálom a pred varadínsku kapitulu chodievali väčšinou len v záležitostiach majetkových. U šľachty začínalo sa už uplatňovať stavovské cítenie: jej postavenie je označované ako »ordo et gradus«. Všeobecne nazývali sa šľachtici »domini«; súdne poddiehali len kráľovi, palatinovi, lebo sudcom od kráľa zvlášť delegovaným. Miestami naopak nachádzame zprávy, že sedliaci boli súdení svojim »pánom«, v čom sa zračí počínajúca vrchnostenská právomoc šľachty. Šľachtické statky »terrae hereditariae« sa dědily v rode a ich scudzovanie lebo odkazovanie bolo v rozsiahlej miere obmedzené. — Podobné popredné postavenie zaujímali príslušníci cirk ve: požívali privilegia fori. Celibát v tejto dobe ešte všeobecne nedodržiavali. Cirkev bola obdarená hojnými immunitami, vyberala desiatky a mala i nad laikmi rozsiahlu súdnu právomoc v záležitostiach sviatostných a s nimi súvisiacich, zvlášt dědických a venných. Ale i procesy čarodejnícke a travičské náležaly pred cirkevný tribunál.
O mnoho viacej zpráv podáva Regestrum o triede súkromnoprávne slobodných, t. j. o slobodných nešľachticoch, ktorí tvorili široké vrstvy vonkovského obyvateľstva ako roľníci a ini dedinčania, sediaci na cudzej pôde. Podliehali pravidelnej župnej správe i súdom, boli však osobne slobodní (liberi omnino). Ako charakteristické príznaky kľúčiacej pozemkovej výsosti vyskytujú sa v Regestru spory o slobodu osob, na ktoré si robili šľachtici nároky ako na poddaných. Svoje nároky zakládali zaiste na tom, že dotyčný roľník sedel na ich pôde, alebo sám pán bol eximovaný. Slobodní neŠľachtici delili sa na viacej skupín. Najpočetnejšou skupinou boli »iobbagiones «, na ktorých je zvlášť zreteľne pozorovatelný sociálny úpadok nešlachtickej triedy. Sami iobbagiones rozpadajú sa na niekoľko skupín: iobbagiones vlastného slova smyslu boli »iobbagiones castri«, ktorí tvorili stálu hradnú posádku župných sídiel. K tejto vojenskej službe boli povinni za užívanie pôdy, prislúchajúcej ku hradu: často užívali iobbagiones jednoho hradu vospolnú pôdu. Zvláštnou skupinou boli »iobbagiones Sancti Regis«, akísi pološľachtíci, potomkovia takých iobbagionov, ktorí od Sv. Štefana dostali slobodnú pôdu, začo boli povinní len vojenskou službou. Boli vyňatí zo župnej správy, podliehajúc priamo kráľovi. Im príbuzní boli »iobbagiones de castrentibus exempti«, ktorých podobným spôsobom kráľovia po Sv. Štefanovi povýšili z castrensov. Iobbaigones, konajúci len kratšiu dobu vojenskú službu zvaní boli »iobbagiones descensum corniti persolventes«, lebo boli povinní poskytovať županovi nocľah, od čoho boli starší iobbagiones oslobodení. Priamo v kráľovskej službe stáli »iobbagiones ta vernici«. Ale i súkromníkom slúžili na pr. «iobbagiones ecclesiae«, ako žoldnieri, chrániaci kláštory a pod. — Druhú skupinu slobodných nesľachticov tvorili »castrense««; boli nižšie postavení než iobbagiones a konali hradské služby, zaiste hospodárske. — Na kráľovských statkoch sedeli »udvornici«, zvaní tiež »ministeriales«, ktorí konali väčšmi hospodárske služby priamo pre kráľovský dvor. V bezprostrednej službe kráľovskej stáli »agazones«, opatrovatelia stajní, »venatores« lovci, »tunnarii regales«, akísi čiašnici a »tributarii reginae« mýtnici na kráľovniných statkoch. (Zakľučenie.)

Sociálne postavenie uhorského obyvatelstva,

zvlášť neslobodného, počiatkom XIII. stor. podľa Regestru varadínskeho.

Jozef Karpat (Bratislava).
(Zaklúčenie.)
