NPD documents search: Váž. tr., 19 (1937)

Čís. 5817.

Uplynula-li už před oznámením činu, kvalifikovaného ako prestupok podla § 41 tr. zák. prest., lehota § 17, odst. 1 zákona o ochraně cti pre podanie súkromnej žaloby, je vobec a v ktoromkolvek stadiu pokračovania zavedeného podla § 41 tr. zák. prest. vylúčené, aby mohla byť s úspechom podaná žaloba i v smysle § 17, odst. 2 zákona o ochraně cti.
Rozhodnttíie o útratách s hladiska posledného odstavca § 442 tr. p.
(Rozh. zo dňa 9. februára 1937, Zm III 601, 602/36.)
Najvyšší súd preskúmal trestnú vec proti A., obžalovanému z přestupku urážky na cti, následkom opravného prostriedku generálnej prokuratúry pre zachovanie právnej jednotnosti a vyniesol tento rozsudok:
Opravný prostriedok pre zachovanie právnej jednotnosti sa uznává základným a vyslovuje sa, že pravoplatnými rozsudkami okresného súdu zo dňa 25. mája 1936 a krajského súdu zo dňa 29. septembra 1936 bol porušený zákon v ustanovení § 17, odst. 1 a 2 zákona zo dňa 28. juna 1933, čís. 108 Sb. z. a n.
Podla § 442, posl. odst. tr. p. sa zrušujú uvedené rozsudky v celom rozsahu a obžalovaný A. sprosťuje sa v smysle § 326, čís. 4 tr. p. obžaloby na něho pre prestupok urážky vznesenej. Náklady trestného pokračovania, vynímajúc tie, ktoré vznikly zastupováním súkromnej obžaloby a obhajobou obviněného, hradí štátna pokladňa,
Dóvody:
Rozsudkom okresného súdu zo dňa 25. mája 1936 bol A. uznaný vinným prestupkom urážky podla § 1 zákona o ochraně cti. Tohoto přestupku sa obžalovaný podlá rozsudku dopustil tým, že 28. januára 1936 vo vinohradoch u S. sa vyyslovil voči M. »aj teba zastrelím« a tak mu vyhrážal zlým nakladaním. Obžalovaný a jeho obhájca ihned ohlásili proti tomuto rozsudku odvolanie. Dósledkom toho zaoberal sa vecou krajský súd ako súd odvolací, ktorý rozsudkom zo dňa 29. septembra 1936 potvrdil prvostupňový rozsudok. Tým bolo pokračovanie, hladiac na ustanovenie § 556, odst. 2 tr. p., pravoplatné skončené.
O čine učinilo okresnému súdu oznámenie četnictvo, ktoré v konaní obžalovaného vidělo prestupok nebezpečnej hrozby podlá § 41 prest. zák. Tiež zmocněnec štátneho zástupců kvalifikoval ono konanie v písomnom obžalobnom návrhu rovnakým spósobom. Na pojednávaní u prvostupňového súdu však — soznavši, že vyhrážanie obviněného nebolo mienené vážné a že preto nie je daná skutková podstata spomenutého přestupku — upustil od obžaloby. Právny zástupca poškodeného ihned převzal zastupovanie obžaloby a v návrhu na pokračovanie vo stíhaní překvalifikoval čin ako prestupok urážky podla § 1 zákona o ochraně cti.
Poneváč urazeným neni žiadna z osob či úradov uvedených v § 14, odst. 2—5 zákona o ochraně cti, lze stíhať tento prestupok podla § 17 tohoto zákona výhradně žalobou súkromnou. Táto musí byť podla prvého odstavca § 17 cit. zák. podaná u súdu do 2 mesiacov od tej doby, kedy sa urazený dozvěděl o čine a o osobě vinníkovej. Len vtedy — ako je zřejmé z odst. 2 § 17 cit. zák. —ked bolo učiněné oznámenie pre čin, ktorý sa stíhá veřejnou žalobou podla iného zákona než o ochraně cti, a ked odepřel veřejný žalobca čin stíhat’, alebo ked pokračovanie skončilo zastavením, alebo sprošťujúcim rozsudkom, može byť podaná