Čís. 6178.

Obhájcom z úradnej moci ustanoveným v pokračovaní pred vrchným súdom ako súdom štátnym (zákon čís. 68/1935 Sb. z. a n.) neprislúcha odmena za obhajovanie zo štátnej pokladne.
(Rozh. zo dňa 6. apríla 1938, Zm III 51/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. a spol. pre zločin podľa § 2 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n., zamietol sťažnosti z úradu vymenovaných obhájcov.
Dôvody:
Proti usneseniu štátneho súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť obhájcov za priznanie odmeny za obhajovanie obžalovaných pred štátnym súdom, podali obhájcovia sťažnosť.
Sťažovatelia namietajú, že im ako obhájcom z úradu menovaným prislúcha odmena za obhajovanie pred štátnym súdom podľa § 1 vlád. nar. č. 91/1923 Sb. z. a n., vydaného na základe zákona č. 51/1923 Sb. z. a n., že uvedené vládne nariadenie nebolo zrušené zákonom č. 68/1935 Sb. z. a n., lebo týmto zákonom nebol zákon č. 51/1923 Sb. z. a n. zrušený v celom rozsahu, ale že jeho ustanovenia o obhájcoch zostaly v platnosti.
Sťažnosti sú bezzákladné.
Vládne nariadenie č. 91/1923 Sb. z. a n. nebolo sice výslovne zákonom čís. 68/1935 Sb. z. a n. zrušené, ale ustanovenie § 1 cit. vlád. nar., pokiaľ jedná o výške odmeny obhájcov z úradu vymenovaných, zakladá sa podľa výslovnej citácie na § 9, odst. 3 zák. č. 51/1923 Sb. z. a n., ktorý vlastne stanoví zásadu, že obhájcovia majú nárok na odmenu za obhajovanie. Ustanovením § 17 zák. č. 68/1935 Sb. z. a n. bol zrušený zák. č. 51/1923 Sb. z. a n. v celom rozsahu, lebo § 17 cit. zák. žiadnej výnimky nečiní, tedy aj ustanovenie § 9, odst. 3 cit. zák. o náhrade poskytovanej obhájcom a dôsledne aj vládne nariadenie č. 91/1923 Sb. z. a n., lebo zrušením zák. č. 51/1923 Sb. z. a n. a najmä § 9 cit. zák. odpadol aj základ tohoto vládneho nariadenia, ktoré bolo vydané len k prevedeniu zákona o štátnom súde č. 51/1923 Sb. z. a n., tedy k prevedeniu ustanovenia tohoto zákona, ktorý nárok obhájcov na odmenu ustanovuje.
Zákon č. 68/1935 Sb. z. a n. nemá obdobného ustanovenia ako zákon čís. 51/1923 Sb. z. a n. v § 9, odst. 3. Z toho plynie, že nový zákon nechcel prevziať ustanovenie o náhrade obhájcom zo zák. č. 51/ 1923 Sb. z. a n., a to zrejme aj preto, že trestné činy v zákone tam uvedené boly opätovne prikázané do príslušnosti riadnych súdov a len vzhľadom k ich dôležitosti jako prvá inštancia boly ustanovené vrchné súdy, pre ktoré podľa § 4 zák. č. 68/1935 Sb. z. a n. platia predpisy o pokračovaní pred krajským súdom, pokiaľ zákon nestanoví odchylky. Poneváč o odmene obhájcov nebola odchylka v zákone stanovená, platia aj v tom smere predpisy trestného poriadku o pokračovaní pred krajským súdom, podľa ktorých obhájcom neprislúcha odmena za obhajovanie zo štátnej pokladne. Správne preto štátny súd žiadosť obhájcov zamietol.

Citace:

č. 6253. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 337-338.