K triede neslobodných patrili otroci (servi). Ich postavenie sa v tejto dobe fakticky zlepšovalo, takže sa blížili k novovznikajúcim »poddaným«. Otrokom veľmi blízki boli prepustenci, obdarení neúplnou slobodou: »libertini« a »dušníci«. Regestrum sa o všetkých troch skupinách veľmi často zmieňuje, podávajúc tak značne jasný obraz ich postavenia. Formálne boli otroci bezprávnymi ľuďmi a pred právom boli púhymi vecami, ktoré bolo možné scudziť, odkazovať, ba i ukradnúť ako každú inú vec. Boli majetkom svojho pána, ktorý tiež zodpovedal za ich činy a mohol byť za ich bezprávne činy žalovaný. Proti tomu bola im niekedy pripisovaná i akási právna subjektivita: v niekoľkých prípadoch boli priamo osobne žalovaní. Podobne bolo trestné, keď pán trýznil svojho otroka. Pritom ale manželstvo otroka so slobodnou ženou bolo nečestné (indignum) a príbuzní ženy stíhali otroka, prípadne jeho pána z únosu ženy. Ukrývanie zbehnutého otroka bolo trestné a podobne musel hradiť škodu, kto dopomohol otrokovi k úteku. — Otrokyňa (ancilla) patrila tomu pánovi, ktorému jej manžel. Preto, keď sa nevydatá otrokyňa vydala za cudzieho otroka, pripadala pánovi tohoto otroka; jej bývalý pán pravda mohol uplatňovať nárok na náhradu škody. Deti otrokyne patrilv jej pánovi.
Otrokom stávalo sa predovšetkým každé dieťa, narodené z otrockých rodičov. Ale i slobodný človek stával sa za istých okolností otrokom. Dialo sa tak často predajom do otroctva: išlo tu vlastne o trest, ktorým v určitých prípadoch boli stíhaní ľudia, usvedčení božím súdom. Mohli byť prípadne predaní i s celou rodinou, služebnictvem i majetkom. Predaj dial sa verejne, tedy na pr. pred varadínskou kapitulou, v prítomnosti protivnej procesnej stránky, ktorá však zaiste bola vylúčená z kúpy svojho protivníka. Do miernejšieho otroctva mohla byť predaná procesná stránka i s rodinou, keď sa vzpierala zaplatiť povinný súdny poplatok lebo pokutu: predaný však mohol sa sám vykúpiť i s rodinou a stával sa úplne slobodným. — Slobodná žena, ktorá sa vydala za otroka, stávala sa otrokyňou manželovho pána a, aby sa stala slobodnou, musela byť rovnako manumittovaná, ako iná otrokyňa. Slobodná osoba, daná v zástavu za dlh, upadala tiež do akéhosi otroctva, z ktorého bývala riadnym spôsobom manumittovaná. Napokon tratily slobodu osoby nečestné (prostitutka »meretrix«) a zločinci.
Akožto veci, boli otroci scudziteľní: prevod vlastníctva k otrokom, ktorí boli značne,cennými vecami, dial sa obyčajne pred vieryhodnými miestami, ako bola tiež varadínska kapitula, aby tu bol v protokole zaznačený; prinajmenšom ale bol prevod ústne oznámený (protestare) k zápisu do Regestru. Trhová cena otrokov bola rôzna: za trojčlennú rodinu bolo platené 6 mariek a jedna krava. Ženské osoby boly lacnejšie: za otrokyňu ś dvoma dcerkami bola platená 1 marka a ferto (t. j. 1/4 marky), cena to zaiste nie veľmi vysoká, keď uvážime, že jedna marka bola púhych 245 gramov striebra. Oslobodenie od otroctva dialo sa dvojakým spôsobom: prepustením a vykúpením. O nejakej určitej forme prepustenia Regestrum zprávy nepodáva: isté je, že manumissia — podobne ako scudzovanie — bývala konaná pred vieryhodnými miestami, alebo aspoň k záznamu sem sdelená. Spôsobilou manumittovať bola i žena a tiež žena — otrokyňa mohla byť sama manumittovaná. Účinky prepustenia nastávaly buď hneď manumissiou samou, alebo teprv splnením istej výmienky, na pr., že prepustený otrok prežije svojho pána. Prepustením udeľovaná sloboda vztahovala sa vždy na určitú jedinú osobu: keď ale bola prepúšťaná otrokyňa, lebo ženatý otrok, bývalo zvlášť ustanovené, že ich potomstvo v budúcnosti sa zrodivšie tiež má byť slobodné. Zvlášť zdôrazňované pri prepúšťaní otrokov