NPD documents search: Boh. adm., 9 (1927), sv. 2

Čís. 15878.

Dodatečným udelením povolenia na zriadenie elektrického vedenia všeužitočnému elektrickému podniku podl'a § 16 zák. č. 438/1919 Sb. z. a n. nezaniká protiprávnosť porušenia držby, ktorého sa dopustil elektrický podnik tým, že zriadil elektrické vedenie na cudzom pozemku pred udelením úradného povolenia a bez súhlasu vlastníka pozemku. Vlastník pozemku nemôže však požadovať už odstránenie vedenia, ale len zistenie porušenia držby a náhradu škody spôsobenej mu do udelenia úradného povolenia.
Náhrady škody vzniklej zriadením a udržovaním elektrického vedenia po udelení úradného povolenia nemožno sa domáhať žalobou pred riadnymi súdmi.
(Rozh. z 19. februára 1937, Rv IV 372/36.) Žalovaná strana (všeužitočný elektrický podnik podle zák. č. 438/ 1919 Sb. z. a n.) postavila v júli 1931 na pozemkoch žalobníka bez jeho súhlasu a bez úradného povolenia elektrické vedenie. Žalobník domá¬ hal sa žalobou súdneho výroku, že žalovaná strana povinná je vedenie s jeho pozemku odstrániť, zdržať sa pod pokutou ďalšieho jeho držby a nahradit mu sposobenú škodu. Za priebehu sporu bolo ižalovanej straně výmerem zemského úřadu zo dňa 14. októbra 1932 dodatoéne udelené povolenie k zriadeniu elektrického vedenia.
Súd I. stolice žalobu zamietol, odvolací súd jeho rozsudok čiastočne zmenil tak, že určil, že sa žalovaná strana dopustila rušenia držby a zaviazal ju, aby zaplatila žalobníkovi na r. 1931 sumu 819 Kč a na ďalšie roky — pokiaľ bude vedenie na pozemku žalobníka — vždy 189 Kč 90 h odškodného. Na odstránenie vedenia odvolací súd žalovanú stranu nezaviazal vzhľadom na medzitým udelené dodatočné povolenie.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť žalovanej strany zamietol, pokiaľ napadala výrok rozsudku odvolacieho sudu, že sa žalovaná strana dopustila rušenia držby; inak však na jej dovolaciu žiadosť rozsudok odvolacieho sudu v časti, týkajúcej sa odškodného za r. 1931 a ďalšieho odškodného až do dňa 14. októbra 1932, rozviazal a uložil odvolaciemu sudu nové pojednávanie a rozhodnutie, konečne v časti, týkajúcej sa odškodného po dni 14. októbra 1932, tento rozsudok zbavil účinnosti a v tejto časti spor zastavil.
Dôvody:
Žalobná žiadosť nesmerovala sice na určenie, že žalovaná strana rušila žalobníka v držbě spornej nehnuteťnosti, toto určenie je však predpokladom toho, aby bolo vyhovené žalobnej žiadosti o zpätuvedenie do držby a o zákaz ďalšieho rušenia pod pokutou, a v spore o sumárnu repozíciu musí súd v každom prípade riešiť otázku, či žalovaný rušil držbu žalobníka alebo nie, tak že: v žalobnej žiadosti o sumárnu repozíciu — tedy aj v tejto žalobe — je vždy implicite zahrnutá aj žiadosť o určenie toho, že sa žalovaný dopustil rušenia držby.
I keď je nepochybné, že riešenie tejto otázky patrí do dôvodov rozsudku, lebo je vlastně určením právneho základu, na ktorom súd vyhovuje žalobe, prece nemôže byť predmetom dovolania, že súd riešil vo výroku rozsudku otázku, či žalovaná strana rušila držbu žalobníka alebo nie. Preto nemôže mať úspechu sťažnosť dovolania, že odvolací súd porušil právne pravidilo určením, že sa žalovaná strana dopustila rušenia držby.
Bezzákladná je dovolacia sťažnosť, že bolo porušené právne pravidlo, podľa ktorého k rušeniu držby je potrebná obmyseľnosť.
Postavenie stlpov je úmyselným činom. Kto postaví úmyselne železné stožiary na betonových základoch a drevené stlpy, musí mať v úmysle všetky nevyhnuterné následky, ktoré sú spojené s týmto postavením; keď ich tedy postaví na pozemok, ktorý má v držbe iná osoba, ruší držbu tejto osoby a nemôže sa vyhnúť následkom tohoto rušenia, keď sa ho dopustil bezprávne a samovoľne.
Podľa výmeru zemského úradu zo dňa 14. októbra 1932 č. 82570- III-5/32 žalovaná strana nadobudla iba schválením, obsiahnutým v citovanom výmere, právo: stavať a udržovať železné stožiary na betonových základoch, ako i stlpy drevené na pozemkoch súkromných za smluvenú, prípadne úradom stanovenú náhradu, ktorému právu odpovedajú povinnosti majiteľov vyššie uvedených pozemkov trpeť vykonávanie všetkých rečených práv so strany stavebníka (to jest žalovanej strany). V tomto výmere niet reči o zpätnej účinnosti práv, nadobudnutých žalovanou stranou. Neporušil preto odvolací súd právne pravidlo — ako si žalovaná strana sťažuje —, keď nedospel k názoru, že citovaný výmer bol vydaný so zpätnou účinnosťou.
