čís. 14921.
V súhlase ostatných spoločníkov k vystúpeniu jedného společníka z príležitostnej spoločnosti bez zvláštnej likvidácie treba spatrovať jeho sprostenie zaviazanosti za dosial nevyrovnané dlhy spoločnosti.
(Rozh. z 24. januára 1936, Rv III 368/35.) Žalobník uzavrel dňa 15. mája 1929 s II. a III. žalovaným príležitostnú spoločnosť na nákup a export husácích jatier. Dňa 31. augusta 1929 pristúpil za ďalšieho člena I. žalovaný. Spoločnosť mala dodaciu smluvu so zahraničnou firmou S. a spol. v P. a na podnet tejto firmy bola dňa 23. septembra 1929 dosavadna spoločnosť bez zvláštnej likvidácie zrušená,a založená bola medzi žalovanými a. firmou S. a spol. nová spoločnosť s tým istým predmetom podnikania; žalobník členom tejto novej spoločnosti už nebol. V spoločenskej smluve uzavrenej dňa 23. septembra 1929, prevzali na seba spoločníci zaplatenie advokátských útrat Dra Os. za zastupovanie zaniklej spoločnosti. Cesionár Dra Cs. zažaloval bez zreteľa na to žalobníka na zaplatenie zbytku pohľadávky; žalobník bol odsúdený a v exekučnom pokračovaní pohľadávku vyplatil. Žalobou domáhal sa žalobník na žalovaných nahradenia ním zaplatenej sumy.
Súd prvej stolice žalobe čiastočne vyhovel, odvolací súd. jeho rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší súd obnovil rozsudok súdu I. stolice. Dôvody:
Najvyšší súd nesúhlasí s právnym posúdením stavu veci odvolacím súdom a vidí podstatný omyl v jeho názore, že žalobník nie je oprávnený uplatňovať proti žalovanými jednu výdajovú položku a že má proti týmto, ako bývalým; spoločníkom len nárok na prevedenie zúčtovania podla stavu v čase jeho vystúpenia zo spoločnosti.
Odvolací súd má omylom za to, že táto pri pravidelnom rozchode spoločníkov platná zásada je rozhodná aj v tomto prípade, keď je zjavné, že spoločníci sa vedome odchýlil od normálneho spôsobu rozchodu za okolností, poukazujúcich na to, že vystúpenie žalobníka sa málo stať bez vykonanie zvláštnej likvidácie.
Už z obsahu odst. 1 smluvy zo dňa 23. septembra 1929 plynie, že žalobník vystúpil z dosavadnej príležitostnej spoločnosti podla súhlasnej vole všetkých doterajších spoločníkov; plynie to ostatne aj zo souhlasného prednesu stráň. Nezáleží tedy na tom, že podla pôvodnej smluvy zo dňa 31. augusta 1929 vystúpenie sa mohlo stať teprv po uplynutí jedného roku v prípade, že sa tento skončí stratou, lebo toto ustanovenie nebránilo, aby strany súhlasne zmenily ktorýkoľvek bod doterajšej smluvy. Je ďalej skutočnosťou — podla stavu spisov — že pri tomto rozchode otázka vykonania likvidácie spoločnosti, jestvovavšej od 15. mája 1929, resp. od 31. augusta 1929 nebola ani žalobníkom, ani jeho spoločníkmi ani nadhodená, — že ešte neuplynul ani jeden mesiac od prístupu I. žalovaného, — že jednoducho bolo novými spoločníkmi v doterajšom obchodovaní na základe novej úmluvy pokračované, — že ani neskoršie nikdy medzi stranami o likvidácii nebolo reči, ačkoľvek sama žalovaná strana predniesla, že žalobník dal do obchodu asi 14,00 Kč, dalšími čiastkami prispeť odopieral a obmedzil sa len na to, že žiadal od firmy S. a spol. prejav, že ho z dosavádnych smluvných záväzkov vypúšťa.
Tieto skutočnosti preukazujú, že strany aspoň mlčky súhlasily s tým, že žalobník vystupuje zo spoločnosti bez vykonania formálnej likvidácie a že závazky a práva vzniklé až do jeho vystúpenia, majú sa považovať medzi nimi vzájomne za vyrovnané. Jestliže tedy pohľadávka Dra Cs. v dobe rozchodu nebola zaplatená, prestala byť, pokiaľ išlo o pomer medzi stranami, záväzkom, ktorý zaťažoval aj žalobníka, ako to dokazuje aj skutečnosť, že žalovaní ho učinili predmetom zvláštneho ujednania v smluve z 23. septembra 1929, ktoré pripúšťa len ten výklad, že uspokojenie týchto advokátských nárokov prevzala proste nová spoločnosť. Za týchto okolností je odôvodnený záver, že prijatím jeho vystúpenia bol žalobník sprostený zodpovednosti za všetky dosiať nevyrovnané dlhy spoločnosti.
Keď tedy žalobník zaplatil pohľadávku Dra Cs. po rozchode so společnosťou, platil záväzok, ktorý podla okolností, prevádzajúcich jeho vystúpenie, nebol už jeho spoločným dlhom, lež dlhom spoločníkov, zostavších v novej spoločnosti, a jeho nárok, aby mu žalovaní ním zaplatenú a súdom I. stolice prisúdenú sumu nahradili, je po práve, lebo žalobník platil dlh týchto a nie dlh svoj.
Bolo preto dovolacej žiadosti vyhovené, rozsudok odvolacieho sudu zmenený a obnovený rozsudok sudu I. stolice.