bolo udelenie sťahovacej slobody: zápisy Regestru jednotne to označujú slovami »ut ubicumque vellet. manendi fas haberet«. Takto označená manumissia zakladala pre prepusteného úplnú slobodu. Manumissia však mohla tiež byť len čiastočná, keď prepustený v niektorej osade sa smel len na určitom vyhradenom mieste usadiť, alebo smel testovať len v prospech súrodencov a nie potomkov. Inokedy boli otroci prepúšťaní s tým obmedzením slobody, aby slúžili istému kostolu. V jednom zvláštnom prípade bola otrokyňa s takýmto obmedzením prepustená, jej deti však, ktoré pri prepustení mala, i v budúcnosti by mala, malý byť úplne slobodné. Takíto prepustenci s obmedzenou slobodou tvorili skupiny libertinov a dušníkov. Pohnutkou k prepusteniu bývala odmena za služby, milosrdenstvo, ba v jednom prípade prepustil kráľ otroka, ktorý sa vyznačil umeleckým dielom. — Pokiaľ ide o vykúpenie, mohol tak učiniť ktokoľvek, kto kúpil otroka za tým účelom, aby ho prepustil. Vykúpením stával sa otrok úplne slobodným. Vykúpená mohla byť tiež hromadne celá rodina. Bolo zvykom, že vykúpený otrok vrátil svojmu vykupiteľovi peniaze, ktorý tento vynaložil na jeho vykúpenie. Výkupná cena bola v jednom prípade za dve mužské osoby 2 1/2 marky. Vykúpenie mohlo sa tiež stať s vôľou a usrozumením otrokovho pána. — V podobnom pomere závislosti na pánovi ako otroci boly tiež osoby služobnícke: bol to však len pomer faktický.
»Libertini«, prepustenci obdarení neúplnou slobodou, zostávali naďalej odvislými na svojom bývalom pánovi: bývali pripútaní k pôde, na ktorej sedeli, ba mohli byť s touto pôdou i predaní. Nemali tedy žiadnej sťahovacej slobody a nesmeli svojho patrona opustiť. Zbehnutie libertina trestalo sa tým, že tento bol pánovi na súde od župana zpäť za otroka pririeknutý: stávalo sa potom, že pán ponechal zbehlíkovej manželke slobodu s tou výhradou, že iba jej ženské potomstvo má byť slobodné, kým mužskí potomkovia majú byť otrokmi. Podobne mohol byť uprchlý libertin od pána jednoducho predaný do otroctva. Libertini tvorili zvláštnu spoločenskú skupinu. Aby sa libertin stal úplne slobodným, bolo treba opätnej manumissie, ktorou bola udělovaná hlavne sťahovacia sloboda. Inou skupinou prepustencov s neúplnou slobodou boli »dušníci« (dusinici, dusinici exequiales) : išlo tu o bývalých otrokov, prepustených testamentárne za zvláštnym nábožným účelom, s tým obmedzením slobody, že neobsiahli slobody sťa- hovacej, súc viazaní k určitému kostolu, lebo kláštoru (ad ecclesiam attinentes) : týmto kostolom, či kláštorom boli povinní určitými službami. Služobný záväzok však netýkal sa len prepustených osôb samých, ale i všetkého ich potomstva. Prepustenie, ktoré sa dialo testamentom, alebo iným poriadením na prípad smrti, bolo spojené s darovaním pozemku, na ktorom potom dušníci trvale sedeli. Prepustením nebola vždy postihnutá celá rodina: bolo možné, že dušníkom sa stal len muž, kým manželka jeho zoslala otrokyňou. Mužovi bola však daná možnosť, aby aj manželku svoju vykiipil. Dušník bol viazaný úctou k rodine svojho bývalého pána: nezachovávanie úcty a zpupné chovanie bolo žalovateľné. Služby, ktorými boli dušníci povinní, záležaly v konaní každoročných zádušných slávností (exequias celebrare) na výročie smrti zosnulého pána, lebo na sviatok niektorého svätého, najčastejšie Sv. Michala. Dušníci sa mali postarať o to, aby na dotyčný deň bola čítaná jedna lebo viac zádušných omší za spasenie duše zomrelého v príslušnom kostole: súčasne mali poskytnúť kostolu naturálne obete, ktoré boly presne stanovené v prípadnom testamente, ktorým boli dušnici prepustení: pozostávaly z dajakého kusu dobytka (ovca, teľa, krava, a pod.), určitého počtu chlebov, či