súkromná žaloba v smysle zákona o ochraně cti pre tenže čin aj vtedy, ked už uplynula spomenutá lehota, najpozdejšie však do 15 dní od doby, kedy bolo urazenému sdelené odopretie zastupovania obžaloby veřejným žalobcom, resp. bol sdelený výsledek súdneho pokračovania; neboly-li mu tieto okolnosti sdelené, do 2 mesiacov od onoho odopretia alebo od právnej moci sprosfujúceho rozsudku, alebo usnesenia o zastavení. Ale pre všetky tieto případy výslovné stanoví § 17, odst. 2 zákona o ochraně cti podmienku, že oznámenie bolo učiněné bud u súdu, alebo u štátneho zastupiteťstva v dvojmesačnej lehote § 17, odst. 1 cit. zákona.
V súdenom případe bol čin spáchaný dňa 28. januára 1936, a to priamo voči urazenému, takže tento sa ihned pri čine dozvěděl o čine aj pachatelovi. Oznámenie o tom bolo u okresného súdu učiněné až 5. apríla 1936. Uplynula tedy už před oznámením činu lehota v § 17, odst. 1 zákona o ochr. cti stanovená pre podanie súkromných žalob vo veciach pre trestné činy proti zákonu o ochraně cti. Dosledkom toho bolo vobec a v každom' stadiu pokračovania zavedeného podla § 41 prest. zák. vylúčené, aby s úspechom mohla byť podaná žaloba aj v smysle § 17, odst. 2 cit. zákona, lebo stíhanie trestného činu súkromnou žalobou bolo už v době podaného oznámenia vylúčené. Mal byť preto obžalovaný v smysle § 326, čís. 4 tr. p. obžaloby sprostený.
Ked prez to okresný súd uznal obžalovaného vinným prestupkom urážky podla § 1 cit. zák. a vymeral mu trest, porušil zákon v ustanovení § 17, odst. 1 a 2 spomenutého zákona. Tým zavinil zmátok podla § 385, čís. 1 c) tr. p. To platí aj o rozsudku krajského súdu, lebo týmto bol potvrdený prvostupňový zmátočný rozsudok.
Ustanovenie § 21, odst. 2 zákona o ochraně cti, na ktoré sa odvolává krajský súd, tu vobec neprichádza v úvahu, lebo to sa týká — ako je presne zřejmé zo slov »v prípadoch odst. 1« — len tých trestných činov podla zákona o ochraně cti, ktoré sú uvedené v § 14, odst. 4 a 5 a pri ktorých je k žalobě oprávněný žalobca tak súkromný, ako aj veřejný. Prestupok urážky, o ktorej pojednávaly nižšie súdy, nie je uvedený v § 14, odst. 4 a 5, lebo urazený nie je osobou v tomto předpise menovanou a ide tu — ako už bolo konstatované — výhradně o čin stíhatelný na žalobu súkromnú.
Bolo preto vyhovené opravnému prostriedku k zachovaniu právněj jednotnosti, podanému generálnou prokuratúrou, a vyslovené porušenie zákona v ustanovení § 17, odst. 1 a 2 spomenutého zákona. Poneváč porušenie to sa stalo v neprospěch obžalovaného, lebo tento bol odsúdený, ačkolVek mal byť obžaloby sprostený, boly v smysle posl. odst. § 442 tr. p. zrušené oba rozsudky v celom rozsahu a obžalovaný A. bol podla § 326, čís. 4 tr. p. obžaloby sprostený.
V smysle § 482, odst. 1 tr. p. bolo vyslovené, že náklady trestného pokračovania, vynímajúc tie, ktoré vznikly zastupováním súkromnej obžaloby a obhajobou obviněného, hradí štátna pokladňa. O útratách stráň nebolo týmto rozhodnuté, poneváč ustanovenie § 442, posl. odst. tr. p., vymedzujúc opatrenia, ktoré sa majú učinit a medzi ktorými nie je rozhodnutie o útratách, nedává k tomu základu.

Citace:

čís. 5817. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 97-99.