Bezzákladná je dovolacia sťažnosť, že po schválení, to jest po vynesení citovaného výmeru, žalobník nemá práva si sťažovať na rušenie držby; lebo žalobník sťažuje si na rušenie držby, ktorej sa dopustila žalovaná strana ešte před vynesením citovaného výmeru. Toto jeho právo nezaniklo tým, že spomenutý schvaľovací výmer bol vynesený dodatočne, lebo tento výmer má iba ten účinok, že dňom jeho vynesenia zanikla protiprávnosť, ktorá bola v tom, že železný stožiar a drevené stlpy boly postavené na spornom pozemku samovoľne a porušením pokojnej držby žalobníka, a preto železný stožiar a drevené stlpy teraz už nemôžu byť odstránené zo sporného pozemku.
Zistenie odvolacieho súdu, že žalovaná strana sa dopustila rušenia držby, je tedy správné a bolo treba zamietnuť dovolaciu žiadosť, nakoľko napáda túto časť rozsudku odvolacieho súdu.
Kto porušil držbu iného, povinný je nahradiť škodu, ktorú mu zapríčinil týmto rušením, a to na celú dobu, kým rušenie trvalo.
V súdenom prípade rušenie žalobníka v držbe sporného pozemku žalovanou stranou trvalo dotiaľ, kým nebol vynesený výš citovaný schvaľovací výmer — lebo od toho času je žalovaná strana už oprávnená »na stavanie a udržovanie železných stožiarov na betonových základoch a drevených stlpov na pozemkoch súkromných« — tedy do 14 októbra 1932.
Z toho plynie, že žalovaná strana je povinná nahradiť žalobníkovi škodu, ktorú utrpel rušením držby odo dňa postavenia stlpov, tedy od konca júla 1931 až do 14. októbra 1932.
Odvolací súd konal podľa materiálneho práva, keď prisúdil žalobníkovi odškodné na túto dobu a neporušil tým ani formálne právne pravidlo — ako si žalovaná sťažuje —, lebo žalobník, ktorý sa domáhal už v žalobnom spise náhrady škody, utrpenej rušením držby, v smysle 3. bodu § 188 a § 494 Osp. bol oprávněný rozšíriť žalobu i na tie časti náhrady svojej škody, ktorá sa staly splatnými po podání žaloby.
Právom sťažuje si však žalovaná, že odvolací súd zistil sumu náhrady tejto škody proti obsahu spisov, keď vychádzal zo stanoviska, že znalec Jaroslav K. ocenil škodu žalobníka na rok 1931 na 750 Kč, a na ďalšiu dobu na ročných 150 Kč, lebo znalec odhadol ušlý zisk žalovanou stranou zaujatých 375 iba na 48 Kč 75 h na rok 1931, a suma 150 Kč prichádza v posudku tohoto znalca ako odškodné za drevené stlpy raz na vždy.
Keďže Najvyšší súd v dôsledku ustanovení § 534 Osp. (posledný odstavec) nemôže uvažovať o znaleckých posudkoch a na tom základe zistiť skutočnosť, koľko činí škoda žalobníka na dobu, kým trvalo rušenie držby, to jest na dobu od konca júla 1931 do 14. októbra 1932, bolo treba rozsudok odvolacieho sudu v tejto jeho časti rozviazať a odvolaciemu súdu uložiť, aby v tomto ohradě ďalej pokračoval, skutkový stav náležite zistil a aby potom znova rozhodol.
Od toho času, keď bol vynesený schvaľovací výměr, to jest od 14. októbra 1932, pomer sporových strán sa od základu zmenil. Žalovaná strana používá pozemku, ktorý je držbe žalobníka, v smysle citovaného výmeru už nie svojmocne rušením jeho držby, ale na tom základe, že patrí jej služebnost na tento pozemok, totiž právo, aby tam stavala a udržovala železné stožiary na betonových základech a dřevené stlpy za smluvenu, prípadne úradom stanovenú náhradu. Stanovenia tejto náhrady škody, spôsobenej oprávneným zriadením elektrického vedenia, nemožno sa však domáhať žalobou pred riadnymi súdmi (Úr. sb. č. 963). Dotyčné tej časti žalobnej žiadosti, ktorou sa domáha žalobník odškodného na dobu od 14. októbra 1932, je tedy daná sporu prekážajúca okolnosť, stanovená v 1. bode § 180 Osp. Preto — v smysle §§ 540 a 182 Osp. — bolo třeba pozbavit účinnosti napadnutý rozsudok v tej jeho časti, ktorou bola prisúdená náhrada za škodu žalobníkovi aj na dobu po 14. októbri 1932, a spor v tomto rozsahu zastaviť.

Citace:

č. 6644. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1927, svazek/ročník 9/2, s. 52-53.