koláčov, niekoľkých mier obylia a hydiny. Okrem toho, pravda, museli cirkvi odvádzať povinné desiatky, ktdré im boly vyráběné podľa ich — ako Regestrum uvádza — »otrockého postavenia«: ich postavenie tedv v tomto smere bolo hodnotené ako otrocké. Povinné služby nesmeli dušníci zanedbávať: v opačnom prípade mohol ich súdne stíhať u cirkevnej vrchnosti príslušný patron kostola, ak tu nejakého bolo. Súdne tedy podliehali cirkvi. V prípade, že v okolí tohože kostola bolo od jednoho pána sriadené viac dušníckvch usadlostí, bola síce každá viazaná postarať sa v príslušný deň o čítanie zvláštnej omše, naturálne obete však poskytovaly spoločne. Vo vykonávaní uložených služieb nesmeli byť dušníci hatení: kto držal v zajatí dušníka, takže tento nemohol konať povinné služby, mohli ho príbuzní zosnulého pána žalobou u cirkevnej vrchnosti prinútiť, aby dušníka vydal, i keď by ho bol zadržoval iný príbuzný zosnulého. Trvalá povinnosť konať oné zádušné slávnosti a nedostatok sťahovacej slobody sú charakterovými rysmi sociálneho postavenia dušníkov. Že Regestrum podáva o dušníkoch tak obsiahle zprávy, stalo sa tým, že testamenty, v ktorých bývali dušníci prepúšťaní, podobne ako i riadne manumissie otrokov, boly zaznačené na vieryhodných miestach, ako boia varadínska kapitula.
Akési mimotriedne skupiny obyvateľstva tvorili cudzinci a nekresťania. Cudzinci (hospites) požívali plnej slobody. Prichádzali ako kolonisti, byvši pozývaní kráľom, ba i šľachticmi,. ktorí ich usadzovali na svojich statkoch. Z cudzincov najčetnejší boli Nemci: Za Ondreja II. prisťahovali sa v zvlášť hojnom počte, byvši pozvaní kráľovnou — Nemkou. Zvaní boli- »Teutonici«, lebo »Flandrenses«. Boli vyňatí z riadnej vonkovskej správy a podliehali súdne sudcom ktorých si sami smeli voliť alebo sudcom, od kráľa delegovaným. — O českých kolonistoch tiež je v Regestru zápis: sedeli na okolí Miškovca a boli obdarení podobnými slobodami ako Nemci. — Napokon zmieňuje sa Regestrum o italských kolonistoch, nazývajúc ich »hospites Latini«.
Z nekresťanov spomínaní sú Ismaelitae, v Uhorsku usadlí mohamedáni, potomkovia mohamedánskych kmeňov, ktoré vtrhly do Uhorska po vpáde Maďarov a usadili sa tu. Mali podobné postavenie ako Židia. Pretože lichvárili a dopúšťali sa ukrutností ako publikáni, boli napokon vylúčení z vyšších úradov a nezriedka tiež prenasledovaní. Sú ostro lišení od ostatného obyvateľstva, kdekoľvek je o nich v Regestru zmienka.
Zvláštne postavenie medzi ostatnými uhorskými národmi zaujímali Rusíni (Rutheni), tvoriac osobitnú spoločenskú skupinu. Roli osobne slobodní a postavením rovnali sa iobbagionom. Regestrum zmieňuje sa o rusínskej osade na okolí Debrecína.
Literatura. O Regestru pojednává prof. Dr. R. Rauscher: »O Regestru varadínském«, vydané ako zvláštny otisk z časopisu »Bratislava« III. 2.; všeobecne právne dejiny Uhorska podáva Ákos v. Timon: »Ungarische Verfassungs- und Rechtsgeschichte«, Berlin 1904 a Kadlec: »Dějiny veřejného práva ve střední Evropě«, Praha 1928.
Pramene: O dokonalé a pečlivé vydanie Regestru postarali sa Karácsonyi-Borovszky: »Regestrum Varadinense«, Budapest 1903; tiež ho vydal Endlicher v sbierke: »Rerum Hungaricarum Monumenta Arpadiana«, Sangalli 1849. Dobrou pomôckou je Bartal: »Glossarium mediae et infimae latinitatis«.

Tema toto je výťahom z pojednania o postavení uhorského obyvateľstva poč. XIII. stor. dľa Regestru varadínskeho, ktoré bolo spracované v rámci seminára dejín práva stredoeurópskeho prof. Dr. R. Rauschra na práv. fak.. univ. Komenského v Bratislave.)

Citace:

Sociálne postavenie uhorského obyvateľstva,. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1935, svazek/ročník 16, číslo/sešit 5,6, s. 230-234, 265-269.