Čís. 14913.
I. Otázku premlčania závazku z kúpopredajnej smluvy třeba posudzovať podl’a miesta splnišťa dotyčného dlžníka, hoci ostatné otázky, ktoré sa týkajú platností a účinkov smluv, bolo by třeba posudžovať podl'a práva platného v mieste, kde došlo k smluve.
II. Prejavy štátnych orgánov i vtedy, keď stát vystupuje ako smluvník v prevodzvaní svojho obchodného podniku, musia sa atať písomne, ináč stát nezavázujú.
(Rozh. z 8. januára 1936, Rv III 1105/34.)
Riaditeťstvo štátnych dráh v Bratislavě vypísalo v r. 1928 veřejná súťaž na predaj zariadenia železničnej dielne a výtopné. Zariadenie kupil žalovaný podla písomnej smluvy, ktorá mu riaditeťstvo zaslalo do jeho bydlišťa v S. v Čechách, kde ju žalovaný dňa 4. septembra 1928 podpísal a riaditeľstvu vrátil do Bratislavy. Smluva stanovila kúpnu cenu zariadenia podla skutočnej váhy jednotlivých druhov materiálu, ako bude žistená zvážením pri odovzdaní, kupiteť mal však ešte před dodáním materiálu složiť podla odhadniej váhy materiálu určenu minimálnu kúpnu cenu. Žalovaný složil predbežne 113957 Kč 40 h a kupený materiál bol mu potom dodaný. Dopisom z 25. februára 1929 sdělilo mu riaditeľstvo štátnych dráh v Biratislave, že kúipna cena činí podla skutočnej váhy 176750 Kč 95 h, a žiadalo zaplatenie rozdielu 62793 Kč 55 h, s 2% daňou z obratu a úrokami spolu 66328 Kč 55 h. Žalovaný nezaplatil a dňa 27. októbra 1932 podal stát žalobu o zaplatenie tejto sumy, resp. domiáhal sa za sporu výroku, že je oprávněný tuto sumu započítať do vzájomnej pohladávky žalovaného z dodávky uhlia štátnym dráhám. Žalovaný namietal medzi iným premlčanie žalobnej pohradávky podla § 1486 ob. zák. obč. a pozdejšiu odchylnú ústnu dohodu so železhičnou správou.
Oba nižšie súdy žalobě čiastočne vyhověly.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol medzi iným z týchto
dovodov:
Sporná smluva bola uzavřená medzi nepřítomnými stranami, keď totiž riaditerstvo státnych dráh v Bratislavě sdělilo žalovanému dňa 22. augusta 1928 písomne svoj návrh konečnej smluvy, ktorú žalovaný doložkou danou v S. (v Čechách) dňa 4. septembra 1928 »bez výhrady« přijal a riaditeľstvu zpát zaslal. Otázku premlčania třeba riešiť s ohladom na prípadnú kolíziu hraničných noriem medzimiestného práva platného buď v oblasti práva na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, buď platného v ostatniých zemiach republiky Československej.
Podla siúdnej praxi v prvej oblasti (viď rozhodnutia Úr. sb. č. 1120 a 1777 platí zásada, že premlčanie závazku třeba posudzovať podla miesta splnišťa dotyčného dlžníka, hoci by ostatné otázky, ktoré sa týkajú platnosti a účinkov smluvy, bolo třeba posudzovať podra práva platného v miste, kde došlo k smluve (viď rozhodnutie Úr. sb. č. 1746, Fajnor-Záturecký: Nástin súkr. práva II. vydanie str. 35, 41 a 255). V druhej právnej oblasti rozhoduje podra obdoby §§ 4, 36 a 37. všeob. zák. obč. lex contractusi i v otázke premlčania.
S tohoto hradiska má stanovisko žalovaného isté oprávnenie, keď’ tvrdí, že k smluve došlo až vtedy, keď ju v sídle svojho závodu, ktoré leží v druhej právnej oblasti, podpísal.
Leč zásada ta neplatí ani podlá práva v tejto oblasti, keď ide o vzájomnú smluvu (keď každá zo stráň boľa v závazku), a preto tu rozhoduje právo miesta, kde oíerentovi (riaditerstvu štátnych dráh) došla akceptácia.
Podlá toho je jasné, že otázku premlčania třeba riešiť podla práva platného na Slovensku, lebo tam došla akceptácia oferentovi a tam bolo aj smluvně splniště pro obe strany, ako plynie z nenapadnutého zistania nižších súdov. Preto správne rozhodily nižšíe sudy, že uiplatnená pohradávka nemohla sa premlčať podla § 1486 čís. 1 všeob. zák. obč. a správné tíež posudzovaly smluvu aj po iných stránkách podla právnych pravidiel platných na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
V merite věci napadá dovolacia žiadosť rozsudok odvolacieho sudu preto, že nebolo vykonané navrhované dokazovanie o tom:
1. že pri kupe a prědaji starých strojov je obvyklá 3—5% tolerancia pri váhe,
2. že aj po dodaní strojov bol žalovaný na jar 1929 sekčným šéfom ministerstva železnic Ing. Č. opátovne uistený, že nie je povinný platiť viac ako smluvenu toleranciui do 5% proti předběžnému odhadu a že tolerancia bude mu zúčtovaná s jeho kauciou 7000 Kč.
Táto dovolacia sťažnosť je bezpodstatná, lebo citovaná písomná smluva, ako ju žalovaný bez výhrady přijal, vylučuje použitie obchodnej zvyklosti o tvrdenej tolerancii, lebo určuje, že ak bude pri vážení jednotlivých zariadení zistená vyššia váha než bola odhadnutá, má žalovaný zaplatiť za ne cenu podla skutočnej vyššej váhy a podla čiastky stanovenej za 100 kg váhy.
Preto nemióže sa žalovaný právom odvoláváť na to, že už před uzavřením tejto smluvy bolo mu úradníkom: ministerstva železnic ústné sdelené, že rozdiely v odhadnutých váhách móžu, činiť najvice 3—5% a že bol týmto uistenin uvedený v omyl, veď mu nič nebránilo, aby si pri konečnom dojednaní smiluvy tuto toleranciu, vyhradil.
O neoprávnienom obohatení žalujúcej strany nemože byť tu řeči, nakoťko podťa neinapadnutého zistenia táto žalovanému skutočne dodala tovar v tej váhe ako bola dodatočne účtovaná.
Pokial ide o otázku ad 2. uvedenú, třeba podotknúť, že podlá stálej súdnej praxi prejavy štátnych orgánov i vtedy, keď stát vystupuje ako smluvník v převoze svojho obchodného podniku, musia sa stať písomne už so zretelom na potřebu úradnej evidencie, ináč nemajú pre stát záváznú moc (rozhodnutia Sb. n. s. č. 12027 a 12892).
Preto správné poukázal odvolací súd na výnos ministerstva železníc zo dňa 7. júla 1928 (dotyčné predaju z elektrárně viď výnos zo dňa 14. júla 1928), ktorým bol schválený návrh riaditeťstva štátnych dráh v Bratislavě dotyčné sporného odpredaju, lebo ani tam nieje zmienky o tvrdenej tolerancii.
Z toho je zřejmé, že akékolivek ústné dohovory žalovaného v ministerstvu železnic nemajú rozhodného významu pre závázok štátnych dráh, pokial neboly ich příslušným orgánom písomne potvrdené